K histórii MDŽ alebo aby sa boj za emancipáciu neskončil pri nedeľných rezňoch

Za sviatkom žien hľadajme pripomienku demonštrácií

Tento sviatok sa prvýkrát oslavoval ako Národný deň žien 28. februára 1909 v New Yorku ako pripomienka pravidelne konaných demonštrácií, ktoré požadovali skrátenie pracovného času a zlepšenie pracovných podmienok žien zamestnaných najmä v textilných továrňach ako tkáčky či šičky. V auguste 1910 Medzinárodná konferencia socialistických žien, ktorá sa zišla v súvislosti so zasadnutím ôsmeho kongresu Druhej internacionály v Kodani, navrhla, aby sa každoročne pripomínal Medzinárodný deň žien. V nedeľu 19. marca 1911 v európskych metropolách ženy prvýkrát vyšli do ulíc, aby demonštrovali za volebné právo a možnosť zastávať verejné funkcie a proti pracovnej diskriminácii. V roku 1914 sa Medzinárodný deň žien oslavoval v nedeľu 8. marca. V tento deň v roku 1917 (podľa juliánskeho kalendára 23. februára) vyšli v Petrohrade do ulíc textilné robotníčky, aby protestovali proti vojne a nedostatku chleba v cárskom Rusku. Spustili tak do pohybu revolúciu, ktorá zvrhla cára a v konečnom dôsledku viedla k nastoleniu boľševického režimu. Po skončení prvej svetovej vojny sa 8. marec definitívne ustálil ako dátum, keď si tento sviatok ženy pripomínajú. Od roku 1975, ktorý Organizácia Spojených národov vyhlásila za Medzinárodný rok žien, sa 8. marec oslavuje v rámci celého sveta ako Medzinárodný deň žien. V roku 1977 Valné zhromaždenie OSN vyzvalo členské štáty, aby oficiálne deklarovali 8. marec ako Deň Spojených národov za práva žien a svetový mier.

Na začiatku nebolo len volebné právo

Ženské hnutie sa už od 19. storočia usilovalo o politické, sociálne, hospodárske a spoločenské zrovnoprávnenie. Požiadavka emancipácie žien mala obrovský potenciál prepojiť záujmy žien z vyššej a strednej vrstvy, ktoré chceli využiť svoj nadobudnutý vzdelanostný a ekonomický potenciál na presadenie sa vo verejnej sfére, v politike a v hospodárskom živote, so záujmami pracujúcich žien, ktoré bojovali za skrátenie pracovnej doby, zlepšenie pracovných podmienok či sociálne zabezpečenie. Volebné právo pre ženy tak bolo východiskom komplexnej demokratizácie „mužského“ štátu. Dôležitými témami, ktoré ženy natrvalo priniesli do verejného diskurzu, bola regulácia pôrodnosti a jej širší sociálny kontext, boj proti alkoholizmu, sociálne zabezpečenie tehotných žien a matiek, reforma manželského práva.

Prvá svetová vojna nepriamo podporila boj za rovnoprávnosť

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa neoddeliteľnou súčasťou ženskej agendy stala požiadavka na obmedzenie a zastavenie zbrojenia a neskôr aj masové protesty proti vojne. Priebeh prvej svetovej vojny a mobilizácia mužskej časti populácie výrazne podporili naštartovaný emancipačný proces. Napriek tomu, že v povojnových rokoch sa opäť mnohé ženy museli zriecť ekonomickej aktivity a stiahnuť sa do súkromnej sféry, situácia sa zásadne zmenila. V mnohých krajinách získali ženy volebné právo, stali sa poslankyňami parlamentov a tým participovali, aj keď len v obmedzenej miere, na politickom živote.

Totalitné režimy a domáce otroctvo ženy

Vznikajúce diktatúry však ženy opäť vytlačili z verejného pôsobenia do súkromnej sféry, kam ale totalitný režim neustále vstupoval svojimi politickými rozhodnutiami a narúšal tak ženskú intimitu a autonómiu. V Sovietskom zväze sa režim vybral cestou mobilizácie ženskej pracovnej sily, pričom materstvo bolo zároveň definované ako sociálna funkcia ženy. Socialistická žena tak musela skĺbiť obidve tieto úlohy s pomocou a podporou štátu, ktorý mal zabezpečiť kolektívnu starostlivosť o deti a všetky potrebné služby pre zabezpečenie domácich prác. Touto cestou štátom podporovanej emancipácie sa po druhej svetovej vojne vydali aj socialistické režimy v strednej a východnej Európe. Ani tu sa socialistickému štátu túto víziu oslobodenia ženy od „domáceho otroctva“ nepodarilo realizovať.

Za právnu rovnosť pohlaví sa postavilo aj OSN

Po druhej svetovej vojne sa dostalo zrovnoprávnenie oboch pohlaví do Charty Organizácie Spojených národov. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 bola zakotvená právna rovnosť v manželstve, ochrana rodiny a rovnaká odmena za prácu. V mnohých krajinách boli oživené staré ženské spolky a organizácie, zároveň vznikali nové a cieľom ovplyvniť povojnovú politickú a sociálnu situáciu.

Šesťdesiate roky priniesli inovatívne prístupy k ženskej otázke

Koncom šesťdesiatych rokov sa objavila nová vlna feministického hnutia, ktoré nadobudlo skutočne masový a internacionálny charakter. V rámci druhej feministickej vlny sa objavili tri zásadné inovatívne prístupy k ženskej otázke. Ženy pristúpili k analýze svojich osobných situácií a k pokusom o ich zovšeobecňovanie, vznikalo široké spektrum svojpomocných skupín a na scéne sa objavuje hlas lesbických žien.

V sedemdesiatych rokoch sa vo verejnom diskurze opäť objavila téma kontroly pôrodnosti a umelého prerušenia tehotenstva, otázka tzv. domácej práce a jej ekonomickej hodnoty a v dlhodobom horizonte otázka rovnosti príjmov. Heslom žien nebola rovnosť a dosiahnutie formálnych práv, ale sloboda.

Revolúcia pokračuje

Otázky občianskych a politických práv žien, ich sociálnej a ekonomickej rovnoprávnosti, individuálna autonómia a právo na rozhodovanie o vlastnom tele dodnes vyvolávajú búrlivé reakcie. Najdlhšia revolúcia tak ešte nie je na konci. Veď aj v súčasnosti sú spochybňované schopnosti a predpoklady žien zastávať dôležité funkcie vo vede, biznise alebo v politike. Našou kvalitou a pridanou hodnotou predsa nie sú nedeľné rezne či plachý úsmev na tvári. O svojich možnostiach a živote dokážeme rozhodovať samy na základe slobodnej vôle.

Eva Škorvanková
Katedra všeobecných dejín FiF UK
Zdroj: Naša univerzita, roč. 65, č. 7