Podobnosť

Dnes, som rozhodnutá, neberiem na nikoho ohľady. Ivan zastrčený v práci, jeho starosti sú úplne inde. Svieti slnko, za oknom to vyzerá lákavo, dokonca veľmi. Postojím, len tak pri okne, sused so psom, niekoľko ďalších, viac či menej známych. Evidujem ich, ale sú tak ďaleko, vzdialení odo mňa. Trápení plná hlava, každý z nich ich nesie svojím smerom. Mám svoje, veľmi dobre viem, o čom je reč.

To je vôňa, kuchyňa sa ňou plní, akoby vychádzala z každého rohu. Trepe sa mi do nosa, je taká lákavá, ťažko odolať. Pomúčená doska na stole hovorí za všetko, začala som skoro ráno. Dva druhy múky v presne určenom pomere, maslo a ešte čosi k tomu. Ruky, pracovité a hravé, kôpka surovín pomaličky dostáva určité kontúry. Z jednej strany na druhú, presne tak, guľatý bochníček, odpočinok prichádza. Všetko za mnou, usmievam sa lišiacky, vyšší level je ešte zaujímavejší.

Zohýbam sa, zatiaľ opatrne, hybnosť ešte nie je stopercentná. Nesťažujem sa, pomaly sa to zlepšuje. Už sa to začína, farbia sa postupne, jedna za druhou získavajú zlatistú farbu. Stojím a hľadím, akoby to bol televízor. Super vysielanie, dalo by sa povedať. Opak je pravdou, len obyčajná rúra a v nej čosi dobré. Buchty, nádherné, takmer rovnaké, je ich plný plech. Už vidím tých mojich, odlamujú si po jednom kúsku, dlho nevydržia.

Hotovo, nech si tu len pekne chladnú. Kúsok od nich prehodím bavlnenú utierku. Nateraz posledný úkon, uvažujem. Ešte raz okno, ulica plná ľudí, vyzerajú tak šťastne. Aj ja, chcem byť medzi nimi, mať kamsi namierené. Myslím, neviem sa rozhodnúť. Nohavice, len tak obyčajne, športovo. Parkovisko, dvere auta, naštartované. Už viem, vybrala som si cieľ. Nezvyčajné, som dospelá, ale niekedy si človek nerozkáže.

Pokladňa, podáva mi lístok, popraje pekný deň. Aká milá, moja návšteva zoologickej záhrady sa začína. Žiadne deti, priatelia, len ja sama. Nevadí, aj tak sú všetci v práci. Kráčam, to sú zvuky, tipujem. Nie, úplne vedľa, pelikány by som neuhádla. Krídla roztvorené, ale im je veselo. Šelmy, zvyčajne vo dvojici, po dobrom obede je na rade oddych. Vedia, čo je dobré. Pavilón opíc, zvláštna kapitola, takmer ako ľudia.

Kopec, stúpanie poriadne, z času na čas sa zastavím. Aj nadýchnuť sa treba. Ťavy, vidím päť. Dve zaujaté čerstvo dodaným krmivom. Obďaleč rodinka, majestátny otec starostlivo pohybuje čelusťami. Najzaujímavejšie na koniec, mama s maličkým. Pripevnená tabuľka oznamuje návštevníkom, čerstvý prírastok, chlapec. Lavička, sedím, toto si nemôžem nechať ujsť. Nôžky slabé, ale stojí. Pohne sa mama, on tiež, vzdialiť sa znamená neistotu, cudzí svet. Plný nástrah, nebezpečenstva, sledujem ho, hlcem každý jeho krok. Krásne, presne ako vo svete ľudí. Spomienky, tlačia sa do popredia. Romanko a ja, tá podobnosť. Mihá sa mi to pred očami. Dnes mládenec, ale vtedy, taký drobnučký, zraniteľný. Nespustila som z neho zrak, stále so mnou, chránila som ho pred všetkým zlým. Presne ako ona, matka.