Denník N

Stav slovenského volejbalu v minulosti a dnes – Blog #2

Druhý zo seriálu blogov z prostredia Slovenskej Volejbalovej Federácie vrátane tradičných slovenských problémov.

Písal sa rok 1996 a na Slovensku bolo viacero tímov. Liga fungovala a bolo k dispozícii dosť telocviční, aj keď nespĺňajúcich medzinárodné normy. Na vtedajšie skromné pomery to však stačilo. Táto volejbalová atmosféra a vzájomná rivalita medzi klubmi tvorila ideálny základ pre vzostup na vyššiu úroveň. Situácia sa však vyvinula inak. Čo sa teda stalo?

Pre porovnanie použijem príklad z Poľska, kde som pôsobil, keď ich volejbal prekonal svoje obdobie výsledkového „temna“ a začalo sa im opäť dariť. Poľsko má tiež svoju volejbalovú históriu. V dávnejšej minulosti majstri sveta a olympijskí víťazi v mužoch, a majstri Európy v ženách. Na klubovej úrovni pravidelní účastníci záverečných finálových pohárových turnajoch.

Ako som už spomínal, prišiel som do Poľska v období ich výsledkového „temna“. Napriek tomu boli Poliaci pravidelnými účastníkmi Olympijských hier, my iba účastníkmi Majstrovstiev Európy mužov, rozdiely značne významné. Majú Ministerstvo športu a tradícia, a štruktúra ich klubov sa udržala a rozvíjala. Pôsobil som ako prvý oficiálny zahraničný tréner na poľskej trénerskej lavičke. Za tých osem rokov pôsobenia v poľských podmienkach väčšina klubov dokázala cez dotácie štátu, miest a z vlastných prostriedkov vybudovať nové multifunkčné haly. Neviem o tom, že by niektorý z historicky známych klubov v Poľsku zanikol.

Poliaci rýchlo pochopili, že ak chcú opäť získavať najvyššie trofeje, potrebujú vízie, nové idey a moderné know-how. Staré zariadenie z posilňovne v mojom prvom klube (Jastrebie) sme darovali väznici, ktorej to urobilo radosť a nahradili sme ho modernými prístrojmi. Tak, ako sme menili činky, začali poľské kluby meniť aj trénerov, a to z krajín, do ktorých kedysi Slováci a Poliaci chodievali vyučovať volejbal.

Do klubov boli angažovaní profesionálni manažéri s príslušnými odborníkmi. Išlo o takzvanú profesionalizáciu jednotlivých pracovných funkcií. Poľská federácia sa tiež uberala smerom k najvyšším métam. Vytvorila unikátny projekt podujatí, zápasov svetovej ligy, ktorý vyústili do desať až pätnásť tisícovej návštevnosti na zápasoch.

Súčasnosť u nás na Slovensku

Pred pár mesiacmi zbúrali pol storočia slúžiacu športovú halu v PKO. Je to symbol likvidácie mužského tradičného vrcholového klubu. Každý volejbalista, ktorý tam či už hral alebo ako divák zažil volejbalový zápas, zrejme pocítil určitú formu smútku. Ako takú zaujímavosť by som spomenul niekoľko klubov, resp. družstiev, ktoré získali titul majstra Slovenska a už neexistujú na vrcholovej úrovni (mužské – VKP Bratislava, VK Chemes Humenné, UNICEF Bratislava, Púchov, Nové Mesto nad Váhom, Dubová; ženské – Doprastav Bratislava, Senica).

Ďalší príklad je prechod prvej národnej volejbalovej ligy mužov (oblasť Bratislava) spod riadenia SVF. Vytvorili si vlastnú ligu, vlastný web a systém (www.bvl.sk). Dôvod? Zvýšenie členského zo strany Federácie. Ale aj tam bolo zo začiatku 14 tímov a po siedmich rokoch ich zostalo už len 7.

Pre porovnanie Poľsko / Slovensko

Naša Federácia mala podobný projekt ako Poliaci s tým, že výstavná skriňa bude mužská reprezentácia. Hráči vychovaní v našich kluboch pôsobili v zahraničí a tiež sme prvý krát angažovali zahraničného trénera. V tom čase sme na Majstrovstvách Európy Poliakov ešte porazili (rok 2011).

Odvtedy sa Poliaci stali 2-krát majstrami sveta.

Naopak na Slovensku, kde máme problémy poskladať reprezentačné družstvo, klesla členská základňa o viac ako 50 %. Z desiatich mužských extraligových klubov sa neprihlásil ani jeden do Európskeho pohára, i keď právo na účasť mali. V ženskej lige máme len osem družstiev, do ktorých je nutné angažovať aj zahraničné hráčky, aby vôbec mohli hrať, lebo absentuje možnosť adekvátneho doplnenia hráčok z mládežníckych zložiek. U mužských juniorov je len 6 družstiev a tento nedostatok spôsobuje aj dlhodobú neúspešnosť našich mládežníckych družstiev.

Porovnávanie s Poľskom možno nebude veľa ľudí považovať za relevantné, ale ak v Poľsku otvorili 260 školských športových volejbalových prípraviek, tak prečo by sme u nás v prepočte na obyvateľov nemohli takýchto centier otvoriť aspoň 26, čo je stále 10-krát menej.

Čo to má spoločné s Federáciou? Federácia síce nemá vplyv na otváranie školských športových centier, ale v spolupráci s inými kolektívnymi športami môže vytvoriť tlak na rozhodnutia Ministerstva školstva, VÚC alebo aj mesta. Je to životne dôležité pre rozvoj kolektívnych športov na Slovensku. Naša športová infraštruktúra patrí k najhorším v strednej Európe. Môžem porovnávať, keďže som pracoval nie len na Slovensku a v Poľsku, ale aj v Česku, Rakúsku a Švajčiarsku. Vybudovanie novej infraštruktúry by mohlo postaviť akýsi základný kameň pre lepšiu kontinuitu práce športových klubov.

Základom toho celého sú však zdravé, fungujúce a početné kluby. K tým sa však Federácia za minulého vedenia stavala ako ku svojim nechceným deťom, čo nemohlo viesť k ničomu dobrému.

Na záver a pre informáciu pripomeniem, že SVF má už dlhodobo ročne k dispozícii vyše 1,3 milióna € (ca. 1,8 milióna € na r. 2019). Kam tie peniaze idú, keď slovenský volejbal stagnuje?

Ďalší blog sa bude sa venovať 1. „transparentným“ voľbám prezidenta SVF podľa nových pravidiel zákona o športe. Nájdete ho tu (Link na blog #3)

Ďakujem za komentáre a prípadné zdieľanie.

Predošlý blog zo série nájdete tu:
Prečo je slovenské volejbalové hnutie v depresii – Blog #1

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Igor Prieložný

PaedDr. Igor Prieložný (nar. 1957)
manžel, otec troch detí, dvojnásobný olympionik, úspešný účastník majstrovstiev Európy, Sveta a Svetového pohára ako hráč a tréner a majster Európy v plážovom volejbale ako tréner mužského plážového tímu.

Od roku 2017 člen správnej rady Slovenskej Volejbalovej Federácie pre vrcholový šport.

Tento blog spravuje Igor Prieložný.