Denník N

Ženskými očami: Nerobme z ľudí hmyz

BLOG o ženách, očami ženy, ale nie len pre ženy – je pokusom pozrieť sa na svet inak a zároveň vidieť udalosti, ktoré často rezonujú spoločnosťou len na moment, alebo sú to len drobné postrehy z obyčajného života obyčajnej ženy, manželky a matky.

Kvapka miesto slov

Február priniesol do ženského sveta jednu naozaj úsmevnú (a v rámci komunikácie veľmi praktickú) novinku – emotikon s červenou kvapkou naznačujúcou menštruáciu. Už viac nemusíme niektoré veci vysvetľovať. Potvrdením naliehavosti tejto témy je aj soška Oscara za dokument o menštruácii – Period. The End of The Sentence. Slovo naliehavosť neobopínam do úvodzoviek, lebo v tomto dokumente vidno, ako veľa drobných aj väčších problémov môže menštruácia spôsobiť ak ste napríklad školáčka či žena v indickej dedine bez prístupu k vložkám či tampónom. Od zdravotných, cez absencie v škole po spoločenské vylúčenie. Na tejto 25-minútovej snímke ale ide o viac ako o analýzu stavu či zobrazenie skutočnosti. Stačil dobrý nápad: namontovať stroj na výrobu vložiek do dediny a kvapka krvi na nohavičkách zrazu nenaháňa strach.

A do tretice ešte niečo super: kamarátka bábiky Barbie dostala invalidný vozíček a ďalšia má protézu dolnej končatiny. (Raz tu niečo podobné už bolo – firma Mattel uviedla v 90-tych rokoch na trh bábiku Becky, tiež na invalidnom vozíčku, no patrilo sa už inovovať sortiment). Konečne sme tak zasa viac pootvorili dvere do sveta priateľstva aj deťom s hendikepmi. A všeobecne tak zdravé deti učíme, že žijú medzi nami aj ľudia, ktorí sú síce iní, no nie je to dôvod na to, aby sme sa s nimi nekamarátili.

Foto: Mattel

Všetko potom je už inak

Pre mňa bude február navždy spätý aj s narodením prvého dieťaťa. A od minulého roka aj s popravou investigatívneho novinára Jana Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Dve chvíle, ktoré na prvý pohľad nijako nesúvisia. Obe sú ale z kategórie “všetko potom je už inak”. Tak ako si vždy budem presne pamätať, aké boli prvé minúty po narodení nášho syna, presne tak si vždy budem pamätať, kde a s kým som bola, čo som robila a aké bolo vonku počasie, keď mi telefón oznámil, čo sa stalo vo Veľkej Mači. Za ostatný rok bolo len málo dní, kedy som nemyslela na pani Kušnírovú a pani Kuciakovú. Lebo ako mama malého chlapca a malého dievčatka si neviem predstaviť ten žiaľ, čo tieto dve dámy – mamy dňom a nocou prežívajú. Žiaľ, z ktorého sa nedá vyspať.

Konečne jar

Deň za dňom ubieha, február je na konci. Lúčime sa so zimou. Silu slnka, ktoré už aj trochu hreje, nielen sa tak tvári najlepšie poznajú tí, pre ktorých nie je teplo samozrejmé. “V Prahe žije 10 000 bezdomovcov,” odznelo v relácii 168 na ČT1. Táto informácia si ma našla pred pár dňami s dodatkom, že počet žien medzi nimi narastá. Chvíľu nad tým rozmýšľam, ukladám si poznámku do pamäte a idem spať. S každým chladným, februárovým ránom sa ale ku mne vracia ako bumerang a tak bude “chudoba medzi nami” ústrednou témou blogu, ktorý práve čítate.

Na peniazoch sedia muži

“Keď hovoríme o bohatých ľuďoch, hovoríme hlavne o mužoch,” znie názov jedného z ostatných článkov Jany Shemesh. Isto si ho prečítajte, Jana v ňom poukazuje na to, ako stále veríme skôr stereotypom o tom, že bohatá žena je buď dedička impéria, alebo zabezpečená vdova. No je jasné, že na svete sú aj miliardárky, ktoré zbohatli naozaj “vlastnou hlavou”, pričom neplatí, že majú bezpodmienečne vysokoškolské vzdelanie a niečo ako vrodený lepší sociálny status. V porovnaní s mužmi je ale superbohatých žien naozaj málo: tvoria asi len 12% z celku. A superchudobných žien je zasa v porovnaní s mužmi oveľa viac. Aký je stav v Bratislave, ktorú mnohí na Slovensku považujú za bohaté mesto? A ako vyzerá absolútna chudoba v praxi v meste, ktoré je okrem iného aj superdrahé?

Nezatvárajme si oči

V Bratislave žije asi 4000 ľudí bez domova, dozvedám sa od ľudí z OZ Vagus, organizácie, ktorá práve týmto ľuďom podáva pomocnú ruku. Evidujú ich spolu 3917, z toho 3097 mužov a 820 žien. Na ulicu ich ženú rôzne dôvody: drogy, nebankovky a šmejdi – to všetko umocnené hazardom a následné exekúcie, série zlých životných rozhodnutí, rozpadnuté manželstvá.. všeličo. Čo príbeh to iný osud. Celkové čísla v Bratislave narastajú – smerujú sem aj ľudia z iných regiónov. Čo sa týka žien, pražský trend v Bratislave OZ Vagus nepotvrdil. Z jeho dát ale vyplýva nasledovné: 274 žien bez domova, teda ich najväčší podiel, je vo veku od 46 do 61 rokov, len o niečo menej – 237 má 31 až 45 rokov a v skupine mladých – do 18 rokov je 99 žien, teda lepšie povedané dievčat. Väčšina z nich pochádza zo zlých sociálnych pomerov alebo vyrastali v detských domovoch, odkiaľ odišli s pár eurami, no na štart do života, ak si potrebujete zaplatiť bývanie, zložiť zálohu a uhradiť všetky ďalšie náklady je to žalostne málo. A to aj pre tie šťastné, ktoré začnú hneď pracovať.

Život na bratislavskej ulici

Život na ulici má rôzne podoby aj rôzne nástrahy. Sú miesta, kde môžu títo ľudia za symbolické jedno euro prenocovať (nocľaháreň sv. Vincenta de Paul), kde im ponúknu pomoc a riešenia, ak chcú spolupracovať (útulok sv. Vincenta de Paul), kde sa o nich postarajú, ak sú chorí alebo po prepustení z nemocnice (Útulok sv. Lujzy de Marillac), kde ich ošetria (Ošetrovňa sv. Alžbety), kde sa môžu ráno osprchovať, naraňajkovať, poradiť sa (denné centrum DOMEC). Ľudia z DOMCA – sociálni pracovníci im napríklad každý utorok pomáhajú na úradoch, u lekárov a pod. Ďalší projekt – Housing Cverna má veľkú ambíciu ľudí z ulice ubytovať. „To je prvý krok k tomu aby si mohli nájsť prácu, zbavili sa dlhov a znova začali slušne žiť,“ vysvetľuje programová koordinátorka OZ Vagus Petra Kollárová. Projekt „Housing Cverna“, ktorý využíva princípy „Housing first“ alebo aj “Bývanie ako prvé” poskytuje aktuálne strechu nad hlavou štyrom ľuďom. Pre niekoho možno málo, pre tých štyroch isto veľmi veľa. Bývanie dáva pocit istoty, pohody, gumuje zimu a strach. OZ Vagus sa prostredníctvom svojich sociálnych pracovníčok opýtal v mojom mene aj otázky súvisiace práve so strachom:

„Cítite sa vy, ako žena zraniteľnejšia ako muž?“

Gabika, 42 (bez stabilného bývania 10 rokov): „Určite áno.“

Miška, 45 (bez stabilného bývania 15 rokov): „No áno. Ja neviem, no žena je žena. Ale chlapi sú slabší ako ženy. Žena skôr vydrží ako chlap. Chlap má horúčku, soplík, kašle a už jajká…“

Anka, 55 (bez stabilného bývania vyše 20 rokov): „Niekedy áno, možno áno. Keď muži nadávajú ženám všelijako…“

Martina, 27 (bez stabilného bývania ?): „Žena, ak je sama tak je ľahká korisť a všetci ju majú za kurvu. Takýmto – mladším ženám sa smejú. Staršie už nikto nerieši.“

Alex, 22 (bez stabilného bývania rok): „Pravdaže. Neviem ako by to brali iné ženy, no ja ako žena nie som na tento spôsob života pripravená…“

Násilie na ulici

Z odpovedí, na otázku o fyzickom či psychickom násilí vyčnievala jedna: 22-ročná Alex hovorí: „Pred dvomi mesiacmi som narazila na troch bezdomovcov, otca so synom a ďalšieho. Začali ma slovne napádať a chceli, aby som tomu otcovi zarábala peniaze svojím telom. Jeho syn ma chytil pod krk. Bála som sa to povedať, pretože všetci traja boli predtým v base. Potom som počkala na poradenstvo, povedala to tam a oni zavolali policajtov.“ Alex je na ulici rok, momentálne prespáva aj s priateľom v nocľahárni.

S nájomnou strechou nad hlavou

V riešeniach by mal zapracovať štát aj mesto, nespoliehať sa len na neziskovky. A keďže naozaj všetko začína strechou nad hlavou, treba asi zintenzívniť výstavbu nájomných bytov – aby sa ľudia s nízkymi príjmami vedeli ubytovať a nedostali sa na ulicu a aby ľudia z ulice vedeli slušne žiť a nevrátili sa tam. A tiež porozmýšľať, či máme správne nastavený systém hmotnej dávky v núdzi, ktorá je u nás okolo 61€ (od marca 2019 cca 65€ na jednotlivca) s podmienkou aktivačných prác. Nestačí totiž stále len opakovať, že pracovných miest nikdy nebolo viac ako dnes. Pomáhať sa ale dá rôzne. A asi by sme sa v tomto smere nemali spoliehať iba na štát a tretí sektor.

Vytiahla kreditku

Aj vy si niekedy v duchu kladiete otázku, čo by ste robili, keby ste vyhrali jackpot? Ako by ste obdarovali seba a svojich blízkych? Ja zvyknem rozmýšľať aj o tom, koho by som podporila. Ktorú nemocnicu, školu, zariadenie, organizáciu, projekt? Isto to tak cítia mnohí. Candice Payne zo Chicaga nestrácala čas snívaním a rovno konala. Nie, nie je to žiadna multimilionárka, ani žena z kategórie “dedička”, či “podnikateľka za vodou”. Je to realitná maklérka a má 34 (ako ja). Predpovede počasia na tie dni boli desivé. Teplota mala klesnúť pod mínus 25 stupňov Celzia, pocitovo to malo byť ešte o 20 stupňov menej. Candice chcela niekoľkým ľuďom bez domova poskytnúť ubytovanie aspoň na jednu mrazivú noc. O nápade napísala na svoj facebookový profil a postupne sa k nej pridali ďalší. Ako prvé bolo treba zohnať hotel. Samozrejme, ubytovať ľudí bez domova nezvládli všade: v svete, v ktorom žijeme totiž peniaze znamenajú veľa, ale nie tak veľa aby preplatili predsudky. Napokon sa našiel hotel, kde ľudskosť zvíťazila. Candice a ďalší aktivisti dopriali teplý čaj, jedlo a nocľah 60 ľuďom. 60 izieb v hodnote 70$ na noc zaplatili na 5 šialene studených nocí. Medzi šťastlivcami boli aj hendikepovaní a minimálne jedna tehotná žena.

Ľudský hmyz

“Ak ste chudobná Haiťanka, ste ako hmyz, nemáte peniaze na spravodlivosť. Bolí ma, že robím pre muža, ktorý znásilnil obe moje dcéry. Jedna má 14 a má dieťa, druhá 13 a je tehotná. A on si vykúpil svoju nevinu,” prihovára sa mi neznáma žena z televízneho dokumentu, ktorý som si náhodou zapla. Po stretnutí s ľuďmi z Vagusu mám silný pocit, že aj keď nežijeme na Haiti, mnohí ľudia medzi nami sa cítia ako hmyz. Že sa dostali do hrozivej životnej situácie, jedni svojou vinou, iní vôbec. Gabika gemblovala, u Mišky bol dom plný nielen detí, ale aj drog, ktoré jej mama predávala, Martine zhorel dom a zomrelo dieťa, Alex odišla od mamy pre zlé vzťahy, Anka bola týraná. Každá z nich v odpovedi na otázku, ako by chcela žiť spomenula prácu. Chcú pracovať, no do úvahy zväčša prichádzajú len brigády. Trvalé zamestnanie de facto pre týchto ľudí znamená, že takmer všetky zarobené peniaze im nikdy na účet neprídu, lebo sa nimi splácajú exekúcie. Kruh sa cyklí a uzatvára. Keď budete niekedy rozmýšľať nad tým, ako by ste naložili so svojim jackpotom, nečakajte, kým vyhráte. My všetci, ktorí máme domov sme už víťazi. Niekedy sa stačí podeliť aj o drobné, ktoré máme.

Za spoluprácu pri vzniku tohto blogu ďakujem pani Marte Šeborovej, Petre Kollárovej a Kataríne Rosovej z OZ Vagus, rovnako ako všetkým ženám, ktoré sa s nami podelili o svoje neľahké životné skúsenosti.

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It, 2017 a 2018), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení dvoch StoryMáp - Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.