Denník N

(Niektorí) Česi nám ešte neodpustili Slovenský štát

Po dvoch týždňoch v Prahe sa bolo treba konečne oficiálne sprítomniť a pridať svoje meno na schránku. Bez rozmýšľania som ráno vybehla ešte v pyžame a s perom v ruke, aby som to uskutočnila. To som ešte netušila, akú lekciu dostanem.

Ako som sa s perom v ústach mocovala so štítkom na schránke, pristúpil ku mne starší gentleman a vidiac moje tričko s nápisom ‘I was made in Czechoslovakia’, poznamenal:

“Jó, to Československo, ale to už neexistuje. Klaus a Mečiar nám ukradli republiku”.

Rozprávať som nemohla, a tak som len nemo prikývla a pokračovala si ďalej vo svojom, ale môj spoločník sa nevzdával a pokračoval:

„Slováci… a víte o tom, že měli Slovenský štát a dělali s Hitlerem?“

Vďaka tomu peru som nestihla uviesť veci na pravú mieru a priznať sa k svojmu pôvodu a jednostranný rozhovor pokračoval.

„A pak si udělali slovenské národné povstání a myslí si, že tím to celé smazali“.

Konečne sa mi podarilo vsunúť menovku do štítku, dotyčný pán bol na chvíľu rozptýlený dámou, ktorá práve vošla do budovy a ja som sa rozlúčila.

Ako som kráčala hore schodiskom zdobenými levmi, uvedomila som si, že tento pán a s ním mnoho ďalších nám ešte neodpustili celú tú ošemetnú vec s Hitlerom a prvým slovenským štátom. Ale prečo?

Cítila som sa nepríjemne, lebo v tom, čo vyslovil, bolo veľa pravdy.

Naozaj sa tak trochu tvárime, že sme povstaním znížili váhu toho, že sme spolupracovali s Hitlerom, že sme implementovali nacistické zákony a podieľali sa na holokauste. Aj my sme svojich vlastných ľudí posielali na smrť, mnohí tým, že sa dlho nemo prizerali.

Koľko z nás v súkromí nostalgicky povzdychne, že Slovákom za Hitlera bolo celkom dobre? Koľko z nás sa k tomu radšej nevyjadruje, lebo veď sme mali povstanie a tým pre nás celá nepohodlná záležitosť končí.

Jedným šmahom jedného povstania by sme to nemali vymazať z pamäte a mali by sme sa k tomu postaviť zodpovedne a priznať si, čo je, čo. Nielen ako štát a národ, ale aj ako jednotlivci.

To, že sa nám ekonomicky darilo (dokiaľ sa Hitlerovi darilo vojensky), a to, na čom sme sa spolu podieľali sú dva aspekty Slovenského štátu, ktoré sa od seba príliš často oddeľujú v živote bežných ľudí.

Áno, aj my sme zásobovali mašinériu, ktorá zabila milióny ľudí a rozptútala najničivejšiu vojnu v ľudskej histórii. My sme implementovali holokaust. My sme ťažili z tragédií a zverstiev. Že to bola ťažká voľba? O tom niet pochýb. Mávnuť na touto čiernou kapitolou Slovenska rukou s tým, že sme nemali na výber je však vyhýbanie sa zodpovednosti. Zmazať to tým, že sme sa predsa Nemecku napokon postavili, nie je správne.

Týmto nechcem nič ubrať na vážnosti a dôležitosti povstania ani na odvahe tých, ktorí sa doň zapojili.

Nemali by sme však ani zmenšovať dôležitosť toho, čo sa dialo pred ním. Ničíme si  tak svoju vlastnú česť a ako si nás potom môžu vážiť iní?

Pán pri schránkach v bytovom dome na Vinohradoch bol zosobnením toho, ako nás vnímajú iní. Stála som pri ňom a nebolo som schopná reagovať. Pero umlčalo ústa. Aké symbolické nielen pre mňa,ale aj moju krajinu. Tento človek mi nastavil zrkadlo a neúprosne ma prefackal svojím pohľadom na vec.

Niečo dôležité sme zanedbali. Rany sa nedajú prekryť zabudnutím. Sú veci a rozhodnutia, ktoré ukazujú tú najtemnejšiu stránku Slovenska. Nedá sa nad nimi len mávnuť rukou a nechať minulosť tak. Treba sa k nej postaviť s vyzretou zodpovednosťou dospelého národa. Presne to, čo som pri onom rannom stretnutí nespravila.

Za cenu obrovskej generalizácie a s cťou ku všetkým výnimkám, stále sa správame ako tínedžer bez vlastnej vôle a tým pádom zodpovednosti, ktorý za nič nemôže. To tí druhí…

Dôkazov toho, že sme túto minulosť ešte vnútorne nespracovali, je dosť. Najviditeľnejším je ostrá ultra-pravicová rétorika.

Čo s tým? To je na každom z nás. Ľudí, ktorí zaklopú na dvere nášho svedomia je dosť. Stačí ich otvoriť.

Teraz najčítanejšie