Denník N

Ako ma sudca Drgonec a prvý český terorista priviedli k zamysleniu o ústavnosti Ústavného súdu…

V piatok 22. februára bývalý sudca Ústavného súdu Ján Drgonec uverejnil komentár v Denníku N. V pondelok 14. januára český súd odsúdil sympatizanta Tomia Okamury za teroristický útok. Tieto dve udalosti spolu nijako nesúvisa, napriek tomu mi z nich vychádzajú zaujímavé dôsledky.

Klamal by som ak by som sa tváril že nekriticky súhlasím so všetkým čo právnik Ján Drgonec v tomto komentári napísal. Minimálne niektoré uštipačné poznámky na adresu protikandidátov sa mi zdali od kandidáta na ústavného sudcu nenáležité. Napriek tomu určite odporúčam komentár si prečítať a zároveň si dovolím jednu časť odcitovať:

„…dankovsko-bugárovská myšlienka obsadiť Ústavný súd aspoň toľkými novými sudcami, aby plénum dosiahlo minimálny počet – sedem sudcov – potrebný na zasadnutie pléna, predstavuje závažnejšie ohrozenie ústavnosti ako stav, v ktorom sa plénum vôbec nemôže zísť.

(…) Neústavný je teda iba zákon, o ktorom Ústavný súd rozhodne, že porušuje ústavu. Také rozhodnutie musí svojím hlasom prijať aspoň sedem sudcov pléna. Ak za protiústavnosť zákona nehlasuje aspoň sedem sudcov, zo zákona o Ústavnom súde sa konanie zastavuje. Res iudicata, comedia finita. Rozhodnutie platí navždy. O tej istej otázke Ústavný súd nesmie hlasovať okrem prípadu, ak sa zmení ústava alebo ak sa prijme nový zákon.

Téza o doplnení Ústavného súdu na počet, v ktorom sa plénum stane schopným rozhodovať, je najväčším podrazom v manévroch okolo Ústavného súdu. Ak sa Ústavný súd SR nedoplní do plného počtu, ale bude rozhodovať „v oslabení“ za prítomnosti siedmich sudcov, jediný z nich môže zmariť uznanie zákona za neústavný. A jeho hlas zachráni protiústavný zákon v právnom poriadku SR navždy.“

To o čom pán Drgonec píše je veľmi vážna vec a zaráža ma, že v čase keď sa toľko diskutovalo o možnosti navoliť šiestich kandidátov z ktorých prezident vymenuje troch, sa nenašiel v politickom ringu nikto kto by takýto nápad autorom myšlienky „otrepal o hlavu“ použitím spomenutých argumentov. Z Ústavy totiž explicitne vyplýva že plénum Ústavného súdu môže rozhodnúť ak sa rozhodnutie prijme prinajmenšom pomerom 7:6. Teda nie pomerom 7:5, ani 7:4, a už vôbec nie 7:0.

Mňa v tejto súvislosti napadla otázka: Je vôbec súladné s Ústavou, ak Ústavný súd prijíma rozhodnutia v obdobiach keď je vo výkone funkcie iný počet sudcov ako trinásť?

Na prvý pohľad sa zdá odpoveď zrejmá – koniec koncov s fungovaním súdu v oklieštenej zostave máme bohaté skúsenosti, a to dokonca aj z doby nedávno minulej. Odhliadnúc od „tradícií“ – naozaj je to súladné s Ústavou? A sú súladné s Ústavou rozhodnutia ktoré boli v danom období prijaté?

Čl.134 ods.1 Ústavy hovorí: „Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.“ Áno, z trinástich sudcov, a bodka. Žiadna čiarka, za ktorou by nasledovalo nejaké „ale“.

Taktiež zákon 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu hneď v úvodnom odseku 2.paragrafu hovorí to isté.

Iste, zákon počíta s možnosťou ak je niektorý z trinástich sudcov chorý, alebo ak sa dlhodobo nezúčastňuje na konaní Ústavného súdu. Nikde som však nenašiel zmienku, žeby niektorý zo sudcov (alebo dokonca viacerí) mohol aj „nebyť“. Podľa Ústavy máme mať jedného prezidenta, stopäťdesiat poslancov parlamentu a trinásť ústavných sudcov.

Dobre, predpokladajme že situácia keď má súd iba 12 sudcov je ústavne v poriadku. Použitím rovnakej logiky by malo byť ústavne v poriadku aj to ak parlament prijíma rozhodnutia keď má iba 149 poslancov hoci podľa Ústavy ich má mať 150. Ako taká situácia môže nastať? Veľmi jednoducho – stačí ak Národná rada odoprie zložiť poslanecký sľub náhradníkovi za poslanca ktorý stratil mandát. Iste, takéto konanie parlamentu by bolo zjavne protiústavné, rovnako ako je protiústavné že parlament predložil prezidentovi zoznam nula kandidátov namiesto osemnástich. Ale boli by protiústavné aj všetky rozhodnutia ktoré by takýto 149 členný parlament prijal?

Ak môže prijímať rozhodnutia 12 členný ústavný súd, potom môže aj 149 členná Národná rada. Tu je však háčik – podľa Ústavy „Národná rada Slovenskej republiky je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.“ Všetkých poslancov je 149. V tomto konkrétnom príklade teda uznášaniaschopnosť parlamentu klesla zo 76 poslancov na 75. Ak teda nejaká vládna koalícia stratí v parlamente väčšinu, stačí za pomoci nejakého Mariána a nejakej Alenky odstaviť pár opozičných poslancov, odoprieť náhradníkom zloženie sľubu a môže sa vládnuť veselo ďalej. Síce zjavne protiústavne, ale predsa. Priveľká konšpirácia? Uznávam, áno.

Štyri roky basy dostal český dôchodca, ktorý spôsobil dve vlakové nehody. Sudca ho uznal vinným za teroristický útok. Smutný príbeh psychicky chorého človeka, zhodou okolností prívrženca hnutia SPD Tomia Okamury. Na Slovensku žije približne päť a pol milióna ľudí. Mnohí z nich sú chorí. Niektorí sympatizujú so Sulíkom, iní s Ficom a ďalší s Kotlebom. Ktorémukoľvek z množstva týchto chorých ľudí môže „urvať dekel“. A môžu byť úspešnejší ako spomínaný český senior – Nórsko po Breivikovi by vedelo hovoriť.

Fikcia: Slovenský dôchodca spáchal teroristický útok. V troskách parlamentu zahynulo 135 poslancov Národnej rady. Keďže útočník bol zhodou okolností lojálny volič a sympatizant krajne pravicovej extrémistickej strany, pred útokom vylákal z budovy ich poslancov. Väčšina z nich prežila. Preživších pätnásť poslancov (z toho desať zo strany snívajúcej o neliberálnej demokracii), odoprelo zloženie sľubu náhradníkom za zomrelých poslancov a trojpätinovou väčšinou schválilo zmenu čl.73 ods.1 Ústavy: „Národná rada Slovenskej republiky má 15 poslancov, ktorí sú volení doživotne.“ Neurobili to preto lebo sú diktátori. Oni iba majú radi svoju vlasť, roky na mítingoch hovorili že poslanci sú aj tak iba darmožráči a máme ich zbytočne veľa. Teroristický útok chorého muža bol nešťastnou udalosťou, bol tou „vyššou mocou“ ktorá im umožnila chopiť sa vlády a konečne pracovať v prospech zbedačeného slovenského ľudu.

Je jasné že odopretie zloženia sľubu vo vyššie uvedenej fikcii bolo protiústavné. Boli by však protiústavné aj všetky rozhodnutia takto okliešteného parlamentu? Ak nie tak máme problém – naša Ústava sa zjavne hodí iba do dobrého počasia. Ak áno, potom logicky, ak je protiústavné fungovanie 15 členného parlamentu, musí byť protiústavné aj akékoľvek konanie 149 členného parlamentu. Alebo rozhodovanie 12 členného Ústavného súdu.

Pozrime sa ešte na problém počtu sudcov z opačnej strany: čo ak bude sudcov štrnásť? Ako by to bolo možné? No predsa jednoducho – stačí ak parlament namiesto zoznamu osemnásť kandidátov dodá prezidentovi zoznam dvadsať kandidátov. Podľa nedávneho nálezu Ústavného súdu prezident polovicu z dodaného počtu vymenovať musí. Polovica je desať. Plus štyria súčasní sudcovia je štrnásť. Bolo by to lámanie Ústavy cez koleno? No to bez pochyby. Ale ani o chlp väčšie ako keď parlament namiesto osemnástich dodá zoznam šesťnásť kandidátov. Alebo šiestich. Alebo nulu. Proste iba taká bežná neústavnosť v duchu slovenských parlamentných tradícií.

Takže, budú rozhodnutia 14 členného súdu v poriadku? Aj vtedy ak si jedna sedmička odhlasuje niečo a druhá presne opačné? A čo ak tých sudcov bude vymenovaných sto a ktorýchkoľvek sedem prijme akékoľvek rozhodnutie? Ak 100 nemôže byť tak prečo 14 áno? Ak ani 14 nemôže byť prečo 12 či 7 už áno?

Záverom: Nie som ústavný právnik. Vlastne, nie som vôbec právnik. Možno je v Ústave a príslušných zákonoch niečo čo explicitne upravuje situáciu ak je vymenovaných sudcov vo výkone funkcie menej ako trinásť. Ak áno, stratil som čas písaním a vy čítaním. Predpokladám že v diskusii na to niekto upozorní. Ak sa tak stane ospravedlňujem sa za stratený čas.

Teraz najčítanejšie

Juraj Chovan

Som úplne normálny chalan ktorý chce žiť v úplne normálnej krajine. (A naivne verím že raz v takej žiť aj budem.)