O tom ako pár žien skúsilo vybabrať so sociálnym systémom… aby nakoniec vybabrali samé so sebou
Keď tá dávka – materské, ktoré môže poberať aj mama aj otec – nielen obvyklého pol roka, ale dva krát pol roka, vznikla, tlieskala som v stoji. Konečne prišlo niečo, čo mnohým uľahčí rozhodovanie, kto, ktorý z rodičov, ostane s miminom, či lezúňom doma. Ten polrok, kedy dávka nevydá len tak na 2 rožky, polievku a plienky denne, ale vyráta sa percentuálne z toho, koľko kto posledné roky odviedol do sociálneho systému, môže byť pre rodičov fajn motiváciou k lepšiemu životu a šancou neprísť o tie top miminovské roky. A aj začiatok toho, aby si dvaja ľudia nastavili rodinné systémy a vzťahy rovnocenne.
V mojej hlave vznikal ideálny svet.
Ale potom, možno 3 roky dozadu, som začala počúvať prvé zlé príbehy.
„Viete, on bol na materskej – a teraz, pri rozvode, to vyťahuje – ale to tak vôbec nebolo. To bolo len kôli tej dávke, papierovo, normálne chodil do roboty, o malú sa nestaral, prišiel o deviatej, to ja som bola doma.“
„Nemuseli ste zarábať?“
„Nie, normálne, evidovaná na úrade práce som bola.“
Príbehov pribúdalo a boli ako cez kopírák.
Najskôr som si myslela, že je to tým, že ja vidím viac rozpadnutých vzťahov, než iní. Ale potom rovnaké signály začali chodiť z materských centier, sieťami prebehlo aj dosť statusov s dobrými radami a la „stačí, keď ho prepustia a znova príjmu, len zmenia pozíciu, to nikto neskontroluje, ako to je skutočne“, „stačí keď mu znížia úväzok, suma môže ostať ako pri plnom“.
Niekedy okolo októbra sa zobudila aj Sociálna poisťovňa a začala škrtiť.
▫
Na zneužívanie sociálneho systému som citlivá. Ale ani tak mi nevadia tí, či to skúsia. Naopak – hackeri sú vždy dobrí, pretože testujú odolnosť nastavení, schopnosť brániť sa podvodom. Skôr mám penu na ústach, keď vidím, že sa poriadne nestavajú zábrany, legálne, legitímne, spravodlivé kontrolné mechanizmy, nie byrokracia.
Keď som si v jednom z článkov prečítala, že „manžel prešiel z 9 hodinových smien na 7,5“ alebo „žijeme z manželovej výplaty a nepriznali mu to, čo teraz“, zdvihlo ma.
Vyhodila som banálny status na facebooku o tom, že nerozumiem, prečo by sa úradníci namiesto nejasného šaltovania výplatných pások a skúmania aký úväzok k materskej patrí (polovičný) a aký už nie (celý) nemali zamerať na hľadanie odpovede na jednu jedinú otázku.
„Čo sa stalo s tým druhým rodičom (zvyčajne mamou), ktorá dieťa odovzdala do starostlivosti? Kde je? Začala pracovať? Začala podnikať? Chodí do školy alebo na kurzy?“ A vtedy (a až vtedy a len vtedy), keby bola odpoveď: „je evidovaná na úrade práce“ alebo „je samoplatkyňou zdravotného poistenia“, by im mala začať svietiť kontrolka.
Pretože tu niekde, v tejto množine, sa jednoducho oddelia tí, čo chcú rovnocennú starostlivosť o deti, od tých, čo chcú pár stovák navyše.
Oľga mi hneď promptne odpísala, že sa mýlim, že to predsa analytici skúmajú, analyzujú a všetko je v poriadku – a hlavne, že tých prípadov je málo. Nie je. V jauári 2015 bolo na materskej necelých 500 mužov, v decembri 2018 to bolo takmer 6000. Nechcelo sa mi strieľať od boku, a tak som si tie analýzy vyžiadala. Pre istotu aj od ministerstva, aj sociálnej poisťovne, aj od štatistikov. Trochu ping – pongu o tom, kto vlastne tie údaje vlastní a prišla odpoveď. Takáto:
▫
A ja si hovorím, že je to zlé, zlé, zlé, keď ženy pre pár stoviek pristúpia na ofajč systému. Že je zlé, zlé, zlé, keď otec zmení pracovnú pozíciu vo firme „naoko“ nie „naozaj“, požiada o dávku (keď sa bude kontrolovať len výška platu a rozsah úväzku, raz ju, či to úradníci chcú alebo nechcú, budú musieť priznať), ale okrem peňazí, ktoré sa prejedia, prebývajú, pôjde sa za ne na dovolenku, sa v rodinách nič reálne nezmení. Rodičia si nebudú rovní, mama ostane roky na ihrisku a pri sporáku, práčke a sušička, tato bude chodiť od nevidím do nevidím do roboty.
A tie ženy, ktoré na to pristanú, veď „to robia mnohí“, vybabrú najviac so sebou. Kde nechajú svoje istoty? Nech sa im v tom čase niečo stane. Nech napríklad ochorejú – aká bude ich výška nemocenskej z nuly? Nech majú úraz – aký bude ich invalidný dôchodok v poistnej pauze? Koľko rokov stratia „do bežného dôchodku“?
A je zlé, že to ten veľký štát nevidí.
Lebo keby to chcel vidieť, dal by jasný signál, že mu záleží na tom, aby boli ľudia v tomto štáte rovní, nie iba na papieri.
