Denník N

Šoková terapia…

Niekedy nás život prekvapí. Dovedie nás na miesta, kde sa zrazu prehádžu všetky naše presvedčenia, názory na život, skrátka zmení sa v nás niečo veľmi veľmi hlboko… a my zrazu pochopíme kde sme, kam kráčame, atď,…..

Rakúsko vo mne veľmi veľa zmenilo. Prehádzalo môj svet veľmi šokujúco. Niečo mi dalo, niečo naopak vzalo…….. Multikulturalizmus. Stačí sa odviesť metrom do niektorých „becírkoch“ a objavia sa určité disonancie. Vidíte zrazu podivné existencie, … pritom sú to často mladí ľudia, ktorí sú vyhorení. Predrogovaní.. či psychicky poznačení.. Vaša myseľ bude dosť zmätená.

Zo začiatku mi blikali kontrolky fakt vždy a pravidelne na niektorých trasách, … potom sa to ustálilo…… a vy to skrátka zoberiete ako štandard.

Rakúšanov vnímam ako otvorených a prívetivych ľudí. Rakúske myslenie je veľmi pružné, sú to veľmi flexibilní ľudia. A veľmi veľa ma títo ľudia v krákom čase naučili.. Z nejakých zvláštnych príčin neznášajú virtuálnu komunikáciu. Na e-mail Vám odpovedia raz, potom to už neskúšajte. Keď nezdvihnete telefón a nestretnete sa s nimi osobne, môžte na všetko zabudnúť. Nebudú Vás brať vážne…..

Skrátka potrebujú vedieť, či ste seriózna persóna. Vezmú si od Vás údaje a potom sa s Vami budú baviť. Ak je všetko odhalené a oni naozaj vidia, že všetko, čo hovoríte – myslíte aj vážne – odvďačia sa Vám svojou dôverou. A potom zažijete často to, čoho sa Vám na Slovensku nedostáva.. Jednoducho budete cítiť istú úprimnosť, väčšiu otvorenosť, viac človečiny s bezchybnými službami……

Rakúsko vo mne veľa zmenilo…… Ked sa zdalo, že som ako sa hovorí „za vodou“ – prišla taká šoková terapia…..

Skrátka a jednoducho nastúpil raz do metra chlapík, ktorý si rozložil svoj koberec a začal spievať modlitby ako v mešite. Potom… keď pár krát zakričal tú onu vetu, ktorú vždy a zakaždym počuť pri teroristických útokoch – priznám sa, že som myslela na všeličo… a hneď som sa začala potiť.. Rakúski dôchodci len prevrátili oči a povedali: „Och.. Was ist los?“,… Jednoducho ich to vôbec neprekvapilo.

Keďže tento muž bol však presne predomnou a pozeral mi rovno do očí pri svojich spevoch a postupne svoj spev zhlasňoval, vnímala som toho viac akoby som chcela… Som hudobníčka a zvuk to je niečo – na čo som skrátka citlivá.. Japonskí turisti, ktorí sedeli pri mne – sa hneď začali mrviť.

Ruka japonky – matky dvoch detí sa začala nekontrolovateľne triasť…

Nálada v metre sa zrazu zmenila. Niektorí ľudia sa začali viac hýbať, iní na chvíľu naopak zamrzli…….

A zase ten pokrik….

Óch, mondie….Nie, toto nechcete počuť viac krát za sebou….

V sekundách som zrekapitulovala svoj život….

Myseľ sa chcela ukľudniť, ale nešlo to…….

Nemáte kam ujsť.. Ste skrátka v metre, ktoré ide svojim rytmom a rovno na Vás sa pozerá divný chlapík, ktorý zakaždým pokrikuje svoje „heslo“….

Lenže pred tak silným zvukom sa nedá utiecť. Zabára sa Vám do rovno do hlavy…. a vy už len pozeráte – či nemá v zálohe nejaký ovládač, ktorým sa odpáli a je skrátka koniec…..

A je zaujímavé, čo takýto strach robí s telom…

Niekto sa roztrasie… Má tik na rukách… Niekto zase na perách.. Niekomu sa zrýchli nekontrolovateľne tep, tým aj dych… a niekomu sa spomalí srdce ……

Táto jedna zastávka znamenala pre mňa večnosť… a bola snáď nekonečná. Áno, hovoríte si,.. „Prestaň, veď sa nič nedeje, toto je iba tvoja fikcia“,.. lenže keď zase počujete hlasné nápevy a znovu ten oný pokrik, ktorý sa stáva mantrou teroristických útokov, …. zrazu sa reakcii mysle a teda logicky aj tela – nevyhnete…..

Po pár sekundách som bola schopná pripustiť, že by to mohla byť moja posledná jazda……

A toto bol naozaj zvláštny moment…..

Sekundové bilancie……..

Vidíte celkom presné jednotlivé obrazy svojho života….. Všetko sa premieta na plátne života veľmi rýchlo… a čas tu je naozaj subjektívny. Plynie trochu inak ako zvyčajne. Sekundy sú neobyčajne dlhé….

Potom…. sa dvere metra rýchlo otvorili a pár ľudí z metra fakt rýchlo doslovne vyskočilo….

Šikmooká krásna japonka, ktorá sa podobala na rozprávkovú Pokahontas sa rozplakala…

Rusi rýchlo vyťahovali vodu a kriesili svoju babičku…

A ja som predýchavala moje spomalené srdce, ktoré sa na chvíľu úplne zavrelo…….

Takýto pocit moje telo nikdy pred tým nepoznalo a nezažilo……..

Strach má rôzne podoby… Ale v takých situáciách sú si ľudia rovní……. Strach zo smrti má naozaj trpkú príchuť. Niečo vo Vás zomrie, ale niečo sa naopak prebudí…… aktivizuje…

Život zrazu vidíte z úplne inej perspektívy. A presne zrazu viete, čo by ste druhý krát urobili inak,… čo by ste prípadne neurobili…. alebo čo by ste naopak urobili presne rovnako, lebo to aj tak stálo za to…..

Nádych…

Výdych…

Telo sa postupne dalo dokopy. Nosím vždy pri sebe kurkumový čínsky olejový sprej. Chladí a zároveň zohrieva a uvádza do pohybu potrebné blokády na tele. Je výborný pri migrénach, ale aj pri rôznych šokoch a stagnáciách…

Huikikoooooo..doo… ! Kričí na Pokahontasku jej muž. Ona ťažko dýcha, trochu upadá do mdlôb…. Vyťahujem kurkumový sprej a natieram ho na krk roztrasenej vyšokovanej japonke. Netuším, čo robiť. Oni rozprávaju anglicky veľmi zle. Na slová nie je čas….

Toto ma zároveň dalo dokopy… Keď presuniete pozornosť od seba  na niekoho iného – prestanete nadmerne pozorovať seba a svoje telo. Máte tak lepšiu šancu, že telo si s tým poradí samo……. a dostane sa do normálu rýchlejšie….

Pokahontas sa pomaly dostáva tiež do normálu….. Objíma ma.

Slová tu vôbec nič neznamenajú…. Všetko sa deje cez pohľad…. Neverbálna komunikácia je silným a podceňovaným fenoménom.

Čas, keď sa srdce♡ otvára zvláštnymi emóciami a reakciami ľudí.  Akcia a reakcia.. Keď ľudia zrazu v sekunde všetko pochopia a nemusia hovoriť ani rovnakým jazykom….. Keď ľudia cez pohľad čosi vo svojej duši otvoria…. Keď sa cez prežité zdieľané emócie čosi prudko vo Vás zmení a príde onen Aha moment….

Táto situácia ma trochu dojme……

Áno. Občas si treba priznať, že človek je v určitých situáciách slabý a krehký, rozbitný ako porcelán. Zraniteľný na tých istých miestach..

Som konzervatívna európanka, ktorá nie je na takéto situácie zvyknutá.

Som európanka, ktorá má preto vždy v novom prostredí oči na stopkách.

Som európankou, ktorá ešte prednedávnom žila zamknutá v bubline, lebo nemala peniaze na to, aby vôbec niekde vycestovala.

Som človekom, ktorý sa vlastne v tom základnom nelíši od iných… Pretože všetci sa rovnako bojíme teroristických útokov. Máme otvorené hranice, navonok žijeme v slobodnom svete,…. je to paradox… spájame sa predsa cez whatsap, skype, viber….. žijeme život v mobiloch, kde máme ukrytý celý svoj život…… Ale čosi základného ako ľudia tejto doby postrádáme….. Zviera nás strach z odlišnosti, … z toho, čo nepoznáme… strach,..  ktorý vytvorili v nás predošlé fenomény terorizmu …… chýba nám komunikácia na mnohých rovinách…

Lúčim sa s Pokahontas…… Cítim chlad aj teplo z kurkumy… Vo vlasoch cítim prievan z metra……. Tento krát má inú vôňu ako zvyčajne……

Ďalej však už idem peši… túto oblasť síce vôbec nepoznám…. taký je život.. plány sa menia… potrebujem vzduch…………. cítiť skutočný vietor… vidieť nočnú oblohu……

Niečo pred ôsmou prichádzam domov……..

Cítim sa, akoby mi niekto premazal mozog…….

Som trochu dezorientovaná…..

Za ten čas čo sa pohybujem v Rakúsku som mala rôzne skúsenosti.

Táto však priniesla niečo, čo je ťažko vôbec opísateľné…

V sekunde sa môže zmeniť strašne veľa vecí……

Môžete prísť o niekoho, koho milujete a je celým Vašim svetom,… alebo alebo alebo….. skrátka …. tu už na druhý deň nemusíte byť vôbec…

Táto šoková terapia mi priniesla mnoho uvedomení…….

Bilancia života……….

Prijatie, že všetko sa môže zrazu zmeniť a moja misia sa skrátka za zvlaštne divných okolností možno už aj skončila……

Niečo podobné som raz už absolvovala, keď ma škrtil jeden muž … taká rýchla bilancia……..

Hmmm… táto včerajšia však bola úplne iná………

Rovnako absurdná ako tá prvá……..

Priniesla však poznanie, že všetko čo som v živote zariskovala,.. aj keď bolo bolestné,…. – neľutujem……… lebo to naozaj odráža to pravé, autentické a nehrané…… Veľa som ešte zo svojich plánov nezrealizovala, ale pracujem na nich denne.. je to proces… a niektoré veci plynú svojim tempom…

Napriek tomu žijem svoj život tak – ako najlepšie viem. Nie som neomylná, robím chyby ako všetci ostatní a snažím sa z nich poučiť…. som skrátka iba človek, ktorý sa sem tam ako každý  prepadáva do svojho človečieho pekla a inokedy prudko stúpa hore do výšok a rozdáva ľuďom nadšenie….

V pohľade muža, ktorý kričal nadradene svoju mantru – som síce uvidela na chvíľu svoju smrť,.. ale zazrela som tam aj nové impulzy pre život……….

Užívajte si každú maličkosť.

Polievajte svoje sny, aby rástli ako kvetiny. Nikdy sa ich nevzdajte!

A každý večer si povedzte, za čo ste Vesmíru vďační………

Hlavne veci už neodkladajte! Nikdy nevieme, ako sa okolnosti v živote vyvinú…… trochu klišé,.. ale predsa len, ak pripustite, že by ste mohli dnes zomrieť – aký by to bol pocit?

Mach’s gut (-:

„Jedného pekného dňa všetko pochopíš“….

S láskou…….

☆Večná mimozemšťanka Kity☆

 

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Katarína Lorenčíková

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Človek... Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.mozello.cz O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-: