Denník N

Zvláštnosti na našej hlavnej divadelnej scéne

V Slovenskom národnom divadle som navštívila tri divadelné hry, z ktorých každá bola trochu bizarná. A každá bola čudná iným spôsobom.

Rivers of Babylon, kde barbari hrajú prím

Predstavenie som si chcela pozrieť aj preto, že hosťujúci slovinský režisér Diego de Brea získal cenu Dosky 2016 za réžiu tejto drámy. Na predstavenie Rivers of Babylon sa ťažko zháňajú lístky, lebo predstavenie býva vypredané. Teraz som si postrážila začiatok predaja lístkov, ktoré býva vždy dva mesiace dopredu. A práve pri návšteve tohoto predstavenia predvčerom som dostala kultúrny šok.

„Rivers of Babylon“ je prvotina spisovateľa Petra Pišťanka z roku 1991, ktorá sa stala kultovým dielom. Tento úspešný tvorca sa rozhodol odísť zo sveta v roku 2015, tesne potom ako sa podľa jeho knihy Rukojemník natočil divácky úspešný film o znovuuzatvorení železnej opony po roku 1968 (ktorý sa mi veľmi páčil). Knihu Rivers of Babylon som predtým nečítala a po zhliadnutí tejto divadelnej inscenácie si ju asi ani neprečítam, lebo to nie je moja šálka kávy.

Je to príbeh o jednoduchom človeku bez vzdelania, ktorý je na začiatku špinavý, urastený a vulgárny.  Tento človek príde robiť kuriča do hotelu a tam sa začne cítiť ako ryba vo vode. Zistí, že keď vyvolá strach, dokáže ovládať a vydierať ľudí. Postupom času sa z tohoto namakaného primitíva stáva človek s čoraz väčšou mocou, ktorý ovláda alebo likviduje slabých okolo seba, ktorí mu stoja v ceste smerom hore. Aj keď sa zmení vzhľad hlavného hrdinu a na konci má už oblek, stále má barbarské maniere ktoré sú mu prirodzené. Celá hra je veľmi vulgárna, nadávka skoro v každej vete. Tiež je hra veľmi sexistická, lebo sex (aj keď len hraný) sa objavuje skoro v každej scéne. V hre je zároveň aj dosť vtipných narážok na ktorých som sa z chuti zasmiala. Napríklad scéna, kde si hlavný hrdina pomýli slovo orgazmus a organizmus. To, v čom je hra jedinečná je, že príbeh nastavuje zrkadlo dnešnej skazenej dobe.

A výborné sú tiež herecké výkony. V hlavnej úlohe kuriča Rácza exceluje Milan Ondrík. Jeho k tejto role predurčil jeho „mačo“ výzor menšieho urasteného chlapa. A tiež hlboký a akoby prefajčený hlas. Ja som videla Milana Ondríka v niekoľkých diskusných reláciách, kde som videla, že je to citlivý muž, ktorý si váži manželku a rodinu. Ale svojím výzorom bol ako keby predurčený hrať drsné svine. A vďaka výraznému hereckému talentu mu každá takáto drsná rola krásne sadne. Okrem neho ma zaujali v hre zaujali Robert Roth v úlohe pochlebovačného Ďulu, Alexander Bárta v úlohe neúspešného veksláka Urbana a Ľubomír Paulovič, ktorý sa skvostne zhostil dvojrole švédskeho homosexuála Hurenssona a juhoslovanského mafiána Zdravka. Tiež si krásnu malú rolu cigánskej prostitútky Ribany strihla Zuzana Kocúriková.

Toto nie je hra pre každého a povedala by som, že svojou až realistickou skazenosťou je iba pre silné žalúdky. Ale po jej zhliadnutí vám ešte dlho bude ležať nielen v žalúdku, ale aj v mysli. A v tom je jej výnimočnosť.

http://www.snd.sk/inscenacia/3223/rivers-of-babylon

Projekt 1918, ktorý sa topí v močiari 

„Projekt 1918“ je nová inscenácia, ktorá mala symbolickú premiéru v novembri 2018. Hra bola inšpirovaná prózou rakúskeho spisovateľa Josepha Rotha „Radetzky pochod“. Ide o osudy vojakov rakúsko-uhorskej posádky na konci I. svetovej vojny. Vojnové osudy ako aj povojnovú atmosféru rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie sledujeme zo zákulisia, keď sa vojaci vracajú domov, nie keď sú priamo vo frontovej línii. A napriek tomu môžeme pozorovať straty ich životov vo vojne, traumy z vojny, osudy lások v ich živote, rodinné vzťahy a tiež vojenskú súdržnosť priateľov. Ja som našťastie vojnu nikdy nezažila, ale môj pradedko bol I. svetovej vojne ako vojak a videla som jeho fotky z fronty a tiež mi mama rozprávala, ako bojoval ako vojak skoro v celej Európe.  A práve v tom rozpovedaní príbehu doby dávno minulej je táto hra zaujímavá.

Réžie sa zhostil pevnou rukou Michal Vajdička, riaditeľ činohry SND. Hlavný hrdina Rothovho románu a divadelnej hry je barón Trotta v podaní Tomáša Maštalíra. Maštalír skvele vystihol všetky úspechy a besy tohoto hrdého vojaka, šľachtica, záletníka, milenca, kamaráta, syna a otca. Práve Maštalírova variabilita je obdivuhodná. Výrazný bol Milan Ondrík v úlohe vojaka a hazardného hráča. Zaujal aj Ľuboš Kostelný v úlohe doktora Demanta, židovského lekára, ktorý nedokáže uveriť nevere manželky a klamstvu priateľa. Ján Koleník si s potešením zahral maďarského oficiera Esterházyho, ktorý vždy bol a bude za cisára pána. Autoritatívnu matku Trottovu skvele vyjadrila Zdena Studenková. Aj ostatné menšie úlohy boli obsadené hviezdami hlavnej scény a vlastne v príbehu nebola žiadna úloha malá.

Až doteraz by som povedala, že všetko bolo normálne, ako by som očakávala od historickej drámy. Ale sú tu dve veľké „ale“.  Scéna hry sú dve vytvorené jazierka plné špinavej vody s listami. A tieto jazierka vyjadrujú všetky lokality v hre – či sa jednalo o močiar, exteriér v lese, obývačku, alebo salón v podniku, kde sa zabávali vojaci. Veľmi čudné bolo keď pri stole ponorenom pol metra vo vode, sedeli vojaci v gumákoch, a pili kávu. Ešte čudnejšie bolo, že aj imaginárny príborník, z ktorého sa ako keby vyberal riad bol tiež ponorený vo vode. Aj všetky dámy v inscenácii mali slušivé ženské gumáky. Scénograf  Pavol Andraško sa snažil upútať netradičnou scénou. Ale v tomto prípade si myslím, že menej je niekedy viac a iné normálne kulisy by fungovali v tomto príbehu lepšie.

Ďalšou netradičnou zložkou boli krátke nohavice vojakov, ktorými chcela zaujať kostymérka Katarína Hollá. Predstavte si vojaka rakúsko-uhorského pluku, šľachtica, s vojenskou čapicou, šabľou a mundúrom, ktorý má normálnu vrchnú časť – sako a k tomu krátke nohavice. Takáto kombinácia možno funguje na módnych mólach 21. storočia, ale určite by nefungovala v roku 1918. Ešteže pani kostymérka nedala ženským postavám minisukne.

http://www.snd.sk/inscenacia/3168/projekt-1918

Čierna komédia Apartmán v hoteli Bristol, na ktorej som sa až tak nesmiala

Hra komédia „Apartmán v hoteli Bristol“ je na motívy poviedok britského spisovateľa a scenáristu Roalda Dahla, ktorý medziiným napísal napríklad scenár k filmom „Willy Wonka a továreň na čokoládu“ a Matilda.

Táto inscenácia sa celá odohráva na hotelovej recepcii a vo vstupnej hale hotela a hovorí rôzne príbehy: príbeh majiteľa hotela a jeho schovanej a nesamostatnej manželky, príbeh unudených boháčov, ktorí sa na niečo hrajú, príbeh dvoch unudených manželských párov, ktorí vyskúšajú „swinger party“, príbeh mladíka, ktorý pre úspech je ochotný obetovať veľa, príbeh nevernej recepčnej hotela a príbeh deratizéra. Mnoho príbehov, ktoré sú skrútené do hustého klbka a divák sa snaží toto klbko rozmotať.

Je tu mnoho vtipných situácií, ale ide o veľmi čierny humor. Britský cynický čierny humor, ktorý prekročil isté hranice. Možno aj preto som sa na niektorých scénach, ktoré akože mali byť vtipné, veľa nesmiala. Ja som žila v zahraničí a môžem povedať, že britský a slovenský humor je odlišný. A to je cítiť aj v tejto hre. Na niektorých situáciách sa určite budete smiať, ale neočakávajte humor v každej scéne a určite neočakávajte vtipné a šťastné rozuzlenie príbehu.

V komédii hrá celá plejáda známych hercov hlavnej scény. Ale ja musím vypichnúť jedného. Don Carlos – juhoamerický boháč v stvárnení Tomáša Maštalíra je snáď jediná postava, ktorá je vtipná v každej scéne. A práve stvárnenie tejto úlohy Dona Carlosa ukazuje aký je Maštalír výborný komik (čo dokázal napríklad aj vo vtipnom seriály Ministri, ktorý bežal v televízii JOJ).

Hra „Apartmán v hoteli Bristol“ sa určite oplatí vidieť. Ale keď sa chcete schuti zasmiať, tak si v SND radšej choďte pozrieť komédiu „Je úžasná“, alebo bláznivé predstavenie „Tak sa na mňa prilepila“.

http://www.snd.sk/inscenacia/3212/apartman-v-hoteli-bristol

 

Teraz najčítanejšie

Jana Kapráliková

„Človek, ktorý cestuje s túžbou dozvedieť sa, cestuje cez všetky diaľky, hlavne k sebe samému…“ — Jan Werich; „Umenie je najvyššia radosť, ktorú človek dáva sám sebe.“ — Karl Marx