Denník N

Nepreceňujeme úlohu vzdelávania?

Chceli by ste mať diplom z Harvardu alebo vedomosti z Harvardu? Divná otázka ale ešte divnejšia odpoveď. Viac vzdelania je všeliek ľavice aj pravice. Môže byť ale vzdelanie toxické?

Náš dnešný vzdelávací systém je plný paradoxov. Mladí ľudia sa musia učiť mnoho vecí, ktoré ich nebavia a zároveň sú zbytočné. Triedny hundroš, ktorý pri rysovaní kužeľosečiek alebo bifľovaní sa básne Slávy dcéra, častí žalúdka kravy či hlavných miest štátov v južnej Amerike, zakričí „kedy toto využijem v živote?“, má často pravdu. Kráľ je nahý. A netýka sa to len základnej a strednej školy, ale aj veľkej časti vysokých škôl. Koľko vašich spolužiakov z univerzitných čias si pri listovaní skrípt hovorila „toto potrebujem vedieť do zamestnania?“ a koľko povedalo: „toto potrebujem vedieť na skúšku“? A koľkí z nich si vyberali predmety podľa relevancie pre budúcnosť a koľkí podľa toho, ako ľahké bolo získať Áčko? Nehovoriac o tom, že sa niektorí pokúšali pri skúškach podvádzať. Aj keď ich vyučujúci upozorňovali, že opisovaním podvádzajú sami seba, nikto tomu neveril. Ani tí vyučujúci. Inak by predsa nemuseli žiakov kontrolovať.

Ďalší paradox vzdelávania sa odohrá, keď študentom odpadne prednáška. Prečo sa študenti potešia? Veď niekto im nedoručí službu, na ktorú majú nárok. Kde inde nastáva ešte podobná situácia, že zákazník sa poteší, keď poskytovateľ nedodá to, čo mal? Možno študenti vedia, že dnes je obsah tých najlepších kurzov, tých najlepších univerzít dostupný na internete a bezplatne. Prečo však potom stále drvivá väčšina navštevuje klasické kamenné univerzity? Žeby nešlo o vzdelávanie? Koniec koncov, výskumy ukazujú, že študenti sa napriek snahe učiteľov veľa nenaučia, a čo sa naučia rýchlo zabudnú, a čo náhodou nezabudnú, to nevedia použiť mimo nalinkovaného kontextu.

A teraz prichádza najväčší paradox zo všetkých: toto častokrát irelevantné, nechcené, zabudnuté, neprenositeľné vzdelávanie prinesie jeho absolventom nakoniec veľké celoživotné benefity. Budú menej nezamestnaní, oveľa viac zarábať a pracovať v lepších podmienkach. Hotový zázrak!

Zázrak je to, ak veríte klasickej predstave o vzdelávaní, ktorá ma v ekonómii názov teória ľudského kapitálu. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že absolventi vysokých škôl zarábajú viac, pretože ich škola spravila lepšími. Zvýšila ich ľudský kapitál. Problémom tejto teórie sú však všetky popísané paradoxy. Ako inak by sa dali spojiť dva fakty, že študenti sa v škole často nenaučia nič relevantné a zároveň sú absolventi škôl na trhu práce vysoko žiadaní? To je témou novej knihy Bryana Caplana – The Case Against Education.

Caplan toto klbko plné paradoxov začína rozmotávať upozornením na jedno štatistické skreslenie. Ľudia, ktorí absolvujú vysokú školu, nie sú náhodní ľudia z populácie, ale skôr tí, ktorí majú predispozície vykonávať sofistikovanejšie zamestnania. Teda aj keby nevyštudovali vysokú školu, ich schopnosti by ich predurčovali na lepšie zamestnanie. Na Slovensku zarába vysokoškolsky vzdelaný človek o 43% viac ako človek s maturitou. Ale z vyššie popísaného dôvodu nemôžeme za celý tento rozdiel dať zásluhy vysokému školstvu. Caplan tvrdí, že keď očistíme štatistiky o vplyv predispozícií, na ktoré nemá vplyv vysoká škola, tak pridaná hodnota vysokoškolského diplomu klesne na približne polovicu.

Vysokoškolské vzdelávanie však stále zvyšuje mzdu a to aj v prípade takých odborov, ktoré majú len pramálo spoločné s tým, čo robia absolventi následne vo svojej práci. Za Slovensko vieme o tom, že skoro dve tretiny absolventov pracujú v odboroch, ktoré nevyštudovali a približne jedna tretina pracuje na miestach, ktoré nevyžadujú vysokoškolské vzdelanie. Ako vysvetliť to, že pre týchto ľudí má vysokoškolské vzdelanie stále zmysel a prináša im súkromné benefity?

Caplan argumentuje, že ten zázrak neprináša vysokoškolské vzdelanie, ale vysokoškolský diplom. Ten slúži ako pečiatka, ktorú dostane len človek, ktorý je dosť inteligentný, svedomitý a konformný, aby prešiel piatimi rokmi nekonečného memorovania, plnenia úloh a sedenia na zadku.

Neveríte Caplanovi? Zamyslite sa: chceli by ste mať skôr diplom z Harvardu, alebo vedomosti z Harvardu? Ťažké sa rozhodnúť, že? Už len to je dôkaz o tom, že sa tu deje čosi zvláštne. Keby ste stroskotali na ostrove a ja by som sa vás spýtal, či chcete vedomosti kurzu prežitia v prírode alebo diplom o absolvovaní takéhoto kurzu, tak nezaváhate. V tomto prípade by dokonalo pasovala teória ľudského kapitálu – vedomosti by zvýšili vašu hodnotu. To však v prípade diplomu z Harvardu nie je také jednoznačné. Tento diplom je príliš lákavý a koniec koncov, tie vedomosti z Harvardu už dnes môžete na internete získať pomerne ľahko. Stačí chcieť.

Ak je však Caplanova predstava pravdivá, že vysokoškolské vzdelávanie tvorí z veľkej časti (80%) signalizačnú hru namiesto zvyšovania ľudského kapitálu (20%), tak to má závažné následky pre verejnú politiku. Signalizačná hra je totižto hra s nulovým súčtom. Nemôžeme všetci vyhrať. Je to ako keď sa postavíte v divadle, aby ste lepšie videli. Áno, uvidíte lepšie, ale keď sa postavia všetci, tak budú všetci vidieť znova rovnako a  začnú ich  navyše bolieť nohy. Ak je vysoké školstvo predovšetkým o signalizovaní, tak tým, že bude mať viac ľudí diplom, nezvýšime ľudský kapitál. Iba posunieme vyššie latku, ktorú je potrebné preliezť, aby zamestnávatelia prijali človeka do zamestnania. Inými slovami, preinvestujú sa stovky miliónov eur do vzdelania, ale jediné, k čomu dôjde, je inflácia vysokoškolských diplomov. V tomto svetle vyznieva cieľ EÚ, aby 40% mladých ľudí malo vysokoškolské vzdelanie, ako stroj na plytvanie.

Má Caplan pravdu? Na obranu svojej teórie ponúka mnohé empirické dôkazy. Asi najsilnejší je v  efekt „poslednej skúšky“. Predstavte si, že idete na obhajobu svojej diplomovej práce. Keď prechádzate cez cestu, narazí do vás auto. Nie je to nič vážne, ale musíte ísť do nemocnice a zmeškáte obhajobu. Keďže to bol posledný termín, ďalšiu možnosť dostanete až niekedy o rok. Čo spravíte teraz? Podľa teórie ľudského kapitálu nemáte problém. Absolvovali ste skoro celé štúdium, ste nabitý ľudským kapitálom a môžete ísť do práce. Také jednoduché to však asi nebude. Trh práce odmeňuje predovšetkým diplom. A to nie sú len Caplanove pocity, ale aj tvrdé dáta. Každý absolvovaný rok na škole mierne zvýši očakávaný príjem do budúcnosti. Avšak najväčší skok študent zažije, až keď dokončí posledný rok a dostane diplom. Tento posledný rok má hodnotu 6 „obyčajných rokov“ bez diplomu.  Podľa teórie ľudského kapitálu to vyzerá tak, že odovzdanie väčšiny praktických a dôležitých vedomostí a schopností si školy ponechajú na poslednú chvíľu. Oveľa rozumnejšia sa zdá byť interpretácia, že pridaná hodnota vysokého školstva je v skutočnosti v signalizačnej úlohe diplomu.

Teraz si určite niektorí z vás hovoria: „Ale to neplatí pre môj odbor, ja som vyštudoval IT a naučil som sa tam veľa praktických vecí“. Caplan vo svojej knihe nepracuje len s priemermi za celé školstvo. Svoje dáta a prepočty rozbíja aj na podrobnejšie podskupiny. Ukazuje, že menej signalizovania a viac ľudského kapitálu je ukrytého v technických odboroch, než v spoločenských a humanitných. Zároveň však upozorňuje na to, že väčšina vysokého školstva sa zameriava práve na tie druhé menované. Len pre porovnanie, na Slovensku študuje technické smery približne 1/3 vysokoškolákov, 10% študuje za lekárov a zvyšok sú humanitno-spoločenské odbory, kde je možné očakávať najväčšiu mieru signalizovania a už menej ľudského kapitálu. Najkrajší príklad sú pedagogické odbory, kde každý rok pribudnú tisícky absolventov, ale do škôl ako učitelia nastúpia desiatky z nich, možno stovky.

Aké riešenie navrhuje Caplan? Prestať dotovať vysokoškolské vzdelávanie. To, že dnes potrebujete vysokoškolský diplom na prácu, ktorú robili naši rodičia so strednou školou, nie je tým, že by odrazu trh práce vyžadoval na všetkých pozíciách super-vzdelaných ľudí. Je to jednoducho infláciou diplomov. Tento trend je možné zvrátiť tak, že vysokoškolské vzdelávanie nebude bezplatná služba, na ktorú má každý nárok. Ak bude musieť človek zaplatiť za vzdelanie, vzdelávať sa pôjde menej ľudí a to predovšetkým v menej-lukratívnych odboroch, ktorých je dnes väčšina. Takto dokážeme ušetriť veľké zdroje peňazí a tie môžeme použiť napríklad na podporu talentov, ktoré sú z chudobnejších rodín a nemôžu si dovoliť zaplatiť zmysluplné vzdelávanie. Tejto téme venuje Caplan celú kapitolu a obraňuje predovšetkým odborné vzdelávanie s praxou, v ktorom vidí najväčšiu pridanú hodnotu – minimum signalizovania a maximum ľudského kapitálu.

K tejto téme sme pripravili aj nový diel zo série vlogov Na Vŕšku. Môžete ho pravidelne sledovať a odoberať na našom YouTube kanáli, prípadne aj ako podcast na všetkých významnejších platformách.

 

Teraz najčítanejšie