Denník N

Žurnalista z praxe motivuje študentov a sprístupňuje vedu širokej verejnosti

Martin Strižinec je známy moderátor RTVS a aktuálne pôsobí ako doktorand na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK). Moderovanie známej politickej relácie O 5 minút 12 pred nedávnom „zavesil na klinec“: „Prestalo ma baviť, že politický súboj sa obmedzil na osobné útoky a urážky. Dlho som uvažoval o nejakej inej forme sebarealizácie, a tak som sa rozhodol pre vedu.“ Aké osobnosti ho formovali ako žurnalistu, kam smeruje žurnalistika v spätosti s rozvojom nových médií a je súčasný pretlak informácií pre dnešných študentov veľkým sústom? V rozhovore s odborníkom zo žurnalistickej praxe sa dozviete aj zameranie jeho dizertačnej práce či to, ako možno sprístupňovať vedu širokej verejnosti.

V roku 2007 ste absolvovali žurnalistiku na FiF UK. Ako si spomínate na svoje štúdium? Čo vám azda najviac utkvelo v pamäti?

Univerzita vo mne evokuje skvelé časy, množstvo spomienok a zážitkov. Spomínam na ešte starý, poriadne zafajčený Krym. Doteraz sme v kontakte aj s mnohými spolužiačkami a spolužiakmi, sledujem ich prácu, oni zasa moju. Rád spomínam aj na inšpiratívnych pedagógov. Nás totiž učili ešte legendy. Profesor Andrej Tušer, profesor Juraj Vojtek, docent Luboš Šefčák, rozhlas, to bol zasa docent Ján Sand, ktorý mal neuveriteľný talent na rozprávanie príbehov… Ja mám rád, keď sa v škole diskutuje. Preto som mal veľmi rád hodiny o zahraničnej politike s doktorkou Bohuslavou Krížovou.

V súčasnosti pôsobíte na Katedre žurnalistiky FiF UK ako interný doktorand – vnímate nejaké rozdiely v štúdiu súčasných študentov v porovnaní s časmi, keď ste študovali vy? Ako „prežíva“ človek návrat na svoju alma mater po rokoch?

V osobnej rovine bol návrat spojený s tým, že z pedagógov, ktorí ma kedysi učili, sa stali kolegyne a kolegovia. V profesionálnej rovine je dramatický najmä rozdiel v tom, ako sa pozeráme na žurnalistiku v súčasnosti. Krátko po roku 2000, keď som študoval ja, sa s mobilom dalo iba telefonovať, internet bol iba na počítači a v porovnaní s dneškom bol pomalý, neexistoval YouTube ani Facebook. Ubehlo iba necelých 20 rokov a je fascinujúce si uvedomiť, ako technológie zásadne zmenili a ďalej menia celý náš svet. Veľmi rýchlo sa mení spôsob, ako komunikujeme, aj to, ako prijímame a šírime informácie. A prišli úplne nové výzvy. Profesionálna žurnalistika, ktorá má svoje pravidlá, zásady a ideály, je zrazu zaznávaná, lebo na webe to predsa píšu inak ako v novinách, takže tie noviny určite klamú. A tak bojujeme proti hoaxom, konšpiráciám, dezinformáciám. Otvorili sa úplne nové možnosti. Na jednej strane to mnohým sprostredkúva príležitosť realizovať sa na poli žurnalistiky, na druhej strane to však neznamená, že každý, kto sa vydáva za novinára, ním aj skutočne je.

A kam budú podľa vás zmeny v komunikácii ovplyvňujúce aj žurnalistiku ďalej smerovať?

Nové trendy sa formujú príchodom nových komunikačných technológií, ako je napríklad virtuálna a rozšírená realita. Čoraz viac budeme konfrontovaní s rôznymi formami umelej inteligencie. Viete si predstaviť sledovanie večerných správ s pocitom, že ste priamo na mieste udalosti? Žijeme fascinujúce časy! Plné nových možností, ale, logicky, aj s množstvom nástrah aj nových etických dilem. A akékoľvek štúdium sa týmto trendom musí snažiť prispôsobiť.

O čom bude vaša dizertačná práca?

Z veľkej časti práve o tom, ako sa mení mediálne prostredie a žurnalistika. Profesionálnu kariéru som začínal v rádiu a aj preto je mojou kľúčovou témou rozhlas a rozhlasové žurnalistické žánre. Vlani som bol na najväčšej európskej konferencii rozhlasových profesionálov. Vystúpil na nej aj futurológ Ben Hammersley, ktorý vymyslel slovo podcast. Povedal, že rádio je mŕtve, a dodal, že sa začal zlatý vek audia. Dáva to zmysel. Na to, aby sme počúvali rádio, už dávno nepotrebujeme klasický rádioprijímač. Stačí mobil s pripojením na internet a okrem rozhlasového vysielania môžeme počúvať hudbu cez rôzne streamovacie služby, audioknihy a podcasty, čo je vlastne moderná forma rozhlasovej žurnalistiky v digitálnom svete. Hovorené slovo a konkrétne žánre s ním spojené si tam cestu z éteru prerazili ako prvé. Ešte nikdy sme nemali na výber toľko kvalitného obsahu. Navyše nie sme limitovaní hranicami, programovou štruktúrou a sami sa môžeme rozhodnúť, kedy, kde a čo budeme počúvať. Pozrite sa na ulici okolo seba, koľko ľudí má v ušiach slúchadlá. Počúvajú. A bude to ešte zaujímavejšie vo chvíli, keď sa aj u nás rozšíria tzv. smart speakre, teda inteligentné reproduktory. Dva mám doma a testujem ich. Stačí povedať, čo chcete počúvať, a začne to hrať. Rozhlas ako médium má takmer sto rokov. A hoci mu mnohí predpovedali zánik, najmä po nástupe televízie, prežil aj nástup internetu. A po tých sto rokoch sa vlastne s rádiom vďaka internetu a umelej inteligencii začíname rozprávať. Fascinujúce! Menia sa aj nároky na zručnosti novinárov. O tom všetkom bude moja dizertačná práca.

Dokáže sa štúdium žurnalistiky na univerzite flexibilne prispôsobovať požiadavkám „trhu“ aj požiadavkám dnešných mladých ľudí?

Vysoká škola nie je automat. Nefunguje to tak, že si odsedím prednášky a bude zo mňa novinár. Je však veľmi pravdepodobné, že ak aktívne využijem všetky možnosti, ktoré mi univerzita ponúka, a budem venovať adekvátny čas samoštúdiu, môže zo mňa byť oveľa lepší novinár než bez školy. Musím povedať, že celkovo táto generácia už o svete rozmýšľa diametrálne odlišne. Nie je zaťažená minulosťou. To, že kedysi sa čakalo hodiny na banány alebo na hraniciach, ich logicky nedojíma. Vyrástli v Európskej únii, s eurami v peňaženke a so smartfónom vo vrecku. Z vlastných skúseností vedia, že na Slovensku nefunguje to, čo je v iných krajinách štandardom. Niekedy to môže pôsobiť tak, že si nič nevážia, ale podľa mňa je to nedorozumenie. Chcú len, aby veci fungovali tak, ako majú, lebo vedia, že je to možné.

V nadväznosti na vašu predchádzajúcu odpoveď by ma zaujímalo, ako pracujete so študentmi, keďže ste už skúsený žurnalista z praxe. Je súčasný pretlak informácií pre nich veľkým sústom? Pripravuje ich súčasné vysoké školstvo do praxe?

S pretlakom informácií sa vyrovnávame všetci. Ja so študentmi na hodinách často debatujem. Vlani po vražde Jána Kuciaka sme hodiny rozprávali o tom, kde sme sa ako spoločnosť ocitli, kde to má korene a čo by malo byť úlohou novinárov v takýchto chvíľach. Zaujímajú ma ich názory a skúsenosti. Na katedre sme so študentmi začali tiež tvoriť podcasty. Už máme vynovené štúdio, takže ich bude čoraz viac. No na hodinách vidím, že študenti nie sú zvyknutí diskutovať, vecne argumentovať, kriticky myslieť. Nemajú prehľad v moderných dejinách, majú problém informácie zaraďovať do širšieho kontextu. Myslím si, že nedostatok prepojenosti medzi teóriou a praxou je však oveľa komplexnejší problém a zďaleka sa netýka len žurnalistiky, ale v zásade všetkých odborov a celého školstva. Reagujú základné školy dostatočne flexibilne na to, aké zručnosti a vedomosti budú súčasné deti potrebovať, keď vyrastú? Reagujú dostatočne flexibilne stredné školy a gymnáziá, aby svojich absolventov pripravili na požiadavky trhu práce alebo na vysokoškolské štúdium? Hoci roky diskutujeme o reforme vzdelávania, naše školstvo posúva dopredu iba hŕstka nadšencov, na ktorých sa mnohí ich kolegovia pozerajú ako na bláznov. Už by sme si pred tým nemali zatvárať oči. Ak sa vzdelávanie nestane skutočnou prioritou pre celú spoločnosť čo najskôr, riskujeme oveľa viac než len zlé umiestnenie v nejakom medzinárodnom porovnávaní vedomostí, riskujeme našu vlastnú budúcnosť.

Martin Strižinec – doktorand na FiF UK

Čo vám dlhoročné moderovanie politickej relácie O 5 minút 12 dalo a čo vám, naopak, vzalo?

Vzalo mi predovšetkým voľné víkendy. Ale na druhej strane mám zážitky na celý život. Bol som pri rôznych zlomových momentoch, na viaceré debaty nikdy nezabudnem. Ale čím dlhšie som to robil, stále viac som si uvedomoval, že sa stále musím pýtať na to isté a aj po rokoch dostávam tie isté vyhýbavé alebo nejasné odpovede. Prestalo ma baviť, že politický súboj sa obmedzil na osobné útoky a urážky. Spory do politiky patria, ale mali by byť vecné, o riešení problémov, o dlhodobej vízii. Dlho som uvažoval o nejakej inej forme sebarealizácie. A tak som sa rozhodol pre vedu. V televízii aj na škole.

Teraz moderujete vedecko-popularizačnú reláciu Experiment. V čom vidíte najväčší prínos relácie? Aké sú zatiaľ na reláciu ohlasy? Napĺňa vás takýto štýl práce v médiách?

Myslím, že takáto relácia u nás chýbala a už si našla svojich divákov. Som nesmierne rád, že môžem byť jej tvárou. Zásadný rozdiel je v tom, že keď sa niečo spýtam hostí teraz, dostanem veľmi presnú odpoveď. Žiadne zahmlievanie či taktizovanie. Fakty. Ohlasy sú pozitívne a už pripravujeme ďalšie časti. Otvorili sme už množstvo zaujímavých tém, sám som sa dozvedel veľa nových informácií. Baví ma najmä hľadať odpovede, ktoré sa týkajú našej budúcnosti. Mnohí ľudia sa jej boja, majú strach, že všetko sa vymklo spod kontroly a chcú staré zlaté časy, keď bol svet predvídateľnejší a menej komplikovaný. Práve vďaka vedcom však máme možnosti, ako svet zlepšiť. Také, aké nikdy predtým. Ak o nich budeme vedieť, tak aj do budúcnosti sa môžeme pozerať s oveľa väčšou nádejou a menšími obavami. O tom sú aj moje nové pravidelné diskusné večery v SND. Aké by malo byť Slovensko v roku 2043? Nechcem veštiť. Skôr pochopiť, čo máme začať robiť teraz, aby sme nepremárnili ďalšie šance a príležitosti.

Ako v tejto súvislosti vnímate postavenie vedy a vedeckých inštitúcií? Často sa totiž hovorí o tom, že veda je voči laickému publiku autonómnou inštitúciou a len zriedka reflektuje reálne a potrebné požiadavky širšej verejnosti. Má práve táto vaša relácia ambíciu zbližovať vedcov a širšiu verejnosť v zmysle oboznamovať laikov s aktuálnymi výskumami, vysvetľovať im prínosy aj riziká vedy a pod.?

Veda je, žiaľ, na okraji záujmu. Spoločensky, politicky, ekonomicky. A hoci jedna televízna relácia ju určite nezachráni, môže pomôcť dostať ju viac do povedomia. Vedu treba laickému publiku vedieť adekvátne priblížiť. Tu môže svoju kľúčovú úlohu zohrať práve žurnalistika, ktorá vie často veľmi komplikované a odborné posolstvá odkomunikovať jednoduchším a zrozumiteľnejším jazykom, ktorý je bežným ľuďom bližší. Ale myslím si, že najviac vedia obraz vedy zlepšiť sami vedci, ak budú aktívnejší v komunikácii. Nielen vtedy, keď pôjde o peniaze, ale práve vtedy, keď môžu prezentovať výsledky svojho bádania. V súčasnosti, keď všetko so všetkým súvisí, je veľmi dôležité vedieť sa spájať. Veľmi sympatická mi je napr. platforma Žijemvedu.sk, ktorá sa presne o to snaží.

Dá sa to skĺbiť – byť denným doktorandom a zároveň moderátorom?

Priznám sa, že mám veľké resty. Vzhľadom na to, čo všetko sa minulý rok stalo, som si niektoré povinnosti musel odložiť na neskôr, pretože som ešte stále pôsobil ako moderátor politickej relácie a pri takom hektickom dianí a množstve zlomových udalostí sa to všetko naozaj nedalo stíhať. Experiment je iný typ relácie. Musím sa pripravovať, ale nakrúcame viac častí naraz, takže samotná výroba nezaberie toľko času. Dá sa to všetko skĺbiť. Ale pravda je taká, že sa nenudím.

Martin Strižinec s paleontológom UK Matúšom Hyžným v relácii Experiment

Sú pre vás vedci a odborníci z našej univerzity inšpiratívni? Je aj naša univerzita podľa vás miestom, kde to žije a kde sa robí špičkový výskum hodný prezentovania?

Väčšina hostí, s ktorými som sa zatiaľ rozprával, bola z našej univerzity. Buď ju absolvovali, alebo na nej pôsobili či pôsobia. Paleontológ Dr. Matúš Hyžný bol prvý, po ňom prišli zoológ Dr. Daniel Jablonski, špičkový onkológ prof. Michal Mego, psychiater Dr. Michal Turček, astronóm Dr. Juraj Tóth, informatik Dr. Andrej Lúčny a jeho učiteľ prof. Jozef Kelemen. Stretnutia s takýmito ľuďmi sú nesmierne inšpirujúce. A teším sa na ďalšie. Univerzita Komenského patrí medzi najlepšie vysoké školy na Slovensku. Ako novinár oceňujem, že akademická obec v zlomových momentoch nemlčí, v správnej chvíli sa vie ozvať a korigovať verejnú debatu. Som hrdý na to, že som absolventom Univerzity Komenského, aj na to, že na nej môžem naďalej pôsobiť.

Zdenka Krasňanská
Zdroj: Naša univerzita, roč. 65, č. 6, s. 18 – 19

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského v Bratislave je moderná európska univerzita. V roku 2019 oslavuje 100. výročie od založenia. Ako jediná slovenská vysoká škola sa pravidelne umiestňuje v celosvetových rebríčkoch najlepších univerzít sveta. Na 13 fakultách poskytuje najširší výber študijných programov (vyše 800) v troch stupňoch, pričom viaceré z nich sú na Slovensku jedinečné. Na výber je zo širokej škály oblastí ľudského poznania – od medicíny cez humanitné a sociálne vedy, prírodné vedy, matematiku až po teológiu. UK je výskumnou inštitúciou, ktorá zastrešuje stovky domácich i zahraničných vedeckovýskumných projektov. Viacerí študenti sú tak už počas štúdia súčasťou významného výskumu a môžu sa aktívne zapojiť do riešenia projektov a grantov či sa zúčastňovať na odborných stážach (aj v zahraničí). UK každoročne vysiela do zahraničia najvyšší počet študentov spomedzi všetkých slovenských vysokých škôl a prijíma aj najviac študentov z celého sveta, napríklad z Nemecka, Nórska, Grécka, Iránu, Rakúska či Islandu.