Cesty po Slovensku
Prechádzame bránkou, slnko nás oslepuje, vietor mi odfukuje ofinu, medzi rukovicou a bundou mám medzeru. V snehu zostáva úzka cestička. Tento moment mi zostal v mysli ako spomienka z prvého výstupu v zime, i keď len niekoľko kilometrov od chaty, kde som prežila veľkú časť detstva. Čoraz viac ľudí chodí obdivovať krásy, ktoré sú mimo jeho rodnej vlasti. Avšak za zážitkami nemusíme cestovať niekoľko tisíciek kilometrov. Naše malé Slovensko skrýva mnohé úchvatné miesta.
Pamätám si aj príbeh o sépii, ktorá písala knihu. Namiesto toho, aby sépia vytvorila román na základe toho čo prežila, všetko nanovo usporiadala a takým či oným spôsobom, začala len tak zapisovať. Sépia totiž verila, že čitateľov záujem dosiahne sebaodhodlaním. Nechcela, aby jej ktokoľvek porozumel, zaujímala ju iba zvedavosť. Zvedavosť sa prebudila aj mladých slovenských cestovateľov, ktorým sa podarilo preskúmať slovenské kraśy, v niektorých momentoch len vďaka sile svojho sebaodhodlania. O svoje dojmy sa s radosťou podelia s návštevníkmi cestovateľského festivalu Cestou necestou, ktorý sa bude konať 8. – 10. marca 2019 v DK Ružinov v Bratislave.
Dana Ivanová a Radoslav Golian ktorí sa rozhodli preliezť hrebeň Západných Tatier tvz. non- stop štýlom, celkovo 33 hodín na nohách a 10 000 nastúpaných výškových metrov, dva neúspešne pokusy 42 km odysey v mačkách.
„Postihnutí často trpia radosťou z vlastnej bolesti, únavy a vyčerpania. Ešte aj v zime. Ale v peknom prostredí. Je to úchylka. A nedá sa liečiť.“ hovorí Dana Ivanovová, 29 – ročná, bývalá vrcholová športovkyňa, ktorá sa venuje lezeniu a alpinizmu. Má za sebou niekoľko športových úspechov a získaných titulov, posledný pekný výsledok bola koruna Liptova, ktorú som prebehla a preliezla ako prvá žena vôbec.
Top zážitok: Počas prvého pokusu sa prihnala obrovská snehová víchrica, v mínus dvadsiatich stupňoch sme nakoniec ostali bivakovať v akejsi snehovej trhline, nakoniec sme pre nevyhovujúce podmienky museli zostúpiť z hrebeňa.
O výškach a odhodlaní vie svoje aj Vanda Jenejová, mladá skyrunnerka, ktorá povie všetko: „Všetko o mojom vzťahu k horám, o tom, čo všetko nás jednoduchý život vo výškach môže naučiť. O tom, ako šport nie je len o súťažení, ale o tom, že je potreba sa starať o tento vzťah a o seba, aby sme to, čo máme radi, mohli robiť každý deň a ešte veľa rokov.“
O krásach Slovenska a o tom, že dobrodružstvo sa niekedy nemusí schovávať na druhom konci sveta, ale môže číhať aj za najbližším rohom, no aj o tom, že o dobrých ľudí nie je núdza a že s melónom na horách je vždy veselšie porozpráva Lukáš Lacko, ktorý sa vydal na 31. dňovú cestu po Slovensku.
Top zážitok: Na premietaní sa dozviete aj to, aké to je, keď spíte sami pod širákom v lese a ráno vás zobudí medveď…
Lukáš verí, že dobrodružstvo sa nemusí ukrývať len na druhom konci sveta, ale aj za najbližším rohom. Preto rád vyráža za ďalekou prírodou, no vie oceniť aj mikrodobrodružstvo, ako napríklad prespanie v lese počas bežného pracovného týždňa a po rannom budíčku vyraziť rovno do práce.
Erik Baláž, ktorý stál aj za kampaňou My sme les, ochranársky aktivista, filmár predstaví Stratenú vodu (aj v knižnej podobe), jej spojenie s príbehmi života a to, že nik s ňou neozaobchádza lepšie ako príroda sama.
Text: Lucia Juríková
Fotografie: Autori fotografii a prezentácii
