Denník N

Turizmus na Slovensku a po slovensky

dav
dav

Keď sa Slovensko prezentuje v zahraničí, jedným z najväčších lákadiel sú Tatry. Hoci je dokončenie diaľnice v nedohľadne, dá sa tam už pomerne dobre dostať autom alebo aj vlakom. Ikonické vrcholy, krásne plesá populárne zjazdovky. Čo by už len mohlo brániť cestovnému ruchu, ktorý uspokojí návštevníkov aj poskytovateľov služieb. Ľudský faktor.

Môj príbeh je veľmi podobný mnohým ďalším – ísť na víkend do Tatier a užiť si zimné športy. Keď ide návštevník po diaľnici, jedna z posledných čerpacích staníc pred Popradom láka kávou, ktorú môžete piť hľadiac na unikátnu scenériu Vysokých Tatier. Vošli sme dnu v piatok približne o ôsmej večer. V interiéri stanice je automat renomovanej značky, kde si môžete kúpiť kávu sami, alebo si môžete kávu objednať pri pulte. Pri automate bol človek na rebríku a zjavne doň niečo dopĺňal, alebo ho opravoval. Vypýtali sme si teda dve espressá pri pulte. Za nami stál jemne dezorientovaný pán, ako sa neskôr ukázalo, cudzinec. Stali sme sa svedkami absurdnej konverzácie.

Zákazník: „Americano.“

Pumpárka: „Nemám. To si kúpte v automate.“

Zákazník: (nerozumie)

Pumpárka: „Tam za vami, na mince.“

Zákazník zmätene odchádza, nerozumie.

Vtom nám pani podáva kávu. Chceli sme espressá, dostali sme dve americana. Ktoré ale inak nemá.

Jednou z hlavných vstupných brán do Tatier je Hrebienok. Zo Starého Smokovca sa naň dá vyviezť lanovým výťahom, je tam asfaltová cesta v noci upravená na sánkarskú dráhu aj turistická značka. Kde len zaparkovať?

Parkovisko je neďaleko stanice lanovky – platené, nestrážené, opustené. Ceny sú na tabuli. Ešte sa k tomu vrátime.

Cez deň chodí na Hrebienok lanovka, ale dá sa ísť ja peši. Buď po značke, alebo po asfaltke, ktorá je v zime prerobená na sánkarsku dráhu. Hneď pár sto metrov vedľa je Bilíkova chata. Ubytovať sa podľa personálu chaty treba do 17:00! Reštaurácia sa zatvára o 19:30, bar o polhodinu neskôr. Väčšia objednávka pred 19:30 personál nemilo prekvapuje. Stránka chaty nefunguje.

Personál o 9 zamyká lyžiareň, hoci je v interiéri chaty. Na naše nemilé prekvapenie okolo 22:00 zamyká aj hlavný vchod od chaty. Od jedných ani druhých dverí nemáme kľúče. Napriek tomu, že vchod do horských chát zostáva spravidla na noc otvorený v prípade núdze, zablúdených a podobne. O zamknutí dverí sa dozvedáme tak, že posledná časť našej skupiny sa nevie dostať do chaty. Personál zmizol v útrobách chaty, nemožno ich nájsť. Oneskorencom, ktorí si vopred za chatu riadne zaplatili, teda pomáhame vchádzať cez okno.

Nuž čo, človek ide ďalší deň na peknú túru a takmer na strasti z predošlého dňa zabudne.

Lenže úskalia slovenského turizmu si ho počkajú. Sánkarska trasa má zjavne naschvál spravené priečne hrboly. Zo sánok padajú deti, dospelí, každý.

Človek sa napokon vráti na tajomné platené nestrážené parkovisko pri stanici lanovky v Starom Smokovci. Neposypaný laď na parkovisku sa zmenil na blato a kaluže. Rátali sme s platením, veď na tabuli pri vjazde je cenník. Väčšina áut má za stieračom lístok. Aj my sa na ňom dočítame, že parkovaním na tomto parkovisku sme spáchali priestupok. Nie je jasné, kto papier vydal.

Je na ňom telefónne číslo, voláme, čo sa teda bude diať. Hlas na druhom konci linky nám vraví: „pošlem chalanov, aby ste za parkovanie zaplatili, ale ak neprídu do 5min, kašlite na to a choďte preč.“

Nejasné, netrasparentné a chaos. Pri vstupnej bráne do Tatier. Nadšení z hôr a znechutení zo služieb odchádzame.

 

Čo k tomu povedať. Máme krásnu prírodu, najmenšie veľhory v Európe, ktoré sú veľmi ľahko dostupné. Máme oblastné centrá cestovného ruchu, Tatry prezentujeme na veľtrhoch v zahraničí, hoci neraz neohrabane a v slovenčine. Domáci už bohužiaľ očakáva, že so službami bude problém a pritom vôbec nie sú lacné. Za porovnateľnú cenu sa človek dočká v Rakúsku inej úrovne, aj keď podľa jedného zo známych slovenských developerov horský biznis Rakúšania robiť nevedia a okrem zisku myslia aj na udržateľnosť a vzhľad okolitej prírody, v ktorej podnikajú. Ak sa naplnia plány o ďalších zjazdovkách, hoteloch a bufetoch v Tatrách, ťažko po predošlých skúsenostiach očakávať zlepšenie kvality služieb, skôr rast cien a devastáciu krajiny. Aj preto ľudí naštve, že podľa nového návštevného poriadku to vyzerá, akoby boli horolezci najväčším škodcom v Tatrách a spisujú sa petície.

Česť výnimkám – napríklad s Chatou pod Rysmi, či Chatou pri Zelenom plese majú mnohí turisti, či skialpinisti dobré skúsenosti. V pamäti mi napriek tomu zostane odpoveď personálu pri mojich sťažnostiach na Chate pri Popradskom plese spred pár rokov. Po rozporoch som povedal, že nabudúce už radšej zvolím inú chatu. Odpoveď: „Nech sa páči, máme dosť ruskej klientely.“

Onedlho budú na Slovensku majstrovstvá sveta v hokeji. Čo tu návštevníkov zo zahraničia čaká?

Teraz najčítanejšie