Keď sa na tlačovkách testuje trpezlivosť koaličných partnerov
Na prvý pohľad si tu konečne niekto z koalície všimol, aké má Slovensko vysoké daňové zaťaženie a ako je potrebné zlepšiť podnikateľské prostredie, pretože priamo súvisí so zlepšovaním životnej úrovne. Ale naozaj len na prvý pohľad.
Aj podľa najnovšieho prieskumu nadácie Heritage si Slovensko opäť v indexe ekonomickej slobody pohoršilo. Zo 180 krajín sme sa ocitli až na 65. priečke, pričom v hodnotení nášho regiónu sme na tom najhoršie. Problémom nie je len korupcia a nízka vymožiteľnosť práva, ale aj byrokracia a právna neistota či drahé zamestnávanie.
Napriek mnohým ďalším rebríčkom, ktoré dokazujú neustále zhoršujúce sa podnikateľské prostredie, vláda stále tvrdí, ako naša ekonomika napreduje. Dávno však nie je tajomstvom, že napriek ekonomicky dobrým časom v celej Európe sa nám vyspelý západný svet stále viac a viac vzďaľuje. Celé roky v kvalite podnikateľského prostredia, ekonomickej slobody a konkurencieschopnosti buď klesáme alebo stagnujeme.
Toto je výsledok ekonomickej negramotnosti, neochoty, neschopnosti či nezáujmu o prosperitu našej krajiny zo strany vládnej koalície. Miesto rozširovania ekonomickej slobody vláda hádže polená pod nohy podnikateľom a zaťažuje ich stále novými nákladmi či reguláciami. Vláda trestuhodne ignoruje fakt, že vysoká životná úroveň priamo súvisí s úrovňou ekonomickej slobody. Zlá hospodárska politika sa pritom nedá vyriešiť nesystémovým a selektívnym znižovaním daní, no komplexnými reformnými opatreniami, ktoré musia ísť ruka v ruke. A hoci aj znižovanie daní by pri ich súčasnej vysokej úrovni podnikateľom pomohlo, návrh z dielne SNS len ťažko možné brať vážne.
Ak by ho totiž mysleli vážne, nemohli by ho už v zárodku podrezať zvolením formy, akou sa oň akože usilujú. Žiadny zodpovedný koaličný politik nenavrhne také vážne a nákladné zmeny, akými je zníženie dane z pôvodných 20 na 15 percent či zníženie sadzby DPH na potraviny o polovicu, bez akejkoľvek diskusie s koaličnými partnermi. Bez vyčíslenia dopadov na verejné financie i bez návrhu na ich kompenzácie. Žiadny zodpovedný koaličný politik nenavrhne také vážne zmeny bez súhlasu ministra financií, bez riadneho legislatívneho procesu. Proste len tak – posadím sa v pulóvri pred kameru, poviem, že ma už nebavia koaličné rady a ja vám všetkým ukážem!
Také vážne zmeny musia mať riadený a kontrolovaný proces a až v jeho záverečnej fáze prichádza veľkolepá tlačovka. Ak je to totiž naopak, javí to len známky čudného testovania trpezlivosti koaličných partnerov, snahu o ich nie prvé ani posledné vydieranie. Dankove „revolučné“ návrhy sú revolučné akurát tak panikou z klesajúcich preferencií, o ktoré sa ten, čo urobil dve ministerky, snaží zabojovať tým najprízemnejším spôsobom, na ktorý dočiahol.