Denník N

Zuzana Čaputová, registrované partnerstvo liberálov a konzervatívcov a pár slov k adopciám

Rozmýšľate, že nebudete voliť Zuzanu Čaputovú kvôli tomu, že nevylúčila možnosť adopcie detí z detského domova dvomi ľuďmi rovnakého pohlavia? A zároveň ste za slušné Slovensko a za zmenu?

Jednorazový návrat stratenej dúhovej dcéry – pretože ide o veľa!

Na úvod by som chcela drahých čitateľov a čitateľky upokojiť (a zrejme pár skalných aj zarmútiť), že tento blog nie je žiadnym mojim návratom do témy práv LGBT ľudí. Pred necelými dvomi rokmi som opustila profesionálny občiansky aktivizmus a nezastupujem už oficiálne žiadnu komunitu ani organizáciu. Vyhorela som, unavila som sa, anonymné vyhrážky a útoky na moju osobu mi spustili klinickú panickú poruchu a ja som sa rozhodla venovať sa sebe a svojmu zdraviu. Tento článok píšem už len ako obyčajná lesba, občianka Slovenska, ktorá sa už nechcela nikdy do ničoho zapájať verejne. Súkromne som chodila na všetky pochody za Slušné Slovensko, sledovala ďalej dianie, podporovala dobré občianske iniciatívy a veľa cestovala.

Z tohto vyhorenia a únavy ma prebrali až posledné týždne a primárne osobnosť Zuzany Čaputovej. Uvidela som v nej konečne tú politickú a komunikačnú špičku, o ktorej som vždy snívala. Osobu, ktorá sa za celý čas svojho verejného vystupovania ešte ani raz neznížila k útokom, dráme, hystérii, osočovaniu, slovným a písmenkovým vojnám. Človeka tak dôstojného, že sa mi konečne stalo to filmové momentum – bola som vytrhnutá zo zabehnutého diskurzu a vlastné zbrane sa mi rozpadli v rukách.

Patrila som (a zrejme stále patrím) k tej klasickej skupine výrečných liberálov, ktorí sa vedeli aj o pol noci do krvi biť za svoju vec. S konzervatívcami, ktorí sa rovnako vedia aj o polnoci biť za to svoje. A zrazu prišla žena, ktorá sa nebije.

Prišla v čase, kedy Slovenskom otriasla vražda novinára a jeho partnerky, kedy sa na povrch dostali tie najšpinavejšie kauzy a kedy sa začali stretávať aj skupiny ľudí, ktoré sa bežne nemiešajú. Na námestiach som prešla okolo mnohých ľudí, s ktorými sme si boli oponentami v diskusiách, aj okolo takých, s ktorými sme si za posledné roky vymenili rôzne „odkazy“.

 

Liberálna a konzervatívna kaviareň

Na jednom z protestov stál vedľa mňa nemenovaný politik, ktorý ma kedysi nazval „Sorosovou agentkou“ a ja jeho „bigotným katolibancom“. Stretli sa nám pohľady a značne prekvapení sme sa pozdravili a v sekunde pozreli dole do zeme. Práve vtedy na pódiu totiž hovoril niekto z Kuciakovej rodiny. Samozrejme, že roky dozadu sme v zápale boja za našu vec zlegitimizovali každé slovo našich argumentov. Avšak v tej zime na námestí mnou prebehla aj iná zima, tá vnútorná a uvedomenie, že sme to možno pokašľali všetci, pretože tu teraz musíme stáť vedľa seba a počúvať rodinu zavraždeného novinára.

Namiesto toho, aby on sedel v konzervatívnej kaviarni s priateľmi a rozoberal nejaké najnovšie vyjadrenie pápeža. Namiesto toho, aby som ja sedela v liberálnej kaviarni so svojimi priateľmi a plakali by sme od smiechu nad novými príspevkami nemenovanej satirickej stránky na nemenovanej sociálnej sieti. Namiesto toho stojíme vedľa seba a vieme, že boj o charakter tohto štátu budeme musieť vyhrať spoločne: hetero, homo, bieli, čierni, modrí, veriaci, ateisti, jednoducho všetci, ktorí sme napriek svojim politickým názorom a hodnotám vo vnútri dobrí ľudia, ktorým záleží na spoločnosti, v ktorej sa nezabíja, nekradne, právo sa neznásilňuje, s mafiou sa nerobia štátne obchody a mohla by som pokračovať vo výpočte do rána.

Tak som sa teda znova odhodlala diskutovať, aspoň virtuálne, namiesto meditácií, obrázkov zvieratiek a vtipných meme som začala aktívne sledovať politickú diskusiu, stránky, statusy, komentáre, skúsila som si pridať medzi kontakty aj konzervatívnych a silne veriacich ľudí. Do týždňa som sa ocitla vo víre stoviek notifikácií, zatiaľ však tenzia medzi liberálnym a konzervatívnym svetom až na výnimky iba potichu rástla, pretože v hre bol stále pán Róbert Mistrík, ktorý sa zásadným otázkam, ktoré by mohli spustiť liberálny alebo konzervatívny oheň vyhýbal, adopcie zavrhol, ale na to sme už my teplí zvyknutí, takže žiadna veľká tragédia, partnerstvo by nám „dovolil.“

Skutočné šialenstvo nastalo až po tom, ako sa pán Mistrík vzdal kandidatúry. A nielen že sa jej vzdal, ale svojim voličom a voličkám odporučil voliť Zuzanu Čaputovú. Tú, ktorá povedala, že nemá nič proti registrovaným partnerstvám, tú, ktorá preferuje, aby dieťa vyrastalo s oboma biologickými rodičmi, ale zároveň si myslí, že dieťaťu by bolo lepšie, keby ho vychovávali dve milujúce osoby, hoc i rovnakého pohlavia, ako by malo byť v ústavnej starostlivosti. A teraz čo?

Teraz čo? Čo ideme robiť? Čo ideme robiť všetci my, slušní ľudia, ktorí hrdo nosíme na kabátoch odznaky „All for Jan“ a drieme podrážky topánok na každom pochode? Čo ideme robiť my, slušní katolíci, ateisti, lesby, gejovia, Židia, evanjelici, Rómovia, my obyčajní pravičiari, ľavičiari, centristi, liberáli, konzervatívci, ktorí nekradneme, nepodvádzame, nie sme skorumpovaní, neobchodujeme s mafiánmi, ktorým nechodia po kancelárii asistentky napojené na zahraničnú mafiu, ktoré zároveň vlastnia najvyššie bezpečnostné previerky štátu?

Napadla mi čisto teoretická situácia. Čo ak bol medzi farmármi, ktorých tak nechutne ponížila ministerka Matečná aj nejaký gej? Je dosť možné, že by sa medzi nimi mohol štatisticky nachádzať. Rovnako sa v tej skupine môže nachádzať aj silne veriaci farmár, katolík. To naozaj po tom všetkom majú tí dvaja obrátiť vidly proti sebe a to len kvôli tomu, s kým večer zaspávajú a ráno vstávajú? Alebo si dokáže Juro so svojím Jožom a Peter so svojou Katkou podať vzájomne ruky a nechcem, aby to bolo smiešne, ale – naštartovať zasa traktor? A znovu nám upchať Bratislavu, na ktorú som inak mimoriadne hrdá, pretože som nezaznamenala žiadne nenávistné reči kvôli krátkodobému chaosu v doprave. Bratislava pochopila farmárov a ich problém a situáciu. Farmári sa poďakovali Bratislave. Ja verím, že aj Juro, Jožo, Peter a Katka sa vedia dohodnúť.

Posledné dni mi behá po rozume jedno. Čo by na to povedal Jano Kuciak, keby toto všetko videl? Vieme, že bol praktizujúci kresťan, zároveň ale vieme aj to, že to bol človek, ktorý bojoval za lepšie Slovensko. Z toho, ako mi ho opísali moji kamaráti novinári je dosť možné, že by Čaputovú preklepol cez všetky verejne dostupné registre. No a zasa mi ide do plaču, že už to nemôže urobiť. Jedným som si ale istá – určite by nám povyťahoval ešte oveľa viac ako vieme o Harabinovi, SMERe a Kotlebovi – a že toho vieme už až moc na to, aby sme sa vedeli spojiť.

 

Adopčná dilema

Rozmýšľate, že nebudete voliť Zuzanu Čaputovú kvôli tomu, že nevylúčila možnosť adopcie detí z detského domova dvomi ľuďmi rovnakého pohlavia? A zároveň ste za slušné Slovensko a za zmenu?

Ešte dva roky dozadu by som vám tu pravdepodobne vymenovala všetky medzinárodné dohovory o ľudských právach, zahltila vás číslami z rôznych prieskumov a citovala zahraničné organizácie. Dnes sa mi to už nechce robiť, rovnako ako sa mi nechce nikoho nazývať bigotným, zaostalým, homofóbom alebo spiatočníkom. Práve naopak. Sama sa doznávam, že ma mrzia mnohé moje vyjadrenia. Zásadne ma však zmenila až skúsenosť s priamym násilím, vyhrážaním a zastrašovaním. A to mi spôsobili voliči Harabina, Kotlebu a dobrovoľníci zo Súmračnej. Okrem pár citátov z Biblie o horiacom ohni a hriechu (odoslaných doporučene) mi žiadny slušný kresťan, katolík, evanjelik ani iní „ne-extrémistický“ veriaci neublížil. Avšak, tú finálnu zmenu pre mňa priniesla až Zuzana Čaputová, človek, ktorý nás chce skutočne úprimne spojiť proti zlu, ktoré rozožralo našu krajinu.

Diskusia o adopciách je na Slovensku žalostne zle uchopená. Sami sme si ju obmedzili len na zisťovanie toho, či je niekto pre alebo proti adopcii detí homosexuálnymi pármi. A to je všetko. Potom už väčšinou nastúpi oheň a síra. A to je žalostne málo. Nie však ani tak pre heterosexuálov alebo homosexuálov osobne, ale pre celú našu spoločnosť a jej smerovanie. Spoločnosť, ktorá chce byť konečne lepšia, ktorá sa chce zbaviť kriminálnikov, mafiánov a zlodejov. Napriek tomu všetci spoločne, aj liberálni aj konzervatívni voliči a voličky, alebo teda tí, ktorí sú „za“ alebo „proti“ sa spoločne vezieme v tom istom vlaku. My sedíme v kabíne pre rušňovodiča, v našich bytoch pred sociálnymi sieťami, s našimi biologickými deťmi a vo vagónoch vezieme deti z detských domov. Neukradli sme ich tak trochu? My, čo sme proti zlodejom a za Slušné Slovensko?

Referendum, počas ktorého sa pohádali rodiny, susedia, kolegovia a celý Facebook, dávno skončilo. Počuli sme ale odvtedy niekoho z Aliancie za rodinu, niekoho z politikov (či už tých, čo boli proti alebo za referendum, alebo jeho otázky) otvárať tému týchto detí? Počuli sme to od liberálov? Konzervatívcov? Koľko detí ste si adoptovali? Niečo vám prezradím: tie deti tam stále sú.

A prezradím vám ešte niečo ďalšie: tie deti skoro nikto nechce.

Ak niektoré z nich niekto chce, nie sú veľmi často voľné na adopciu. Vedeli ste napríklad o tom, že dieťa nie je voľné na adopciu, pokiaľ o neho jeho biologickí rodičia, alebo jeden z nich prejavia záujem aspoň raz za šesť mesiacov? A čo v praxi znamená prejaviť záujem? No, napríklad dieťa na pol hodinu navštíviť, alebo mu poslať list či pohľadnicu. Viete si vy predstaviť, že by ste sa o vaše dieťa zaujímali raz za pol roka listom? V detských domovoch je v súčasnosti približne 5000 detí a len niečo viac ako 1800 je voľných na adopciu. To znamená, že 3200 detí, čo sú približne dve tretiny „problému“, o ktorom vedú písmenkové aj verbálne vojny takmer všetci liberáli a konzervatívci: visí v systéme, ktorý aj napriek všetkej snahe personálu detských domovov, rodinou nie je. Kým tu my vedieme kultúrne vojny, tieto deti rastú, raz za pol roka dostanú pohľadnicu, alebo ich niekto zoberie domov na Vianoce a potom ich zasa do detského domova vráti. Tie deti, ktoré nepokračujú v štúdiu musia z domova odísť v osemnástke. Do ruky dostanú presne 904, 20 EUR. Táto suma sa oficiálne volá „jednorazový finančný príspevok na osamostatnenie“. Teraz by som dala ruku do ohňa za to, že vám pri tých číslach a faktoch niektorým zaslzili oči rovnako ako mne – rovnako liberálovi ako konzervatívcovi, rovnako heterosexuálovi ako homosexuálovi.

Do tretice, prezradím vám ďalšiu vec, keďže už nikoho a nič nezastupujem: LGBT ľudia sú až príliš rovnakí ako vy heterosexuáli. Pretože sú tiež Slováci, ktorí vyrástli v kultúre premisy, že „krv nie je mlieko“. Myslím to úplne vážne – my LGBT ľudia sme nevyrastali na Marse, ale spolu s vami. A tak si ešte raz pripomeňme čísla a pridajme k nim nový údaj: na Slovensku žije približne 5000 detí v detských domovoch, z ktorých približne 3200 je absolútne mimo diskurz, pretože nie sú právne voľné na adopciu. Zostáva teda približne 1800 detí. V roku 2013 bolo v zozname žiadateľov o adopciu zapísaných len 293 žiadateľov. Samozrejme, prednosť majú manželské páry, ale po absolvovaní prípravy na rodičovstvo (ktorá častokrát trvá aj viac než rok) má podľa súčasnej legislatívy právo sa o adopciu uchádzať aj človek, ktorý žije sám. Ak by teda reálne existovala túžba LGBT ľudí po adopcii detí z detských domovov, toto číslo by muselo byť oveľa vyššie. Žiaľ, skutočnosť je úplne opačná.

Počet zrealizovaných adopcií je oveľa nižší, pretože osoba alebo pár žiadajúci o adopciu vypĺňa dotazník o predstave dieťaťa. V ňom väčšina žiadateľov uvedie, že si prajú adoptovať biele a zdravé dieťa. Reálne zo skúseností viacerých (podotýkam heterosexuálnych kamarátov) viem, že keď príde rad na nich v poradovníku, zavolajú ich na UPSVaR a ukážu im jednu až tri fotky detí, ktoré sú momentálne „voľné“. Ľudia, ktorí sú v poradovníku na adopciu si kvôli byrokracii musia behom pár minút vybrať dieťa podľa fotografie (pretože úrady fungujú na regionálnej úrovni a koho vlastne zaujíma, že detí voľných na adopciu je celoslovensky okolo 1800, na konkrétnom úrade vám dajú do ruky 1-3 fotky a pokiaľ sa nerozhodnete, prepadávate v poradovníku). Manželské páry čakajú na zdravé biele novorodeniatko aj päť rokov.

Na druhej strane, rómske deti nikto nechce a preto ich adopcia je oveľa jednoduchšia. Poznám osobne dva prípady heterosexuálnych manželských párov a jeden prípad slobodnej ženy: oba páry i samostatná žiadateľka absolvovali rovnakú prípravu na rodičovstvo, rovnaké stretnutia so psychológmi, museli vyplniť rovnaké papiere a prejsť rovnakou byrokraciou, avšak od momentu zaradenia do zoznamu čakateľov na adopciu až po moment realizácie adopcie ubehol pre nich veľmi krátky čas. Priemerne v zozname čakateľov boli len tri mesiace. A viete, prečo? Lebo všetci si v dotazníku zaškrtli možnosť, že primárne preferujú rómske dieťa. Potom sú tu prípady a páry, ktoré čakajú na dieťa aj päť rokov. Čo nás teda v skutočnosti rozdeľuje? Naozaj si myslíme, že liberáli sú lepší ako konzervatívci? Alebo naopak? Keď je v súčasnosti legislatívne možné žiadať o adopciu aj ako samostatne žijúca osoba? A ešte raz pripomeňme čísla: 5000 detí v detských domovoch, len 1800 voľných na adopciu a z toho len 293 žiadateľov ročne. Rómske deti nechce takmer nikto a keď sa niekto objaví, tak to do 3 mesiacov vybaví a čakacia doba na biele zdravé novorodeniatko je 4-5 rokov. Nie je vám z toho zle? Lebo mne je.

Poslednú vec, ktorú vám dnes prezradím a ktorú som získala z rozhovorov so stovkami, ak nie tisíckami LGBT ľudí – záujem o detí z detských domovov je v nasej komunite mizivý. Pre vás, konzervatívnych voličov a aj pre všetkých, čo osobne nepoznáte žiadny pár rovnakého pohlavia – sme rovnakí ako vy. V prvom rade túžime po dieťati, ktoré by bolo naše, naša krv a naša DNA, predsa len sme Slováci. Vo chvíli, ako píšem tento článok, poznám viac ako 30 rovnakopohlavných párov s deťmi a ani jedno z tých detí nie je adoptované. To, že systém na Slovensku tvrdí, že LGBT ľudia nemôžu mať deti, vôbec neznamená, že sme neplodní alebo neschopní reprodukcie. Práve naopak. A opäť – nesmierne ma teší, že v tejto chvíli nezastupujem nikoho okrem seba, a preto môžem bez cenzúry napísať, že nejaká časť nás teplých, ktorá chce mať deti, nemá takmer žiadny problém si ich urobiť. A to sem nepíšem ako provokáciu, ale preto, aby niektorí pochopili, že nečakáme na žiadne povolenie na reprodukciu, ale už dlhodobo sa aj v našej komunite deje – a ak sa nedeje, tak je to z rovnakých dôvodov ako u heterosexuálov – buď deti nechceme, alebo máme zdravotné problémy, ktoré nám to neumožňujú, alebo na to ešte nie sme pripravení. Vlastne, jeden rozdiel medzi nami je – nám sa to nemôže len tak stať a preto sú vlastne všetky naše deti chcené a plánované.

Zároveň sa tu nachádza značne veľká skupina ľudí z generácie, ktorá bola dospelá počas komunizmu, v ktorom okrem homosexuality neexistovalo ďalších milión vecí, ktorá podľahla tlaku doby a uzavrela heterosexuálne manželstvá, z ktorých sa narodili deti. Mnoho z homosexuálov tejto doby sa po revolúcii rozhodlo byť úprimnými sami k sebe a žiaľ, veľa rodín sa rozpadlo. Ja osobne nikdy nezabudnem na rok 2010, kedy sa konal prvý Dúhový PRIDE a môj milý ksicht bol úplne všade. V trolejbuse číslo 201 ma k sebe zavolala pani približne 80-ročná a ja som sa už pripravovala na ďalší úder francúzskej barly, ktorých som v tom roku zažila pár desiatok. Namiesto toho mi babička veľmi diskrétne povedala vety, ktoré si budem pamätať do konca života: „Fandím vám. Je moc dobré, že o tom hovoríte. Keby  sa o tom hovorilo za komunizmu, tak by som sa 40 rokov nemusela trápiť, prečo nie som dobrá manželka a prečo mi to s mužom nefunguje“.

Zosumarizované: gro rovnakopohlavných párov s deťmi v našej komunite sa delí na páry, z ktorých jedna osoba má dieťa alebo deti z predchádzajúceho heterosexuálneho manželstva a na novú generáciu LGBT ľudí, ktorí majú svoje vlastné biologické deti vďaka rozmanitým možnostiam asistovanej reprodukcie, na ktoré si šetria a absolvujú ich v zahraničí. Plánovanie takéhoto rozhodnutia nám trvá roky, pretože vieme, že najskôr potrebujeme ako pár dosiahnuť tú najvyššiu formu partnerskej súhry, finančného zabezpečenia a psychickej pripravenosti stať sa menšinou v menšine. A to je fenomén, ktorý nezastaví ani ten najtvrdší zákon na národnej úrovni, pretože to je fenomén, ktorý pramení hlboko z nášho srdca, úprimnej a zrelej túžby po rodinnom živote.

Jediné, čo v tomto prípade potrebujeme je nadobudnutie rodičovských práv pre druhého partnera alebo partnerku. Prakticky nám chýba legislatívna úprava, ktorá by vysporiadala náš spoločný vzťah k dieťaťu. V preklade sú to nasledovné veci: aby sme dieťa mohli obidve oficiálne zastupovať voči tretím osobám, aby som mohla ísť s dieťaťom k lekárke na očkovanie, aby sme ho obidve mohli mať zapísané v pase, aby sme mohli podpisovať žiacke knižky na striedačku, aby sa mi náhodou nestalo, že keď bude moja žena na služobnej ceste a nášho syna chytí slepák, alebo si zlomí nohu, že nebudem v nemocnici vnímaná ako jeho oficiálny zástupca a že kvôli tomu budem musieť ťahať svokru, ktorá žije 5 hodín cesty od Bratislavy do nemocnice, aby podpísala pár papierov.

Registrované partnerstvo liberálov a konzervatívcov

Zuzana Čaputová je pre mňa osoba, ktorá sa snaží o nadhľad, súcit, spravodlivosť a férovosť. Je pre mňa prvou političkou, o ktorej si dovolím tvrdiť, že by dokázala precítiť potreby všetkých zúčastnených strán a urobiť z kultúrnej vojny prímerie. Verím, že práve ona by mohla byť mediátorkou nových a lepších, slušnejších diskusií. Verím, že práve ona by dokázala v prvom rade zájsť za tými spomínanými deťmi do detských domovov a povedať im: „Ja vás vidím a ja vám verím. Verte v dobro a slušnosť. Nikdy neviete, či práve z vás sa nestane nový prezident alebo prezidentka.“ A až potom si ju viem predstaviť pozvať za stôl liberálov a konzervatívcov. Pretože tak ako hovorí Zuzana Čaputová, Slovensko vykazuje prvky uneseného štátu. A ten neunášajú len tí, proti ktorým by sme sa mali spoločne postaviť v nadchádzajúcich prezidentských voľbách, ale malým dielikom do toho prispievame aj všetci my, ktorý unášame naše diskusie zástupnými témami.

Po tom všetkom, čo sa v našej krajine udialo, po tom všetkom, čo sme sa dozvedeli, nemôžeme predsa postaviť medzi dvoch mužov alebo dve ženy a Harabina, Kotlebu a Šefčoviča znamienko rovná sa. Prosím vás demokrati, kresťania, Židia, ekumenickí konzervatívci a všetci ľudia, ktorí nechcete vidieť Fica na Ústavnom súde, alebo Harabina snažiaceho sa vytlačiť nás na okraj EU, zamyslite sa, či vám dve osoby rovnakého pohlavia, o ktorých ani neviete, že žijú, naozaj stoja za to, aby váš hlas putoval k mafii, zlodejom alebo fašistom. Pretože tie dve ženy alebo tí dvaja muži, či už s deťmi alebo bez detí budú na Slovensku žiť a svoje deti vychovávať, nech už si zvolíme kohokoľvek. Dúfam, že aj vy ste tak rovnako unavení z večných verbálnych bitiek, ako je už unavená aj LGBT komunita. Aby sme niekedy našli spoločnú reč a postup, potrebujeme v politike zmierlivých a empatických ľudí, ktorých primárnou agendou bude Slovensko spájať a nie rozdeľovať. V tomto verím Zuzane Čaputovej viac ako kedykoľvek a komukoľvek inému.

Teraz najčítanejšie