Denník N

Hodina dejepisu navyše nestačí

Problémy so systémom vzdelávania sa začínajú kopiť a stojíme pred obdobím, keď sa budeme musieť rozhodnúť, čo ďalej. V blogu predkladám moje skúsenosti ako učiteľa na strednej škole a tiež vlastné pozorovania. Napísal som ho ešte pred kauzou Danko a mal vyjsť minulý rok v časopise Kapitál, venovanom vzdelávaniu, ale z rôznych príčin k tomu nedošlo. Názov blogu odkazuje na inú kauzu súvisiacu s nárastom extrémizmu v spoločnosti a snahou o prevenciu týchto javov veľmi povrchným a formálnym riešením, s ktorým polemizujem a poukazujem na o mnoho hlbšie korene problémov v našom vzdelávacom systéme.

Hodina dejepisu navyše

Spoločnosť na Slovensku sa len veľmi nerada zrkadlí. Nerada si prizná chybu. Alebo len veľmi pomaly a zdĺhavo, ak vôbec. Akoby sme sa obávali vidieť skutočný obraz, akí sme. Chybu tak robíme hneď dva krát, veď keď si nevieme priznať chybu, nemôžeme ju napraviť, a tak ju opakujeme stále dokola. Sčasti to súvisí s tým, že nevieme diskutovať, že nedokážeme akceptovať názor druhého. To je žiaľ, dedičstvo totalitných režimov, komunistického a klérofašistického. To že nepraktizujeme diskusiu, sa prenáša do fungovania celej spoločnosti, a dôsledky sú fatálne. Veď dialóg je jedna za najlepších metód učenia sa. Počas diskusie sa učíme formou vyjasňovania stanovísk, argumentovania, hľadania dôkazov. Bez diskusie sa učíme len veľmi pomaly. Bez diskusie si priestor pravdy uzurpujú, tí ktorí chcú/majú moc alebo peniaze. Pretože pravdu potrebujú mať na svojej strane, aby si moc a peniaze udržali.

Vzdelávanie a hľadanie pravdy, neprebieha len v školách, ale v celom verejnom i súkromnom priestore a trvá po celý náš život.  Učíme sa, prijímame, či odmietame postoje autorít, nasávame, prispôsobujeme sa. Nakoniec to, čo sa naučíme v škole, sa úplne stráca v mori skúseností života. Kto z nás si pamätá učivo zo 6. triedy ZŠ? Napriek tomu, keď sa diskutuje o vzdelávaní, hovoríme najčastejšie o škole. O vplyve verejného diskurzu už menej. Pritom dopad verejných vyjadrení sa nedá bagatelizovať. Vidíme to na kauze Hodina dejepisu navyše. Narastajúci príklon mládeže k extrémizmu, vydesil intelektuálnu verejnosť (povrchnejšiu väčšinu) a ministerstvo prišlo so „skvelým nápadom“ zaviesť hodinu dejepisu navyše. Ale s akým cieľom? Viac diskutovať, alebo mať viac času na propagovanie minulosti? Napriek kritike sa tento krok nikdy nerevidoval, pretože sa u nás síce formálne môžete slobodne vyjadriť, ale aký to má dopad? Prinajlepšom nijaký, v horšom prípade, prídete o prácu.

Absencia diskusie

Človek je tvor, ktorému je učenie prirodzené, potrebuje ho, aby mohol komunikovať, pracovať, zaradiť sa do spoločnosti. Aký vplyv majú teda vyjadrenia autorít? Veľmi často sa verejná osoba akože opiera o zistenia vedcov (vždy sa nájdu intelektuáli, ktorí ochotne prikývnu hlavou). On/ona to vlastne povie iba tak, však to ani nemá váhu, ale už mal priestor a jeho slová sú zaznamenané, hovorí sa o tom v krčme, pri obede, v škole. Jednu závažnú vetu z úst verejnej autority, nech už je to biskup, alebo predseda vlády, neprebije žiadna hodina dejepisu navyše. Ale pozor: robia to vedome, nie je v tom nič nevinné a spontánne. Manipulácia, ohýbanie, zavádzanie je vždy vedomé. Po príklad netreba ísť ďaleko. Ako sa slovenská spoločnosť vyrovnáva so základnými míľnikmi v svojej histórii? Dodnes sme nepočuli jednoznačné vyjadrenie k prípadu katolíckeho kňaza a prezidenta fašistického vojnového štátu. Katolícka hierarchia dodnes nedokázala pomenovať chybu dr. Jozefa Tisu. A aký máme dôsledok? Netreba to zvlášť rozpisovať, nostalgici nad Tisovým hrobom hovoria za všetko. Samozrejme demokratická spoločnosť by sa mala vedieť dokázať vyrovnať aj s takýmto extrémom, bez toho, aby im to zakazovala. Ale Hodina dejepisu navyše to určite nevyrieši. Pritom fakty sú jednoznačné, bol odsúdený, popravený a nikdy nebol rehabilitovaný, čiže nebol spochybnený rozsudok demokratického súdu. Ak teda chce niekto spochybniť zločiny dr. J. Tisu, mal by najprv napadnúť rozhodnutie súdu.

Neomylnosť politikov, ktorí radi prezentujú svoje verzie dejín, súvisí s našou intelektuálnou neistotou, neschopnosťou argumentovať, ktorú nám vštepujú od školy. Politici si totiž priestor odbornej diskusie uzurpovali, aby mohli pokračovať vo svojej neblahej činnosti. A tak budú určite radšej podporovať autoritatívneho učiteľa, ktorý dominuje triede a nedá šancu prejaviť žiakom vlastný názor, ako učiteľa slobodného, ktorému záleží na rozvoji svojich žiakov. A tak ešte dnes vidíme učiteľov, ako trestajú žiakov, keď povedia, čo si myslia, už nie fyzicky, ako v časoch Vajanského, ale predsa. A potom máme žiakov zakríknutých, neistých, obávajúcich sa vlastného názoru. Samozrejme, česť výnimkám, ale na tomto mieste hovorím skôr o všeobecnom trende. Pre mňa osobne bolo najväčším prekvapením, keď som bol predsedať maturitnej komisii v jednom z elitných slovenských gymnázií (bilingválnych). Namiesto hravej diskusie, 90 % študentov si prišlo odrapotať svoje odpovede, len 2 z 20 dokázali reagovať na otázku bez ostychu a suverénne. Ostatní tápali, alebo sa červenali, alebo sa dívali do zeme. Po odskúšaní sme o tom hovorili, dovolil som si vyjadriť nad tým počudovanie, dokonca som to uviedol aj v písomnom hodnotení priebehu maturít.  Odpoveďou mi bolo, že na ďalší rok ma už za predsedu maturitnej komisie nepozvali. Aj tomu sa hovorí diskusia. A ani tu by hodina dejepisu navyše nestačila

Formalizácia vzdelávania a šikana

Dnes sa od školy očakáva najmä, že vám umožní dosiahnutie nejakého titulu, certifikátu, „štempla“. Takáto formalizácia vzdelávania, čiže už nejde o obsah, ale o dosiahnutie niečoho, najmä spoločenského statusu, uznania a materiálneho dostatku, sa u nás začala v 70-tych rokoch, počas normalizácie. Vtedy bolo treba narýchlo pripraviť nové spoľahlivé kádre. A tak vyštudoval aj Štefan Harabin, na zrýchlenom kurze práva, ktorý mohli absolvovať len deti spoľahlivého pôvodu. Žiadni aristokrati, žiadni intelektuáli. A títo „rýchlo kvasení“ ľudia majú dnes moc. Takže to, čo nás ovláda, je naozaj malomeštiacka obava mocných, že prídu o svoje posty. Preto potrebujú sebe podobných. Rýchlo kvasených podnikateľov a spoľahlivých úradníkov z Kysúc. Kvantá právnikov a lekárov, ktorí „vznikli“ za posledných niekoľko rokov, sa nedá nevšimnúť. Preto máme dnes vo vzdelávaní veľký biznis. Externá maturita a externé VŠ štúdium umožnilo masám priemerných získať spoločenskú prestíž. Tá sa síce práve kvantitou devalvovala, ale poskytla potrebné uspokojenie. Táto formalizovaná neformálnosť, ale petrifikovala neblahé pozostatky minulosti: zotrvávanie na memorovaní, ako učebnej metóde a nekritickom prijímaní autority učiteľa, ako zdroja informácií. K tomu sa pridala snaha, či potreba kresťanských cirkví upevniť svoju moc, resp. potvrdiť si ju v „novej spoločnosti“, pretlačením náboženskej výchovy do celej štruktúry základného vzdelávania. Tu akoby si chcela cirkev doplniť chýbajúcich 40 rokov a prispela tak k totalitnému charakteru nášho ponovembrového školstva, jeho ideologizovaním, ale na opačnú stranu, a to ešte k tomu pod záštitou šírenia hodnôt (!) Akoby nám nestačilo násilie páchané komunistami. Dnes potrebujeme násilie páchané katechétami!

Násilie a podpora násilia spoločnosťou je samozrejme tabu. O tom sa nehovorí.Ale aj menej podrobný pohľad a analýza verejného priestoru, poukazuje na vysokú toleranciu násilia v našej spoločnosti. Tento zhubný moment tvorí podstatnú časť kostry systému riadenia, ktorý u nás vytvorili ponovembroví politici, a tí súčasní, sú jeho majstrami, hoci sa k tomu nikdy nepriznajú. Najlepšie to vidno na vzťahu k Rómskej menšine, pretože vzťah k nej sa buduje už na školách. Socialistické školstvo nám zanechalo systém osobitných škôl, ktoré slúžili na segregáciu mladých Rómov od väčšinového obyvateľstva. Tento model, sa zdalo, skončí po r.1989, ale čuduj sa svete, došlo iba k jeho premenovaniu, osobitné školy sa stali špeciálnymi a stratili sa tak z dohľadu medzi inými „špeciálnymi školami“, určenými pre mentálne či fyzicky hendikepované deti. Osobitné školy reprezentujú štátom posvätenú šikanu Rómskych detí. Slovensko tak ignoruje zistenia moderných aj súčasných pedagógov, že každé dieťa je vzdelávateľné a má mať šancu získať potrebné vedomosti a zručnosti pre svoju budúcnosť, navyše, zapojením menšiny do práce väčšiny sa zvyšuje šanca na integráciu aj po škole. Osobitné školy sú však až zavŕšením násilia na Rómoch, to hlavné prebieha pred tým. Na to aby sa tam „Rómča“ dostalo, musí dostať aj posvätenie od Pedagogicko-psychologického centra, kde na „slovo vzatí odborníci“ určia, či je dieťa imbecil alebo idiot, alebo len debil (!)  A čo by na to povedal J.A.Komenský? A Rudolf Steiner? Je to čisté malomeštiactvo. Esencia malomeštiactva.

Ako sa to často deje, som sa raz dozvedel od jedného 10 ročného chlapca zo susedstva, keď mi rozpovedal, ako sa on dostal do osobitnej školy. Chlapcovi sa spolužiaci posmievali pre jeho pôvod, keď sa v istom momente začal brániť (je jedno ako sa bránil, veď bol obeť), spolužiaci sa sťažovali triednej učiteľke. Tá ho označila za agresora a problémového žiaka a navrhla ho preradiť do osobitnej školy. Ani sa nepokúsila overiť si jeho verziu, poprípade postoj, či pocity. Veľa v jeho príbehu bolo pre mňa desivým prebudením, som dosť naivný a dovtedy som si myslel, že naozaj už osobitné školy neexistujú, že ich zrušili krátko po Nežnej revolúcii. Na to, som sa ho pýtal, že čo sa učia v tej „novej škole“. Jeho odpoveď mi až takým prekvapením nebola: „Nič, sedíme na dvore a hompáľame nohami.“ A teda, že Rómovia sú nevzdelávateľní, problémoví, agresori… že sa naozaj takýmto mladým ľuďom už nechce učiť súvisí možno aj s tým, že by museli prijať svoju rolu obete a prejsť ďalším ponižovaním a neustálym dokazovaním, že nie sú tými, ako si ich spoločnosť predstavuje. Toto menej zjavné „násilie“ na Rómoch sa potom ale ďalej rozvíja, čiže, keď z bielych detí vyrastú dospelí, je pre nich úplne prirodzené, že si môžu dovoliť viac voči Rómom, ako voči iným. Potom, ako môžeme vidieť v mnohých prípadoch, ktoré sa dostali na verejnosť, či už zásah v Moldave, alebo pomerne nedávno, bitka v Žiline (júl 2018), sú to práve politici a vysokí policajní funkcionári, ktorí svojimi verbálnymi vyjadreniami dajú jasne najavo, čo si majú ľudia myslieť. Je jednoznačné, že tolerovanie násilia v spoločnosti niektorým politikom vyhovuje, odčerpáva totiž energiu, ktorá by sa inak mohla obrátiť proti nim. Pretože sú politici, ako sa dostáva na povrch, ktorí majú čo skrývať. Pomohla by teda hodina dejepisu navyše?

Tolerancia násilia súvisí aj s určitým druhom elitárstva, a to konkrétne, elitárstva „primitívne evolucionistického“, založeného na prevahe silnejšieho, v našom prípade ide najmä o prevahu jednotlivca s mocou, či peniazmi. V školách sa to prejavuje privieraním očí nad žiakmi, ktorých rodičia sú tzv. „sponzori“ školy. Často krát tieto deti bývajú problematickejšie, či agresívnejšie ako deti Rómske, pretože ich „vedomie“ je nastavené, že sa nemusia učiť, pretože „prejdú“ za hocakých okolností. V takom momente sa stávajú narušiteľmi morálky, ale najmä priebehu vyučovania. Padajúce výsledky našich žiakov z matematiky a iných predmetov sú toho dôkazom. Osobne som poznal deti, ktoré nevedeli vybrané slová, pretože sa k tomu na hodinách slovenčiny na ZŠ nedostali.

Korupcia, šikana – násilie, a potieranie kritického myslenia sa stali symptómami vzdelávania súčasnosti, a ujasniť si korene týchto problémov, bude otázkou budúcnosti, pretože od súčasnej generácie politikov, to očakávať nemožno. Kým bolo vzdelanie doménou vyššej spoločnosti, išlo predovšetkým o prípravu jednotlivcov na dobré spravovanie spoločnosti. Buržoázia priniesla do vzdelávania väčšiu previazanosť vzdelávania s výkonom povolania. Dnešná vláda malomeštiackej, ale spoľahlivej lúzy,  priniesla do vzdelávania, ako inak len, formalizmus, nadutosť, aroganciu a zakomplexovanosť. Vzdelanie je tu len na to, aby sa dalo na ňom zarobiť, a prinajmenšom, aby zaistilo spoločenský status (niet výstižnejšieho dôkazu môjho tvrdenia ako kauza Danko). A tak sa totálne vyprázdnil obsah vzdelávania, preto dnes nemáme ani učňovské školy (aby sa aj učni mohli tváriť, že sú niekto) a z murára sa stal tak operátor stavebnej výroby, no a zdravotná sestra dnes už, samozrejme, musí mať vysokú školu. Potom sa niet čo čudovať, že nemá kto vykonávať tradičné a aj potrebné remeslá, keď každý chce byť radšej doktorom.

Premietanie, či zrkadlenie sa samozrejme odohráva v rôznych rovinách, či už napríklad vo voľbe politikov, ktorí nám „rozprávajú z duše“, čiže opakujú donekonečna, len to, čo chceme počuť, alebo aj v každodennom živote človeka, na ulici, doma, v práci. Nedá sa nevšimnúť, ako po sebe na chodníku kričíme, vodič na vodiča vyťahuje bejzbalku, dáma v rokoch vulgárne nadáva cyklistovi, mamičky s deťmi lynčujú psičkára, manželka vrieska po manželovi, ten ju naháňa so sekerou, v práci vás buzeruje šéf a zmrzlinárka sa kyslo tvári. Dieťa vyrastajúce v takomto prostredí sa samozrejme prispôsobuje a my učitelia na „strednej“ už s hotovými názormi mladých toho veľa nespravíme. Akurát sme na smiech, že akí sme „nemoderní“. A na to je hodina dejepisu navyše úplne zbytočná.

Teraz najčítanejšie

Michal Chudik

Narodil som sa v Žiline a aj tu momentálne žijem. Vyštudoval som Filozofickú fakultu UK v Bratislave, učiteľstvo Francúzština a História. Francúzština ma vytiahla cestovať a poznávať súčasnosť a Dejiny zas mi uľahčili porozumieť minulosti a hlavne dôležitosti poznania toho, čo sa stalo. Počas štúdií som si spravil kurz sprievodcu CR, aby som sa naučil ako sprostredkovať to, čo viem, no a pár rokov po škole ma pritiahli medzinárodné vzťahy a po-vysokoškolské štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov a aproximácie práve pri Právnickej fakulte UK, pretože ma vždy zaujímali formy spolupráce a riešenia problémov medzi štátmi. Chcel som ísť aj touto cestou, ale nakoniec ma osud odvial inde, hoci rok a pol som pracoval pre ZMOS na ich zahraničnom oddelení. Po bratislavskej perióde, som sa vrátil do Žiliny, kde som učil na stredných školách, občasne sprevádzal mestom a venoval sa miestnym dejinám. Nakoniec som aj učiteľovanie zavesil na klinec a rok a pol som  pracoval v Považskej galérii umenia, aby som tesne pred pandémiou zmenil svoje zameranie. Mal som už po krk zamestnávateľov a ich komandovanie a "forsírovanie" ich vlastných predstáv. Môj vstup do nezávislosti zarámcovala pandémia, a tak ako mnohí z nás, hľadám svoje vlastné východisko z dnešnej, komplikovanej situácie.