Sloboda v školách 5 – Prestal som riadiť svoju školu
Riadenie neriadením a kontrola nekontrolovaním dokáže parádne zlepšiť atmosféru v škole a ja som presvedčený, že aj podvihnúť výkon zamestnancov.
Byť riaditeľom školy je na draka. Je to život s dlhým chvostom nesplnených úloh. Do toho sa neustále valia problémy medziľudských vzťahov, technických problémov v budove školy, atď. Škola je extrémne preregulované miesto – oceán pravidiel, vyhlášok, nariadení a vnútorných smerníc ešte aj na to, ako môže učiteľ počas hodiny prdieť. Kontrolné inštitúcie vás vždy môžu rozniesť na kopytách pokút. Školská inšpekcia, hygiena, hasiči, inšpektorát práce, registratúra, pracovná zdravotná služba, obecný úrad, krajský školský úrad, daňový úrad, NÚCEM… Všetci s tučnou agendou vraj v mene detí a rodičov.
Keď idú veci v škole dobre, učitelia a deti si to užívajú, riaditeľ málokedy. Riaditeľ je čistič – stále po členky, po pás, po krk v bahne školy. Každý, kto má akýkoľvek problém, sa obracia na riaditeľa a očakáva, že riaditeľ ho empaticky vypočuje a ponúkne šalamúnske riešenie, ktorým jeho problémy vyrieši za neho.
Riaditeľ školy riadi inštitúciu, ktorú jeho klienti deti považujú za niečo, ako koncentračný pracovný tábor a klienti rodičia za nutné zlo, kde ubližujú ich deťom. A majú pravdu. Preto sa aktívne stavajú na zadné pri každej príležitosti, ktorej sa dá chytiť. A keď taká príležitosť nie je, vytvoria si ju. Veľa emócií, najmä hnevu a strachu. Ja viem, že je tam niekde aj radosť a nadšenie, ale tie sa k riaditeľovi školy dostávajú málokedy.
V jednom momente som sa rozhodol, že prestanem riadiť školu.
Keď niekto za mnou prišiel s problémom, vypočul som si ho a nič som nepovedal. Niekedy som si ho ani nevypočul. Očakával som peklo v škole. Ale prišiel pokoj. Zamestnanci si začali riešiť svoje problémy sami a keď potrebovali pomoc, obrátili sa na kolegu.
Ešte zaujímavejšie to bolo s rozhodnutiami. Bolo treba o niečom rozhodnúť, nerozhodol som. Očakával som chaos. Ale prišiel poriadok väčší, ako som ja kedy dokázal zorganizovať. Zamestnanci si zorganizovali vlastný rozhodovací kruh, kde sa rozprávajú dovtedy, kým rozhodnú o všetkých dôležitých veciach. Každý týždeň! Často rozhodovanie preťahujú aj do času mimo pracovnej doby!
Pravda je, že som s väčšinou rozhodnutí nesúhlasil, lebo ja by som rozhodol lepšie. Zašiel som s tým k terapeutovi. Dozvedel som sa, že je to v poriadku a že to súvisí so vzťahom s mojou matkou v detstve a že to nemá nič spoločné so zamestnancami.
Úplne najviac ma však prekvapilo, ako sa zmenila atmosféra v škole. Zamestnanci sa prestali deliť na tých, ktorí mi lezú do zadku a na tých, ktorí mi kladú otvorený odpor. Stal som sa pre nich niekto, kto podpisuje papiere a dá im pokoj. Bolo pre mňa fascinujúce pozorovať, ako som tým pre nich stúpol na cene.
Ja som teraz na riaditeľskom vzdelávaní a veľa počúvam príbehy zo škôl ostatných riaditeľov. Stále viac vnímam, že školy sú ako deti. Prílišným riadením, reguláciou a kontrolou trpia rovnako, ako žiaci v triede.
Ministri školstva sú tiež ako deti. Prídu do funkcie a začnú sa hrať. Urobíme toto, urobíme tamto, toto zrušíme, toto skúsime a uvifíme. Keď minister začne niečo robiť, urobí okolo toho kopu pravidiel, zákonov, zmien a tak minister od ministra pribúdajú príkazy, pokyny a kontrolné orgány viac kontrolujú… a za 25 rokov sme mali 15 ministrov!
Dobrý minister bude ten, ktorý začne rušiť tabuľky a nariadenia, ten, ktorý všetko sprehľadní, zjednoduší a otvorí. Týmto smerom išiel zatiaľ iba jeden – Mikolaj. Ten dovolil školám rozhodovať o štvrtine učebného času podľa svojho uváženia a celkom sprehľadnil legislatívu. Ostatní sú mimo a je jedno ktorým smerom. Minister nemá hýbať školstvom. Má dovoliť školám hýbať sa.
