Denník N

Na furtšlape po Južnej Amerike (14. časť)

Po štyroch mesiacoch strávených v Quite vyrážam na cestu do Kolumbie, kam som sa neuveriteľne tešil. Pokračujeme!

23.1. Uplynulé tri mesiace som strávil v Quite prevažne s Vanessou a jazdením. Za zmienku stojí, že sa tu po trojročnej pauze odohral veľký, legendárny alleycat. Účasť bola veľká. Súťažilo sa v trojčlenných tímoch a my sme mali poradové číslo dvadsaťjedna. Určite sme sa neprihlasovali poslední, takže odhadujem, že účasť bola okolo sto ľudí. Mal som výborný tím, ale kvôli neúmyselnému rozdeleniu sme stratili drahocenný čas a spadli sme na tretie miesto… Verím, že ak by sa to nestalo, mohli sme vyhrať.

Ja a môj intergalaktický tým

Čas ale plynul a spolu s ním mi plynuli aj víza a ani som sa nenazdal a nastal čas pobrať sa ďalej. Dvadsiateho januára som mal vypadnúť z krajiny, ale pre istotu som sa rozhodol sadnúť na autobus už osemnásteho. Áno, čítate správne – sadol som na autobus. Po štyroch mesiacoch v Ekvádore som sa natoľko tešil na ospevovanú Kolumbiu a mesto Cali, že som sa tam chcel dostať čo najskôr. A úprimne – nemal som až takú chuť pokračovať na bicykli.
Lúčenie s Vanessou bolo veľmi ťažké. Mali sme ale dohodu, že na ňu počkám v Európe, kde mala o pár mesiacov namierené. Čakala ma dlhá cesta s prestupom v Tulcáne, kde som musel vystúpiť a na bicykli prejsť hranice. Tam som dostal trojmesačné víza do Kolumbie a hurá do najbližšieho mesta zobrať autobus do Cali! Na autobusovú stanicu v Ipiales som prišiel niečo po polnoci a autobus mal ísť až o pol druhej. Čakalo ma jedenásť hodín strávených na jednom sedadle, ale našťastie som rýchlo zaspal. Zobudila ma až policajná kontrola v horách a to nebolo dobré načasovanie. Môj žalúdok totižto nie je kamarát so zákrutami. Nejako som to ale zvládol a celý zničený som okolo obeda vystúpil v Cali, len pár blokov od miesta, kde som mal stráviť prvé noci.

Moc fotiek som v Cali nespravil, ale fotky bicykla nesmela chýbať!

Ximénia – jogínka, ktorú našla Vanessa a ktorá ma mala ubytovať, nebola doma. Musel som na ňu počkať dve hodiny pred domom. Dostal som vlastnú izbu. Hneď, ako som sa dal dokopy, som vyrazil do centra na obhliadku. Úprimne, na prvý pohľad ma veľmi neohúrilo. Bolo špinavé a fádne. Dlho som ani nevedel nájsť centrum mesta, ktoré bolo v podstate tou najšpinavšou časťou. Mal som ale šťastie a hneď, ako som natrafil na dlhý bulvár popri rieke, som uvidel skupinku fixkárov a dal som sa s nimi do reči. Zobrali ma na miesto, kde zvyčajne trénujú a tam sme jazdením strávili niekoľko hodín.
Ďalší deň som strávil s Ferchom, jedným z chalanov z minulého dňa. Pochodili sme mesto a jazdili až do večera.
V pondelok ráno mi napadlo ísť sa pozrieť k rieke. Toto miesto mi odporučil John z El Cruxu, miesta, kde sme chodili liezť s Vanessou. Nevedel som, čo očakávať. Nakoniec som sa ocitol na krásnej asfaltke pozdĺž rieky, ktorá pripomínala väčší slovenský potok, ohraničený vysokými kríkmi. Tie mali v sebe malé priechody, cez ktoré sa k nej dalo dostať. Bola príjemne chladná a keďže Cali bolo extrémne teplé, strávil som tam celé popoludnie.

V horúcom Cali bolo fajn môcť sa schladiť pri rieke v tieni stromov

Na druhý deň som sa mal presunúť na iné miesto, kde som mal stráviť ďalšie dve noci. To mi ale prišlo dosť málo a tak som skúšal zohnať kontakt na niekoho, kto by ma dokázal prenocovať dlhšie. Našťastie sa mi podarilo skontaktovať sa s jedným chalaniskom, bikerom, u ktorého som mohol pravdepodobne zostať dlhšie. Doobeda som sa k nemu presunul. Privítal ma, teda skôr mi len otvoril dvere Freddy, asi tridsaťpäť ročný chalanisko, ktorý mi len povedal že je unavený a ide spať. Ocitol som sa vo vstupnej hale, kde stál cargobike (bicykel s veľkým nákladným priestorom vpredu). Nevedel som čo – kde mám izbu, kde mám nechať veci, či budem mať aspoň matrac, kedy sa Freddy zobudí… A nemal som ani internet! Chvíľu som tam len tak sedel, ale nakoniec som sa rozhodol ísť do mesta. Zhodil som batožinu z bicykla a zabuchol za sebou dvere, od ktorých som nemal kľúče. Na ceste do mesta ma chytila vcelku panika. Vyzralo to totiž tak, že nemám ani matrac, ani kde zavesiť hamak. Chcel som nájsť internet a a skúsiť sa znovu ozvať chalaniskovi z couchsurfingu, aj keby to malo byť len na dve noci. Cestou som ale stretol ďalšieho fixkára, s ktorým som nakoniec strávil zbytok dňa.
Navečer sa ozval Freddy a stretli sme sa na univerzite, kúsok od jeho domu. Ešte v ten večer som zistil prečo tak dlho spáva – on si šiel ľahnúť o deviatej ráno! Nakoniec sa to obrátilo na dobré a ja som dostal nafukovačku a heslo od kradnutej wifi. Rozhodol som sa tam ostať.
Ďalší deň sme sa s Alvarom, chalanom, ktorého som stretol predošlý deň, boli pozrieť na sever mesta. Tiekla tam rieka Rio Cali, v ktorej sa dalo osviežiť. Boli na nej malé priehrady, takže sme sa mohli kúpať v dostatočne hlbokej vode.

Freddy a jeho cargobike

Počas dní strávených v Cali som pravidelne navštevoval panaderie, miestne pekárne. Na výber v nich bolo obrovské množstvo pečiva, zákuskov a koláčov. Na obedy som chodil na trh, kde sa cena pohybovala okolo 7000 pesos, čo sú asi dve eurá. Výber tu bol v podstate rovnaký ako v Ekvádore. Čas tu ale plynul vcelku pomaly a nie úplne zaujímavo. Preto som sa rýchlo rozhodol ísť ďalej. Odchádzal som z Cali o týždeň skôr, než som predpokladal, a preto som sa rozhodol navštíviť pláž La Barra, ktorú mi odporúčali kamaráti. Nachádzala sa na odrezanom polostrove, kam sa dalo dostať iba loďou. Mal som v pláne ísť na bicykli, aj keď už bez brzdy, ktorú som od Quita nemal, lebo som musel vymeniť vidlicu. Varovali ma, že na ceste z Cali ma bude čakať 18 km výsľap. Ani to mi ale nebránilo pobrať sa na cestu už na druhý deň, v sobotu 26.1.

Hej ty! Asi jediná fotka pohľadu na Cali

Myslel som si, že cestu do Buenaventury zvládnem jak šéf aj bez brzdy. Ale nebol by som to ja, keby to išlo hladko…

Teraz najčítanejšie