Denník N

Na furtšlape po Južnej Amerike (15. časť)

Moja prvá cesta bez bŕzd a výhľad na mesto Cali
Moja prvá cesta bez bŕzd a výhľad na mesto Cali

Moja prvá cesta úplne bez bŕzd! A ešte aká… Ale čakala ma La Barra, ževraj jedna z nakrajších pláží široko ďaleko.

1.2. V sobotu ráno som mal v pláne vyraziť skoro ráno. Mal som pred sebou asi 130 km, ktoré som chcel zvládnuť za dva dni. Ešte včera mi Alvaro povedal, že si dá ten 18 km výšľap so mnou. Ráno som sa teda pobalil, rozlúčil som sa s Freddym a okolo 10:30 sme vyrážali z mesta. A bol to fakt neuveriteľne dlhý výšľap! Alvaro sa o dvanástej odpojil, lebo musel ísť do roboty a ja som pokračoval sám.
Konečne som sa dostal na vrchol! Kúpil som si ďalšiu fľašu vody a pustil som sa dole kopcom. Tu musím pripomenúť, že už od Quita mi chýbala brzda a tak som musel všetko brzdiť protitlakom nôh. Hneď na začiatku som pocítil, že to až taká sranda nebude…
Okolo tretej poobede som už bol za polovicou cesty. Mal som v pláne si niekde v okolí rozložiť hamak a prespať tam. Dal som si obedovečeru a hor sa nájsť miesto na rozloženie kempu. Už pri jedle som sa pohrával s myšlienkou ísť až do Buenaventury. Čas som na to mal. Po tom, aká cesta nasledovala, som sa tak aj rozhodol. Bol som uprostred ničoho – vyprahnutá krajina bez stromov. Cesta sa zmenila na nekonečný zjazd, prevažne po tuneloch. Ani stopa po mieste, kde by som sa mohol utáboriť. Pokračoval som dolu kopcom a už po pár kilometroch začali moje nohy od toľkého brzdenia plakať. A aby toho nebolo málo, hneď keď skončil pre mňa nekonečný zjazd som začal cítiť, že mi zadné koleso nejako pláva. Defekt… Fakt v tom najlepšom momente! No čo. Zastavil som a snažil som sa čo najrýchlejšie vyriešiť túto nepríjemnú situáciu.

Fakt paráda opravovať defekt na plne naloženom bicykli…

Začalo sa stmievať. Rýchlo som nafúkal koleso s novou dušou a so slúchadlami v ušiach som sa pustil ďalej. Netrvalo dlho a hudbu začalo prerušovať divné praskanie. Bola už tma, nefungovalo mi predné svetlo (lebo som ho zabudol nabiť), a ja som nevedel prísť na to, odkiaľ praskanie prichádza. Bol som unavený a spálený, tak som tomu nevládal venovať pozornosť.
Ale keďže som dieťa šťasteny, začalo mi k tomu všetkému aj pršať… a postpne pršalo viac a viac. Po ceste nebolo nič, ale podarilo sa mi nájsť malý prístrešok. Hneď som doň vliezol. Ale keď hovorím malý, tak myslím malý! Nemohol som sa v ňom ani vystrieť… Vytiahol som si bundu a chcel som počkať na koniec dažďa, lebo od Buenaventury ma delilo už len asi 20 km. Dážď ale neutíchal a ja som rozhodol opäť stopovať. Veľmi sa mi ale nedarilo. Raz za čas zastavilo terénne auto, ale vždy, keď som sa opýtal, či by ma mohli zviesť do mesta, pozrel sa na mňa vodič zvláštnym pohľadom a bez slova odišiel. Rovnaký scenár sa odohral asi trikrát po sebe.
Čas plynul a ja som v tom podivnom stánku nechcel stráviť už ani minútu. Zapol som si bundu a vybral som sa šľapať v ústrety dažďu. Ten pomaly utíchal, ale o to viac som počul silné praskanie môjho bicykla. Po nejakej chvíli som konečne v diaľke zazrel svetlá Buenaventury. Ako som vchádzal do mesta, nálada mi veľmi nestúpala – hlinené cesty, rozbité domy… Takmer všetci, koho som stretol, boli černosi. Potreboval som lacný hostel, na ktorý mi ostávalo v hotovosti už len niečo cez 20 000 pesos (asi 10 eur) a či nájdem bankomat, to som nemohol vedieť. Najrýchlejšie mi prišlo sa opýtať policajtov pri ceste. Tí ma poslali priamo do prístavu, centra mesta. Tam sa mi podarilo nájsť hostel za 23 000. Ani tam to nevyzeralo dvakrát útulne.
Na druhý deň bol môj plán jasný – kúpiť lístky na loď na pláž Juanchaco. Na túto pláž sa nedalo dostať inak. Za 70 000 pesos som si rezervoval mieto na lodi s odchodom o jednej poobede. Povedali mi, aby som tam bol už o dvanástej. Šiel som sa pobaliť na hostel, skočil som do mesta na obed a už som aj čakal v prístave na loď. Na prvej lodi, na ktorú ma pridelili, nebolo miesto na bicykel. To ale nebol problém a o chvíľu som už sedel v druhej, o niečo väčšej lodi. Za bicykel som si priplatil ďalších 10 000 pesos, ale to ma až tak nebolelo.

Na druhej lodi sa bez problémv našlo miesto na môjho tátoša

Cesta nám trvala niečo menej než hodinu. Nevedel som, čo od pláže očakávať. Kamaráti mi hovorili, že je to tam úžasné. Po príchode som ale uvidel nie úplne peknú a čistú pláž s čiernym pieskom a hromadou naplavenín. Nestrácal som ale nádej, lebo som vedel, že sa mám presunúť na pláž La Barra, vzdielnú asi šesť kilometrov od prístavu. Cesta sa začínala po betónových blokoch a obkolesovala armádne letisko. Rýchlo sa ale zmenila na niečo, čo by som ťažko nazýval cestou. Z času na čas sa zhluk domov, ktoré ju lemovali, menilo na drobné dedinky. Ľudia sa tu presúvali pešo alebo na motocykloch. Inak to ani nebolo možné. Cesta neklesala v náročnosti a môj bicykel stále vydával hrozné zvuky. Minulú noc som na hosteli zistil pôvod tohto praskania – mal som rozdrvené ložisko v zadnom náboji. Bohužiaľ som s tým v týchto končínách nedokázal nič spraviť a tak som to musel prekusnúť.
Na pláž La Barra mi chýbal už len kilometer a cesta bola stále horšia. Často som musel bicykel tlačiť cez bahno a kusy dreva. Dúfal som, že si budem schopný nejako nájsť ubytovanie, ale to si nakoniec našlo mňa. V jednom momente sa predo mnou vynoril chudý vysoký človiečik. Niečo sa ma spýtal po španielsky, ale z môjho výrazu usúdil, že mu moc nerozumiem. Začal teda viac polopatisticky a ja som pochopil, že sa ma pýta, či mám ubytovanie. Mal nejaké izby len kúsok odtiaľ. Mal som z neho príjemn pocit, a tak som na jeho ponuku pritakal. Navrhol cenu 20 000 pesos za noc, čo bola v týchto zabudnutých končinách veľmi dobrá ponuka.

A po takejto ceste som šľapal na dráhovom bicykli!

Ubytovanie sa nachádzalo iba kúsok od pláže a vyzeralo k svetu. Le pár minút po mne prišli dve Belgičanky, ktoré bývali v tom istom „penzióne“. Počul som, že jedlo je tu kvôli dostupnosti veľmi drahé a tak, keď som dostal možnosť večere u Rayovej mamy, hneď som povedal áno. To, že sa majiteľ ubytovania volá Ray, som zistil až neskôr.
Pláž som mal len pár krokov od mojej izby. Mala čierny piesok a bola čistejšia než tá, ktorá ma vítala. Za celé tri dni, čo som tam bol, som bol vo vode iba raz. Nemal som na to moc náladu a ani počasie mi až tak úplne neprialo – často husto pršalo. Zato tam bolo príjemn teplo, a to som si užíval.

Pohľad z verandy môjho „penziónu“

Bola to pre mňa taká zvláštna dovolenka na dovolenke, kde som strávil čas sám so sebou. A hlavne po dlhej dobe aj bez bicykla. Ale už bolo načase sa pobrať ďalej…

Teraz najčítanejšie