Denník N

Západ Tasmánie

Mali sme na výber tri svetové strany. Vybrali sme si západ.

Večer sme došli až na cíp Tasmánie. Aká krása! Mohla som nafotiť tristo idylických fotiek – slnko zapadajúce do mora, či divoká odľudštená krajina. Nenafotila som ani jednu. Nerozprávali sme sa, pretože sme sa zbytočne točili po Burnie, kde mala byť továreň na syry. Nikde však ani len zmienka o nej. Štyrikrát sme obišli mestečko, ani nie 20-tisíc obyvateľov a nič. Ani jedna tabuľa, ktorá by na ňu poukazovala, žiadne zadarmo parkovanie, aby sme mohli na vlastných hľadať, alebo aspoň mať dosť času na odstup, zamyslenie sa, vyriešenie problému. Pripočítaj k tomu únavu a o zábavu je postarané.

Nakoniec sme zaparkovali na kopci nad mestom, uvarili si čaj, upokojili sa a rozhodli sa zájsť do turistického centra, tam určite budú vedieť, kde je.

Na naše prekvapenie bola tam. Náš osem rokov starý bedeker nemohol vedieť, že ju presťahovali.

Zasmiali sme sa cez slzy, ochutnali niekoľko druhov syra a jeden si kúpili.

Doma som zistila, že je mesiac po záruke, ale bolo mi to jedno. Prežili sme.

V Informačnom centre bola aj výrobňa papiera. Veľmi ma potešilo, že drevo nie je jediným materiálom, z ktorého sa dá vyrobiť papier, že sa dá vyrobiť aj z konope, levandule, kengurích a vombatích hovienok, starých riflí, alebo aj zo šupky z jabĺk.

V Burnie sa dajú pozorovať aj tučniačiky, najmenšie zo všetkých, ani nie polmetrové a sú také zlatučké, … dúfam, že ich uvidíme.

Museli sme si vystačiť s plyšovými, ktoré tu mali v životnej veľkosti, pretože sme mimo sezóny a keby sme aj v sezóne boli, neviem, či by sme čakali do zotmenia. Málo času, vždy je málo toho blbého času.

Nad mestečkom Wynyard je výhľad Table Cape Lookout. Vyškriabali sme sa hore, aby sme mohli pozerať dole.

Rozjímala som nad tým, o čom sú výhľady. Či pozerám na mesto z kopca, z výškovej budovy, alebo Eiffelovky, vždy mám len vlažný pocit, že „no a čo“. Poďme dole, poďme sa túlať uličkami, to ma skôr nadchne. Strácať sa a objavovať, čo mesto ponúka, má pre mňa väčšie čaro ako sterilný pohľad z výšky, kde nepočuť bytie srdca, kde sa mi nepletú pod nohy psy a turisti, deti na mňa nečumia, necítiť vôňu kávy a jedla, či charakteristickú vôňu mesta. Ale dali sme si tam obed a ja potom aj šlofíka a pokračovali sme v ceste do mestečka Marrawah.

Jediné pozitívum cestou bolo, že nám zamávala teta, čo išla oproti. Asi sa tešila, že sme sa dostali až sem.

More zúrilo. Kravy na nás zvedavo pozerali. Navečerali sme sa a zaliezli do postele.

Noc ako z balady

Pred spaním sme si chceli pozrieť film. Uvarila som čaj a zababušila sa. Luke mi podal oba hrnčeky a keksy, aj on sa usalašil, podala som mu jeho hrnček, svoj som si dala do lona a chcela som otvoriť keksy. Presne v tom momente Luke potiahol paplón a rozlial mi čaj. Človek by neveril, že čaj pitnej teploty prefiltrovaný cez paplón a spacák, ho môže obariť. Rozplakala som sa tak srdcervúco, že nám obom bolo jasné, že nešlo len o obarené lono.

Všetko sme si vyrozprávali a boli sme znova priatelia.

Nebolo bohvieako teplo, ale museli sme si vystačiť s jedným spacákom a dekou.

Vietor zavíjal ako Cathy z Búrlivých výšin v Kate Bush verzii, do toho burácalo more a vietor tak triasol dodávkou, že som čakala, kedy nás prevalí. Liezol mi aj do mikrospánkov. Pamätám si výkriky ženy a chlapa. Žeby naozaj Cathy a Heathcliff?

O polnoci bol paplón v podstate suchý. Prikryla som nás, ale stále som nemohla spať.

O jednej mal Luke dosť môjho neustáleho prevaľovania sa a navrhol, aby sme sa presunuli z kopca za kríčky. Budú nás oddeľovať od mora. Konečne. Chcela som sa presťahovať už pred piatimi hodinami. Nechala som tak, na dnes už stačilo, chcela som spať a nie začínať ďalšiu škriepku.

Pomaličky sme sa spustili z kopca a zaparkovali za živým plotom, odkiaľ bolo vietor počuť iba akoby z diaľky. Chvíľu nás kolísal.

Zobudila som sa až ráno.

 

Teraz najčítanejšie