Denník N

Sternenhoch – obscénny, perverzný a predsa krásny…

„Kosti rúk a nôh mŕtvoly boli ovinuté povrazmi, v tom čo zostalo z úst, boli nájdené zostatky špinavej látky, ktoré veda uznala za zvyšky ponožky. Tá istá veda skonštatovala v žalúdku nájdené zostatky nestrávenej surovej krvi a prehlásila, že smrť nastala asi za 14 dní vykrvácaním. Spútaná si sama rozhrýzla ramená, kolená a všetko kam len zubami mohla dosiahnuť, inak by žila ešte o niekoľko dní dlhšie. Lekári hovoria, že tak učinila, aby zahasila smäd, my si však myslíme, že spáchala sebevraždu…“

Takto znie záverečná pasáž libreta novej pôvodnej českej opery Sternenhoch premiérovanej na Novej scéne v Prahe v apríli minulého roku. Konkrétne ide o výstup, kde s rozkladajúcou sa mŕtvolou svojej bývalej manželky Helgy súloží hlavný hrdina príbehu, ktorý ju predtým spútal a nechal zomrieť od hladu a smädu v kobke. Pri súloži sa poraní o lebku nebohej a z nakazených zvyškov jej tela dostáva otravu krvi. Dva dni na to zomiera. Scéna, akokoľvek by sa mohla javiť absurdná, ani zďaleka nie je tou najšokujúcejšou. Naopak, v kontexte celého dekadentného príbehu je dokonca jedným z tých obrazov, ktorý divák bez problémov príjme.

Operu skomponoval hudobný skladateľ Ivan Acher na expresionistickú predlohu romaneta českého spisovateľa Ladislava Klímu Utrpenie kniežaťa Sternenhocha. Romaneto je (okrem iného) fiktívnym denníkom plným vrážd, snov o vraždách a bezhraničného filozofovania nad tým všetkým. Hlavný hrdina v delíriu a na pokraji šialenstva vôbec nerozlišuje, čo je realita a čo sú len jeho vízie. Motivácie postáv nevychádzajú z realistických pohnútok, celý príbeh možno chápať skôr len ako ironický úškľabok, ktorý sa ani náhodou nevyhýba obscénnosti a značnej dávke perverzity.

Autor poviedky Ladislav Klíma (1878 – 1928) bol českým mysliteľom, filozofom a spisovateľom, zároveň bol však aj ťažkým alkoholikom. Stavy delíria opisovaného v poviedke sám mnohokrát na vlastnej koži zažil. Mnohé jeho diela sú aj nekonvenčnými filozofickými traktátmi a keby on sám nebol prepadol alkoholizmu, mohol sa stať českým Nietzschem. Zomrel na tuberkulózu v dôsledku toho, že sa nejaký čas živil odpadkami a dokonca aj zahryznutou myšou. V istej životnej etape sa dokonca odmietal umývať. Jeho podivínsky životný štýl a neštandardné filozofické úvahy o tom, že okolitý svet je len v našich predstavách, mali za následok, že komunisti si s literárnym a filozofickým odkazom Ladislava Klímu nevedeli vôbec rady, a tak ho jednoducho len ignorovali a plánovali nechať upadnúť do zabudnutia.

Tak ako bol Klíma ťažko pochopiteľný, rovnako sú ťažko uchopiteľné aj jeho umelecké texty. Hlavným hrdinom jeho poviedky, ktorú sa tvorcovia pokúsili čo najvernejšie pretaviť do operného libreta, je zdegenerovaný bohatý šľachtic Sternenhoch, ktorý seba považuje za krásneho, ale v skutočnosti je malý, bezzubý, bez vlasov, škúľavý a nesmierne škaredý. Zaujme ho mŕtvolne bledá a tiež škaredá Helga a napriek obrovskému odporu k nej si ju berie za ženu. S Helgy sa však postupne stáva neznášanlivý netvor, ktorý svojho manžela nenávidí. Po narodení syna Helga dieťa mimoriadne nechutným spôsobom zavraždí, nakoľko k dieťaťu cíti rovnaký odpor, ako k manželovi. Helga potom zabije aj svojho otca, ktorý ju v detstve tak často mlátil až jej to ani neprišlo divné a bil ju aj v dospelosti, lebo „nechcel aby bola tichá“.  Napriek jej zvrátenému chovaniu, Sternenhoch po nej aj tak neprestáva túžiť a potom čo zistí, že má milenca, začne na ňu žiarliť. Pozoruje z úkrytu, ako sa Helga s milencom vzájomne oddávajú sadomasochystickým praktikám a v nečakanej chvíli ich prekvapí. Helgu udrie do hlavy a zavrie do hladomorne, jej milenca zabije. Manželku v kobke surovo zbije, poníži a zviaže a nechá ju zomrieť hladom a smädom. Od tej doby ho po celý rok prenasleduje jej prízrak a knieža žije v neistote, či má len halucinácie, alebo skutočne ide o jeho Helgu. Ráno ho nájdu šialeného ako súloží s jej rozkladajucím sa telom.

Sergej Kostov ako Sternenhoch a Vanda Śípová ako Helga. Foto: Patrik Borecký

Poviedka je príbehom „s do extrému vyšponovanými scénami násilia, sexu, a šialenstva, ktorým sa zároveň ironicky vysmieva. Divák nikdy nemá istotu, či to autor myslel vážne a kto sa tu vlastne zbláznil,“ –  uvádza výstižne jedna z recenzií. Tieto nechutnosti však samozrejme nemožno brať ani trochu vážne, nakoľko v danom prípade ide o dekadentnú grotesku, ktorá si z diváka robí dobrý deň. Je to dielo expresionistické a fantazírujúco – zveličujúce, vzpierajúce sa akémukoľvek realistickému uchopeniu. Nakoniec, už zo samotnej definície expresionizmu ako smeru odmietajúceho ukazovať skutočnosť, ale usilujúceho sa zobrazovať skôr dojmy o tejto skutočnosti a vlastné pocity bez ohľadu na konvencie je zrejmé, že predlohu treba chápať ako úmyselne iracionálnu. Pri expresionistickom zobrazení dochádza až k deformácii reality, býva pokrútená subjektívnymi predstavami, halucináciami a v tomto konkrétnom prípade aj šialenstvom hlavného hrdinu a opileckými stavmi, kedy v delíriu už nerozlišuje, čo je naozaj a čo len jeho blúznenie.

Tvorcovia opery sa rozhodli túto predlohu poňať v štýle čierneho humoru a teda k nej pristúpili s patričnou nadsádzkou. Zámerne ju inscenujú v štýle béčkových hororov z obdobia počiatkov nemej éry filmu. Draculovskému temnému koloritu zodpovedajú aj kostýmy a líčenie postáv, ktoré majú až cirkusový charakter – vidíme bledé tváre účinkujúcich skryté pod silným make-upom a na nich namaľované úškľabky, ktoré sú zámerne prehnané. Majú zvýraznené čierne kruhy pod očami. Čarodejnica Kuhmist má dokonca na hlave parohy. Opera je správnym spôsobom strelená aj vizuálne, aj herecky, a v neposlednej rade aj vynikajúcimi – taktiež uletenými tanečnými choreografiami, ktoré sú relatívne dominantným prvkom produkcie. Kostýmy tanečníčok sú surrealistické, decentne erotické, priehľadné topy chvíľami odhaľujú ich prsia, vzápätí ich zasa zahaľujú hrubými kožušinami. Jednotlivé tanečné obrazy sa menia pomerne rýchlym tempom, ani na chvíľu tak diváka nenudia a dobre ilustrujú dej. Výkony tanečníčok sú obdivuhodné, doslova sa niekedy až zatajuje dych, akým rozsiahlym množstvom energie sú nabité.

 Foto: Patrik Borecký

Napriek humornej nadsádzke celého príbehu však musím povedať, že námet je natoľko drsný, že niektoré scény mi ani po grotesknom zveličení vtipné nepripadali. Zatiaľ čo vraždenie či zatváranie do hladomorní je bežnou opernou výbavou – teda divák nevidí nič, na čo nebol zvyknutý a nad kopou mŕtvol sa predsa nikto nepozastavuje ani v iných operách, predsa len scéna rozmlátenia hlavy čerstvo narodeného bábätka úderom jeho hlavy o lebku jeho otca je pre mňa za akoukoľvek hranicou dobrého vkusu. Isteže, taká je literárna predloha a tvorcovia sa ju len snažia prerozprávať do hudobného a divadelného jazyka. A rovnako je veľmi  pravdepodobné, že ja osobne vnímam scény zobrazujúce ubližovanie deťom až príliš precitlivelo, odkedy som sám otcom malého dieťaťa. Možno by som sa v minulosti nad takýmto obrazom ani nepozastavil, veď je predsa jasné, že zabitý novorodenec je len atrapou a každá krv v opere je aj tak len umelá. Ale napriek tomu, scéna spolu so sprievodnými slovami vraždiacej matky o tom, že deväť mesiacov musela v sebe nosiť tento hnus, mi nepripadala humorno-groteskná ani v tom prípade, ak by sme ju mali chápať výlučne ako čierny humor. V tej chvíli sa mi dokonca natískala otázka, či tvorcovia tejto opery nechceli výberom práve takéhoto libreta za každú cenu šokovať a či sa tu neprekročili nepísané hranice až príliš ďaleko. Na druhej strane ale, Salome Richarda Straussa s odrezanou hlavou proroka servírovanou na striebornom tanieri v čase svojho vzniku tiež bola zrejme silnou provokáciou. Na tú sme si ale medzičasom natoľko zvykli, že dnes nikomu nepríde na um, aby stvárnený námet akokoľvek riešil. Možno o niekoľko rokov rovnako mávneme rukou aj nad libretom o Sternenhochovi.

Vanda Šípová ako Helga. Foto: Patrik Borecký

Tu niekde treba hľadať dôvody, pre ktoré som po skončení predstavenia cítil v hlave zmätok, pretože môj celkový dojem z opery, jej hudobnej stránky, zo samotnej kompozície, zo speváckych a tanečných výkonov, choreografií, kostýmov či svietenia a nakoniec aj z rozhodnutia inscenovať ju ako grotesknú hyperbolu, bol vysoko pozitívny a dá sa povedať, že som operu prijal v podstate s nadšením. Na druhej strane som si však kládol logickú otázku, ako je možné mať z inscenovanej zbierky nechutností tak pozitívny dojem. Moje pocity mi hovorili jedno a logika presný opak. Asi máloktorá inscenácia v poslednej dobe vo mne vzbudila natoľko protichodné emócie. Potreboval som si na chvíľu niekam sadnúť, aby som dojmy mohol stráviť a urobiť si trochu poriadok v hlave.

Na tomto mieste musím zároveň podotknúť, že nezvyknem čítať iné recenzie skôr, než napíšem svoju vlastnú, pretože sa snažím nebyť vopred ovplyvnený inými autormi. Pohľady ostatných recenzentov si samozrejme nakoniec zvyknem prečítať, ale vždy až potom, čo dám vlastné myšlienky na papier. V tomto prípade som musel urobil výnimku, pretože keď som sa chcel dozvedieť niečo o diele ešte pred jeho zhliadnutím, nenašiel som nikde dostatočné množstvo relevantných informácií – okrem zverejnených recenzií a krátkych rozhovorov s tvorcami. Nakoniec som sa teda recenziami musel nechať ovplyvniť a zarezonovala vo mne najviac tá z nich, kde autor uviedol, že ihneď po návšteve predstavenia musel ísť na panáka. Zažíval som totiž veľmi podobné pocity.

Prišiel som však k presvedčeniu, že zrejme len príliš veľa a zbytočne nad tým všetkým meditujem. Potvrdili sa mi moje prvotné pocity, ktoré boli pôvodne len intuitívne, že aj zbierka nechutností môže byť vnímaná pozitívne. Pokleslosť sa v tomto diele snúbi s vysokým umením a výsledok je šokujúci a impresívny. V tom najlepšom zmysle slova.

Foto: Patrik Borecký

Taktiež som si po skončení predstavenia kládol otázku, či je toto dielo ešte stále možné označiť za operu. Samozrejme ide o hudobné divadlo, podobne ako by tomu bolo v prípade operety či muzikálu, ale každý zo žánrov má svoje špecifiká a Sternenhoch nie je ľahko priraditeľný k žiadnemu z nich. Spieva sa na mikroporty a hudba je amplifikovaná, čo je skôr typickou výsadou muzikálov (s výnimkou operných open air produkcií). Taktiež zvuk orchestra je neoperný. Samozrejme aj v prípade mozartovského orchestra môžme povedať, že má iný zvuk, než wagnerovský, avšak aj tak nájdeme viac toho, čo ich spája, než toho čo ich rozdeľuje. V tomto prípade je však farba zvuku úplne iná, nakoľko ide do značnej miery o experimentálnu hudbu, ktorá ponúka nové možnosti. Počujeme súbežne aj hudbu orchestrálnu aj syntetickú. Cítiť v nej náznaky etna, jazzu, čardášu, orientu, cigánskych melódií či filmovej hudby – čo pre operu taktiež nie je až tak typické. Hudba znie moderne aj klasicky zároveň. Je melodická ešte aj v disharmonických pasážach. Žánrovo je absolútne nezaraditeľná, hoci je z nej zrejmé, že sa pohybujeme v intervale od dvadsiateho storočia po súčasnosť. Ale pritom je kantabilná a napriek svojej zložitej kompozičnej štruktúre „ide dobre do ucha“.

Foto: Patrik Borecký

Ďalším výrazne neoperným prvkom je, že v predstavení naživo hrajú len štyri nástroje – viola, husle, kontrafagot a citera. Podporené sú elektronikou a nahratým zvukom veľkého orchestra, či nasamplovanými zvukmi, ktorých pôvod je pre mňa neznámy, avšak zjavne nepochádzajú z hudobných nástrojov. Vopred nahratý orchester tiež môžme skôr počuť v niektorých muzikáloch (ale aj to len málokedy), v opere takýto jav takmer vôbec nevidíme. Avšak na rozdiel od muzikálov, ktoré bývajú zväčša tvorené  „pesničkami“ s jednoduchou AB formou, sme v tomto prípade po kompozičnej stránke svedkami dokonale vybrúseného permanentného toku vysoko prepracovanej hudby, ktorá svojou komplexnou a polymorfnou štruktúrou má jednoznačne operný charakter. A aj speváci spievajú opernou technikou.

Prikláňam sa tak k názoru, že napriek istým odlišnostiam, je Sternenhoch predsalen operou, nakoľko ho nemáme z hľadiska žánru v podstate ani kam inam zaradiť. Skutočnosť, že časť nástrojov nehrá na živo a zvuk je amplifikovaný a spev prenášaný cez mikroporty nie je nevyhnutnosťou, pokiaľ by sa inscenácia upravila pre iné priestory. Akustické podmienky Novej scény a rozmer orchestrálnej jamy však v neumožňujú, aby predstavenie na tejto scéne zahral živý orchester, takže v tomto prípade ide skôr o „z núdze cnosť”.

Taktiež som si pôvodne nevedel celkom presne predstaviť rolu dirigenta. Veď ak je časť hudby nahratá, tempá sú tak vlastne vopred dané (a výraz tiež), stráca sa tak podstata jeho činnosti. Až po zhliadnutí prvých taktov, keď som pochopil, že niektoré nasamplované zvuky sú len monotónne dlhé sekvencie, kde nemôže byť sólistom jasné ani kde začína prvá doba, sa ukázala úloha dirigenta Petra Kofroňa ako nezastupteľná.

Foto: Patrik Borecký

Opera je napísaná v esperante (libreto preložil Miroslav Malovec), vďaka čomu divák nie je nútený odčítať text z pier sólistom a dešifrovať nimi spievané slová, ale môže sa oddávať hudbe bez zaťažujúceho lovenia spievaných textov. Preklad môže sledovať v titulkoch. Esperanto sa ukázalo ako prekvapivo spevný jazyk pripomínajúci svojím rytmom a prízvukom na predposlednej slabike taliančinu. Po chvíli mi opera znela zvukomalebne a “klasicky taliansky”.

Predstavenie sa hrá iba v jednom obsadení a hudobný part hlavnej postavy Helgy bol napísaný priamo pre sopranistku Vandu Šípovú, ktorej spevácke možnosti a farbu hlasu v rôznych polohách autor hudby veľmi dobre poznal oveľa skôr, než pre ňu začal komponovať. To, že spevácke linky boli písané práve jej na mieru je jednoznačne cítiť na výsledku, ktorý je takmer dokonalý. Šípová ukázala vynikajúcu spevácku aj pohybovú formu a jej výraz bol rovnako presvedčivý, či bola práve despotická a zlostná, či vábivá a žensky krehká. Vo výškach mala kovový lesk, jej tón znel vo všetkých polohách koncentrovane bez akéhokoľvek náznaku vibrata. Hoci hodnotenie speváckeho výkonu je sťažené amplifikáciou hlasov cez mikroporty, zdala sa mi ideálnou predstaviteľkou Helgy.

Foto: Patrik Borecký

Rovnako dobrý bol aj Sergej Kostov ako Sternenhoch. Jeho part prechádzal z tenorových až do kontratenorových extrémnych polôh, najmä vo vypätých hlasových momentoch znázorňujúcich delírium. Kostov tieto prechody zvládal absolútne plynule a bez najmenšieho zaváhania. Spieval veľmi kultivovane a herecky sa po celý čas dokázal pohybovať presne v intenciách grotesky, žánru v ktorom sa zjavne cítil ako doma. Dokázal udržať správny balans, aby svoju rolu “neprehrával” a grotesku dávkoval v primeranej miere.

Hoci nechcem znižovať dôležitosť ostatných postáv, opera aj tak stojí a padá na svojich dvoch hlavných predstaviteľoch. Obaja boli typovo aj hlasovo veľmi dobre obsadení a svoje roly zvládli na sto percent.

Veľmi dobre bola obsadená aj postava čarodejnice Kuhmist v podaní Terezy Marečkovej. Upútala zaujímavým timbrom svojho hlasu a tým, že ho neustále dokázala podľa potreby meniť do množstva rôznorodých odtieňov. Okrem toho že spievala, dokázala počas predstavenia hrať ešte aj na husle a violu.

Solídne sa svojej postavy milenca zhostil mäkkým barytónom obdarený Jiří Hájek. 

Tereza Marečková ako Kuhmist. Foto: Patrik Borecký

Autor hudby Ivan Acher v bulletine píše, že si prial, aby rolu otca spieval Luděk Vele, pretože jeho hlas je „monštrózne hrmotný“. Musím povedať, že toto jeho presvedčenie nezdieľam. Buď mal Luděk Vele práve zlý deň, alebo na predstavení, ktoré som navštívil, bol indisponovaný, ale ako jediný z účinkujúcich ma po speváckej stránke nepresvedčil. Jeho hlas znel, akoby mal technické problémy.

Skvelými tanečníčkami a tanečníkom boli Fanny Barrouquére, Karolína Gilová, Klára Jelínková, Andrea OpavskáJan Kodet.

Foto: Patrik Borecký

Prenesme sa teraz z Prahy na chvíľu Slovensko. Môžme asi bez obáv z prílišného skreslenia reality skonštatovať, že súčasná moderná slovenská hudba (v zmysle hudba skomponovaná za posledných 20 – 30 rokov písaná dodnes žijúcimi autormi) má jednu základnú charakteristiku spoločnú pre takmer všetkých jej tvorcov – nie je širokým publikom takmer vôbec navštevovaná. Situácia v ČR v tomto ohľade zrejme nebude až tak rozdielna. Bez ohľadu na to, či je to kvôli tomu, že publikum nie je dostatočne vyspelé aby dokázalo moderný kompozičný štýl prijať, alebo či je tomu tak preto, že naša súčasná hudba nie je dostatočne kvalitná a jej autori sa nevedia, nemôžu, alebo radšej ani nechcú vciťovať do vkusu publika (a píšu tak nechtiac len sami pre seba navzájom) je odpoveď na otázku prečo je tomu tak, nad rámec tejto recenzie. Nemám preto ambíciu sa ňou zaoberať. Ale bezohľadu na príčiny, podstatný je nakoniec aj tak vždy len výsledok a ten je zrejmý: naša súčasná moderná hudba takmer nemá poslucháčov.

Ide o širší, čiastočne celosvetový fenomén, hoci v zahraničí nie je ani zďaleka až tak vypuklý ako u nás. O to väčšim prekvapením je, že v prípade Sternenhocha sa ukazuje, že v tomto prípade to neplatí. Predstavenie je napriek miestami až minimalisticky znejúcej hudbe príjmané širokými vrstvami verejnosti s nebývalým nadšením, je navštevované v hojnom počte, pričom nemá takmer žiadnu reklamu. Chýr o ňom postupuje ústnym podaním – tí čo ho videli, povedali tým, čo ešte nevideli. Vzniká tak svojim spôsobom paradox, keď produkcia, ktorá je úplne všetkými svojimi aspektami (počnúc námetom, končiac formou jeho spracovanía) vyložene mimo hlavného operného prúdu, dosahuje návštevnosť typickú pre mainstreamové produkcie. Zaplnená sála Novej scény do posledného miesta aj rok po premiére znamená, že opera u domáceho publika slušne boduje.

Ak sa niektorému zo súčasných skladateľov podarí napísať moderné symfonické, alebo operné dielo tak, aby dokázal vzbudiť záujem relatívne širokej vrstvy divákov, ide o malý zázrak. Moderná hudba je totiž nemainstreamová už zo samotnej svojej podstaty – práve preto, že nie je klasická. V tomto zmysle je  Sternenhoch fenoménom, ktorý je ťažko vysvetliteľný. Má evidentne nakročené správnym smerom, aby sa takýmto „zázrakom“ mohol stať, aj keď je zrejme zatiaľ ešte veľmi predčasné čokoľvek oslavovať. Potenciál tam však evidentne je, otázka je len, či bude využitý naplno.

Foto: Patrik Borecký

Objednávateľom opery bolo Národní divadlo, ktoré sa aj takouto formou snaží podporovať vznik novej pôvodnej opernej tvorby a oslovuje českých hudobných skladateľov. Ešte donedávna pritom bolo pravidlom, že pokiaľ chcel niektorý z domácich autorov uspieť, musel sa obrátiť do zahraničia (napríklad Miroslav Srnka a jeho South Pole). Je dobré, ak sa ukazuje, že tomu tak vždy nemusí byť.

Nezanedbateľným vedľajším efektom produkcie je potom aj propagácia mena Ladislava Klímu, mysliteľa a spisovateľa, ktorý väčšinu svojich diel nakoniec sám zničil pre prílišnú obscénnosť. Táto opera ho privádza opäť do povedomia českej verejnosti a prípadne možno aj do širšieho povedomia, ak by sa dielu podarilo prekročiť hranice Českej republiky. A myslím si, že Sternenhoch má naozaj všetky predpoklady na to, aby mohol vyskúšať svoje šťastie aj v tzv. veľkom svete.

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu