Čo (ne)možno očakávať od paralyzovaného Ústavného súdu

Ochrana ústavnosti v režime inštitucionálnej improvizácie

Podľa ústavy sa Ústavný súd skladá z 13 sudcov, ktorí sú z kandidátov navrhnutých Národnou radou SR menovaní prezidentom republiky na 12-ročné funkčné obdobie. Ústavný súd vo veciach rozhoduje v senátoch a v pléne. Po tom, ako sa 16. februára 2019 skončil mandát deviatim sudcom, bude činnosť Ústavného súdu v nasledujúcich týždňoch či mesiacoch nevyhnutne vyžadovať vysokú mieru inštitucionálnej improvizácie.

Ústavný súd odchodom deviatich sudcov stratil aj svoju predsedníčku a podpredsedu. Podľa ústavy vymenúva predsedu a podpredsedu prezident republiky zo sudcov Ústavného súdu. Podľa zverejnených informácií prezident nateraz s rozhodnutím o menovaní predsedu a podpredsedu súdu čaká na návrhy kandidátov na sudcov zo strany Národnej rady SR. Podľa zákonnej úpravy, účinnej do 28. februára 2019, úlohy predsedu zastupoval vekom najstarší sudca, t. j. Mojmír Mamojka. Od 1. marca, keď vstúpil do účinnosti nový zákon o Ústavnom súde SR, sú neodkladné úlohy predsedu dočasne zverené služobne najstaršiemu sudcovi, t. j. Jane Baricovej.

Nefunkčné plénum = kopiace sa ne(vy)riešené prípady

V prvom rade treba uviesť, že so štyrmi sudcami nie je plénum súdu uznášaniaschopné. Na prijatie uznesenia pléna je totiž potrebná nadpolovičná väčšina všetkých sudcov, t. j. aspoň sedem, a toľko ich na Ústavnom súde dnes jednoducho nie je. Plénum pritom rozhoduje v tých najdôležitejších typoch konaní, ktoré spadajú do právomoci Ústavného súdu. Ide napr. o súlad právnych predpisov, o výklad ústavy či o zjednocovanie odlišných právnych názorov senátov Ústavného súdu. Bez funkčného pléna preto nemôže Ústavný súd, a to ani provizórne, plniť svoju základnú úlohu ochrancu ústavnosti. V plenárnych typoch konaní je totiž úplne paralyzovaný. Nové podania sa však inštitucionálnym oslabením určite nespomalia. Došlé prípady sa tak budú na súde „nabaľovať“, keďže o nich nebude mať kto rozhodnúť.

Parlament môže momentálne prijímať ústavne nesúladné zákony

Príkladom negatívneho efektu paralýzy pléna môže byť aj úplné znefunkčnenie konania o súlade právnych predpisov. Z našej ústavy totiž vyplýva prezumpcia ústavnosti právneho predpisu, čo znamená, že právny predpis sa považuje za ústavne súladný dovtedy, kým Ústavný súd na základe podnetu nerozhodne o opaku. Bez funkčného pléna, ktoré ako jediné môže takúto ústavnú nesúladnosť skonštatovať, budú aj právne predpisy, ktoré sú očividne v rozpore s ústavou, naďalej súčasťou právneho poriadku. Národná rada SR tak momentálne môže prijímať ústavne nesúladné zákony, keďže neexistuje funkčný mechanizmus, ktorý by tomu mohol zabrániť.

Hrozí porušenie našich medzinárodných povinností

Tesne pred skončením mandátu deviatim sudcom sa Ústavný súd pokúsil aspoň čiastočne zmierniť svoju nadchádzajúcu paralýzu. Plénum dodatkom k rozvrhu práce zaradilo k 17. februáru 2019 zostávajúcich štyroch sudcov do jedného senátu. Zostal tak funkčný aspoň jeden senát, keďže zostávajúci štyria sudcovia dovtedy pôsobili v rôznych senátoch. Len jeden funkčný senát, namiesto plne obsadených štyroch, logicky prinesie výrazný deficit v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu. To môže v konečnom dôsledku spôsobiť nielen komplikácie s ohľadom na ústavné práva jednotlivcov, ale môže zapríčiniť aj porušenie našich medzinárodných povinností. Neprimerané predlžovanie rozhodovania vo veci základných práv môže spôsobiť prieťahy v súdnom konaní, ktoré pomerne prísne posudzuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Nižší počet sudcov a s tým súvisiaca neefektívna ochrana práv, vyplývajúcich z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, by tak mohla byť vyhodnotená ako chyba na strane štátu pri ochrane týchto práv. V takomto prípade Slovenskej republike hrozia odsudzujúce rozsudky a s nimi spojené nemalé peňažné sankcie.

Namiesto sudcov len poradcovia

Ďalším opatrením, ktorého cieľom bolo aspoň čiastočne zmierniť sudcovskú poddimenzovanosť súdu, bolo rozhodnutie o tom, že namiesto chýbajúcich sudcov ostanú na súde aspoň ich doterajší poradcovia. Títo budú naďalej pokračovať v príprave spisov, a to aj bez pridelenia ku konkrétnemu sudcovi. Novovymenovaných sudcov budú preto čakať rozhodnutia takpovediac predpripravené. To však, samozrejme, neznamená, že ani potom, čo budú vymenovaní noví sudcovia, nebude činnosť súdu výrazne spomalená. Noví sudcovia sa po príchode do Košíc budú musieť so spismi najskôr dôkladne oboznámiť a až potom o nich rozhodovať. To všetko zaberie čas.

Služba spoločnosti, nie ďalšia mocenská zastávka

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že Ústavný súd je pre slovenský ústavný poriadok veľmi významná inštitúcia. To si začali pomerne dôsledne uvedomovať aj politickí reprezentanti, v ktorých rukách je celý nominačný proces sudcov. Dnešná paralýza Ústavného súdu je výsledkom politického súboja o jeho obsadenie. Tento proces, v ktorom mnohé strany zaujali absolutistické pozície, nanešťastie, doteraz k ničomu neviedol. Celý priebeh, ktorý začal veľmi pozitívne, prostredníctvom verejných výsluchov navrhnutých uchádzačov, sa zvrtol pri rokovaní o politicky priechodných, nie odborne a morálne najlepšie pripravených kandidátoch. To je samo osebe veľmi zlým signálom toho, že na Ústavný súd sa pozerá cez prizmu politickej moci a nie orgánu ochrany ústavnosti. Pri rozhodovaní Ústavného súdu však ide predovšetkým o postavenie jednotlivca, ako aj o ochranu základných princípov fungovania našej spoločnosti. Je smutné, že menovací proces sa stal bojiskom o akúsi „politickú moc“, ktorú v základnej koncepcii Ústavný súd ani nemá mať. Pôsobenie sudcu na Ústavnom súde musí byť vnímané predovšetkým ako služba spoločnosti, teda ako poslanie a nie akási funkcia, titul, postavenie či ďalšia mocenská zastávka. Na to však, bohužiaľ, naša spoločnosť a politická kultúra, ktorá je jej odrazom, zrejme ešte nedorástla.

JUDr. Kamil Baraník, PhD., LL.M.,
Katedra ústavného práva PraF UK