Denník N

Správa o stave duše

Nejde o správu o stave duše ako takej, o niečom kolektívnom, čo sa v jungovskom zmysle vznáša niekde nad nami alebo nás skôr v hĺbke všetkých spája ako tajomná pavučina, ani to nie je nejaká esenciálna správa o duši každého z nás, či nejaký psychoanalytický vrt do nás samých. Je to predovšetkým správa o duši Pavla Černáka, osobná spoveď a výpoveď skúseného psychiatra a ostrieľaného psychoterapeuta na naozaj precízne a niekedy aj ostro mierené otázky Denisy Gura Doričovej.

Nezvyknem na tomto mieste písať recenzie na knihy, ale v tomto prípade mi nejako ušli riadky. Mám pocit, že Správa o stave duše (Bratislava: Premedia, 2018) je séria rozhovorov, ktoré si mnohí z nás našli pod vianočným stromčekom, kúpili na odporučenie iných, nad ktorými nás veľa strávilo pár veľmi príjemných hodín…Slovom, vydarila sa.

Možno preto, že nejde o správu o stave duše ako takej, o niečom kolektívnom, čo sa v jungovskom zmysle vznáša niekde nad nami alebo nás skôr v hĺbke všetkých spája ako tajomná pavučina, ani to nie je nejaká esenciálna správa o duši každého z nás, či nejaký psychoanalytický vrt do nás samých. Je to predovšetkým správa o duši Pavla Černáka, osobná spoveď a výpoveď skúseného psychiatra a ostrieľaného psychoterapeuta na naozaj precízne a niekedy aj ostro mierené otázky Denisy Gura Doričovej. Tá sa ale pánečku vie pýtať!

Keď som to dočítal, povedal som si, že mnohé z dopytovaného by som asi zodpovedal inak, na viaceré problémy by som zrejme zareagoval odlišne a v niektorých miestach som bol s Paľom vyslovene nespokojný. Proste, pripadal mi príliš vložený do svojich predstáv o svete, niekedy so skrytým dôrazom na biológiu – ako by išlo o nejakú záhadnú a poslednú inštanciu vysvetlenia čohokoľvek ľudského – možno s troška väčšou dávkou konzervativizmu, než s akou ho poznám. Potreboval som naozaj trochu času – ale možno Vy ste to pochopili omnoho rýchlejšie než ja – že ide o individuálny a jedinečný pohľad na nesmierne komplexné a zložité problémy súčasného človeka a jeho vnútorného i vonkajšieho, čiže spoločenského života. A neexistujú predsa dvaja ľudia, ktorí by mali na každý z diskutovaných problémov úplne rovnaký názor, pričom mnohé z nich – ako napríklad eutanázia, bilančná samovražda alebo fenomén nevery – nemajú vôbec lineárne riešenia. Môj kľúč k porozumeniu tomuto dielu je teda v alúzii na jeho originálny názov: je to správa o stave Paľovej duše a o tom, ako vo svojom životnom a profesionálnom horizonte vidí duše iné.

Ako sa na každú takúto knižku patrí, začína detstvom, rodičmi, túžbami malého ľudského stvorenia, ktoré pomaly vystrkuje tykadlá do toho veľkého sveta, ktorý čaká a číha za nejedným múrom nášho domu či paneláku. Dozvieme sa, že Pavol Černák miluje hudbu a že ju miloval takmer odjakživa, ako aj to, prečo sa napokon rozhodol pre medicínu. Tá múdra (pre niekoho až desivo pragmatická) veta jeho otca môže niekomu ako mne v budúcnosti znieť aj ako útecha:

„Lekárov bude potrebovať každý režim.“

Osobná spoveď pokračuje štúdiom psychoterapie, rozprávaním o domácich seminároch za socializmu, ktoré ako mladí organizovali niekedy až s kvázi disidentskou konšpiratívnosťou, a o tom, ako si niektorí členovia strany mysleli, že sa tam konajú sexuálne orgie, či to, že to najhoršie, čo sa Pavel Černák dozvedel na psychiatrii bolo to, že ženy sú rafinované…Veľmi krásne, živé, miestami intímne a clivé riadky prechádzajú do rozhovorov o duševných poruchách.

Človek sa na psychiatrii mnohokrát a periodicky zamýšľa nad tým, čo je to vlastne duševné zdravie a čo duševná porucha. Paľova odpoveď ma nesmierne uspokojila:

„Duševne zdravý jedinec je ten, kto žije v harmónii so sebou samým a s okolím.“

Nejde o statickú, ale dynamickú harmóniu. Zákernosť je však v tom, že harmónia môže byť nielen skutočná, ale aj zdanlivá, teda môže byť akýmsi obranným mechanizmom. Je to „krehký tovar“, čo si my, ktorí s ním pracujeme, naozaj dobre uvedomujeme.

Dialógy o umení a tvorivosti sú asi najchutnejšie z celej knihy. Spomenú sa súvislosti s umelcami, maliarmi a hudobníkmi nielen od nás, ale aj zo zahraničia, a celkovo to je veľmi podnetná sonda do sveta kreativity a duše umelcov, rozprávanie o hraniciach medzi tým, čo je zdravé, a tým, čo je už za pomyselnou čiarou zdravia, alebo o tom, či je možné niekedy narušenie týchto hraníc tolerovať, ak ide priam o géniov.

„Genialita je najvyššia úroveň tvorivých schopností jedinca, ktorá sa prejavuje vo výtvoroch a výkonoch mimoriadneho spoločenského významu, s historickým presahom.“

 „Génius narúša hranice a nech mu je dovolené, aby narúšal aj tie vlastné.“

Cez schizofrénie, depresie a závislosti („Pijanom sa môže stať každý, ale alkoholikom nie.“) sa napokon dostávame k spoločenským problémom doby. Samovražda, eutanázia, výchova a jej súčasné neustále pretriasanie, fabrikovanie narcistických a hraničných porúch osobností, promiskuita, nevera, monogamia a sériové monogamia, vernosť a zápas o vernosť, postavenie muža a ženy a ich premeny, úloha mužov a žien a ich rolí, celibát, sex, sexuálne obťažovanie, zlo a agresivita…proste parádna príležitosť prefiltrovať a utriasť si vlastné názory alebo sa s nimi na týchto stránkach priamo konfrontovať. Tu totiž nemusíme s konzervatívnejšie ladeným Pavlom Černákom nutne súhlasiť, ale radi hltáme riadok za riadkom až smerom ku koncu, k poslednej otázke, prečo vlastne ľudia opakujú stále tie isté chyby.

Na záver ešte veta, ktorá ma zasiahla najviac:

„Viera je zápas o vieru, harmónia je zápas o harmóniu, vernosť je zápas o vernosť.“

Nič pre človeka nie je iba danosť a prirodzenosť, hoci by sme to tak mnohokrát radi videli, obzvlášť nie, keď sa to týka vysokých, kvalitných alebo znateľne hodnotných vecí. Sú akoby kultúrnou, osobnou a spoločenskou nadstavbou, o ktorú sa treba dobre starať.

Prajem Vám príjemné čítanie a premýšľanie! A ak ste už knihu čítali – čo je vysoko pravdepodobné, lebo má naozaj úspech – tak aspoň dúfam, že ste si vďaka tomuto textu príjemne zaspomínali.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.