Denník N

Divoké historky z úradných miestností

Na úvod krátka príhoda mojej učiteľky angličtiny. Cudzinka. Jej manžel zamestnáva v chudobnom regióne 200 ľudí. Potrebovali na polícii vybaviť veci ohľadom medzinárodných vodičských preukazov. Išiel s nimi sused – tlmočník. Červené svetielko na dverách v polorozpadnutej budove zhaslo, a tak vošli všetci traja.

(Foto zdroj: pixabay.com)

Pani za sklom: “ Prečo ste vošli toľkí? “ Sused: “ sú cudzinci a prišiel som im tlmočiť“ „Nerozumejú po slovensky?“ “ Nie nerozumejú.“ „Keď sú na Slovensku, majú hovoriť po slovensky. Von.“ Smutná skúsenosť cudzinca.

Ale podobné ste možno zažili aj vy. Vzťah štát-občan je bohužiaľ totiž neraz päťdesiatpercentný. My ho financujeme, jemu na nás nezáleží. Raz zlyháva systém, inokedy ľudský faktor. Pani na polícii môže svoju horkosť aspoň ospravedlniť polorozpadnutými storočnými skriňami podloženými Rudým právom. Ale čo ďalšie zlyhania? Kľudne sa jedného dňa môžu dotknúť aj nás.

O telefonovaní

Raz za čas sa pokúsim riešiť s nejakým Úradom práce ja. Nechce sa mi veriť, keď vidím na žiadosti o pomoc príjem sto eur na matku a tri deti. Zavolala som teda vo veci pani A.  Nasledovalo 6(!) telefonátov.

Volanie č.1:“ Prosím, prepojte ma na niekoho, kto mi môže dať informácie ohľadom nárokov pani A. v takej a takej situácii… “ Prepojím vás.“ Nedvíhajú.

č.2: Volám znovu. “ Prepojím vás.“ Teraz dvihnú. Ale som zle. „Prosím volajte číslo také a také.“

č.3. Volám číslo také a také. Omyl.

Rozmýšľam, či si  niekto nerobí žarty.

Volám (č.4) naspäť. „Prepáčte dala som vám zle číslo. Tu je druhé.“

Volám.(č.5) Dovolám sa. “ Áno, na starosti to má pani XY, ale odbehla. Zavolajte neskôr. “

Volanie č.6  Volám neskôr. „Tu XY. Počkajte..“ Čakám na linke, počujem rozhovor. Ohovárajú niekoho, kto práve vyšiel z miestnosti? Čakám. Prešli dve minúty. Potom začne konverzácia…

Čiže, ak je vám veľmi zle napríklad od chemoterapie, alebo vám nemá kto postrážiť deti a chcete si ušetriť aspoň prvú cestu, môže vás to z vašich 100 eur kľudne stáť polovicu na telefónny účet.

O ľuďoch

Pokračujem v príbehu. Vysvetlím pani XY o čo ide. “ Som z Dobrého anjela. Pani A. uvádza príjem 100 eur.  Môžete mi prosím povedať, či si uplatnila všetko, na čo má nárok? “ Povzdych. Zavrčanie? Počujem v pozadí druhý hlas. “ Pani A.? Tá, čo má deti s dvoma mužmi… “ Tak sa to teda dozviem. A k tomu, že nemá nárok, lebo neprišla na konkrétny termín s dokladmi. Hovorím, že ju zbil exmanžel a ležala v nemocnici. Bez pochopenia. Zase niečo o dvoch otcoch. Tak som zvýšila hlas. A dozvedela som sa zrazu všetko potrebné pre nápravu.

Ak chcete, aby štát stál na vašej strane, nepotrebujete niekedy len neobmedzený paušál, špeciálne vzdelanie, ale aj zdravé sebavedomie a neodbitnosť. Mnoho ľudí je fajn, ale ak máte smolu…A kde na to vziať potom síl?

O kilometroch a hodinách

Netelefonovať, ale ísť?  Potrebujete dobré topánky, pevné nervy a tri dni voľna. Čaká vás tour. Je jedno, či na vozíku, či s čerstvými stehmi, alebo s tromi deťmi…Bohužiaľ neexistuje žiaden styčný dôstojník, miesto prvého kontaktu a ani linka, kde zúfalo zavoláte o pomoc pri zmene životnej situácie a páde na dno a kde vám vysvetlia, čo a kde sa dá vybaviť. To, čo vám môže pomôcť (snáď) sa nachádza na mnohých miestach. Sociálna poisťovňa na jednom konci mesta, úrad práce na druhom. Jedni vás potom pošlú po doklady od všetkých zamestnávateľov, druhí nemajú práve úradné hodiny.

Čiže nie na jednom mieste všetko, ale na viacerých miestach na prvý šup často nevybavíte nič. Toto je veľká chyba systému.

O tom, čo sa nedá

Pri prvej návšteve vám povedia o dávke v hmotnej núdzi, pri druhej o kompenzáciách a keď sa pred treťou dozviete od kamarátky, že máte nárok aj na príspevok na benzín, úradník uzná, že áno máte. Ale nie vždy. Tento týždeň u mňa sedeli dvaja rodičia postihnutého chlapca. Predstavte si veľkého chlapca..už len ako ho prebaľujete. Špeciálna sedačka pre také dieťa stojí naozaj dosť. Na úrade im povedali, že príspevok na ňu nedostanú. Skúsili sa informovať v krajskom meste. Tam ochotná pracovníčka. Príspevok dostali.

Zažila som párkrát, počula tiež. A pritom stačí tak málo. Pozrieť na ochotných kolegov. Alebo byť vďačný Bohu za prácu a zdravie a oplácať to na tých, ktorí ani jedno ani druhé nemajú a zaklopú na dvere.

Z daní sa to nedá, skúste u zdanených

Kópia listu, ktorú nám poslala jedna pani vo veľkých problémoch vystihuje stav krajiny:

list MV2

 

Vo veľkom kontraste k úradom, ktoré platíme, sú tí, ktorí si musia sami vyrobiť v tomto nehostinnom trhovom a byrokratickom prostredí každé euro. Krásne a pozitívne skúsenosti. Šesť telefonátov ma v štátnej správe stálo dostať sa k človeku, ktorý mi mal povedať o tom, aké má človek nároky.

Šesť telefonátov v tomto mesiaci v práci prinieslo od ľudí z neštátnej sféry zdarma hotelové pobyty aj s wellness a stravou, lístky na koncerty, vzdelávanie na diaľku (veľká vec!) pre stredoškolákov na onkológii (kamera v škole, kamera doma, alebo v nemocnici.)  Bez pečiatok a poplatkov.

Zavolala aj podnikateľka, že vie v Bratislave poskytnúť bezplatnú pravidelnú stravu pre viacero rodín. Keďže mesiace v nemocnici si platia rodičia stravu samy a je drahá, je to úžasná pomoc. A keď už tak, tak som zavolala aj v Košiciach podnikateľom v stravovaní a vysvetlila, že matky sú v nemocnici mesiace neraz len o rožku. Či by nemohli tiež pomôcť so stravovaním. A oni to dali z prvej..samozrejme áno. Aj s dovozom.

Možno by niektorí ľudia na úradoch  zmenili postoj a našli stratenú motiváciu, keby vedeli, že niekedy stačí málo, aby niekomu zmenili a ktovie, aj zachránili, život. Stačí len chcieť. O vláde tejto krajiny si ilúziu nerobím. Ale verím, že začať sa dá aj oddola.

Teraz najčítanejšie