Denník N

Marta Šimečková: Najviac sa bojím násilia

V Amnesty International Slovensko sme oslovili niekoľko výnimočných žien, s ktorými spolupracujeme, aby nám odpovedali na neľahkú otázku: „Čo pre teba znamenajú ľudské práva?“. Ako prvá odpovedá Marta Šimečková, zakladateľka Amnesty na Slovensku a organizátorka Stredoeurópskeho fóra.

Najviac sa bojím násilia, nerozumiem mu a nenávidím ho. Možno aj preto, že keď som bola malá, nikdy som nedostala po zadku a nikdy na mňa nekričali, alebo aspoň sa na to nepamätám. Nenávidím násilie viac ako všetko ostatné zlé, viac než lož, zbabelosť, chamtivosť, bezcitnosť, ľahostajnosť, cynizmus, vypočítavosť, pokrytectvo, dokonca viac než zradu. Ak by som si mala vybrať, čo z toho mi je najodpornejšie, viem, že to bude násilie. Je to bezmyšlienkovitá voľba, niečo ako inštinkt, a nikdy sa to nezmení.

V Starom zákone Hospodin nariadil systém Desiatich prikázaní, keď už hrozilo, že Židia sa vážne začnú medzi sebou tĺcť a morálka upadala. Stali sa vďaka nim inými než okolité kmene či národy. V našej ére vznikla Všeobecná deklarácia ľudských práv zo šoku Druhej svetovej vojny a nacizmu. Kedysi som rada rozprávala o rôznych argumentoch, prečo práve ľudské práva sú kľúčový pojem, nástroj a rámec, ale už si na to neviem poriadne spomenúť. Pravdupovediac, myslím len na to, že násilia už mám po krk, už ho začínam vidieť všade. A ľudské práva sú jediný obranný systém proti nemu, aký máme.

V rámci výchovy k ľudským právam mali pred pár rokmi deti na prvom stupni v desiatkach škôl na Slovensku súťaž v kreslení. Maľovali to, čo boli pre nich ich ľudské práva. Niekto nakreslil ľudské právo liezť na strom. Niekto právo skákať na trampolíne alebo právo kresliť oranžové listy a modré slnko. Pochopili ten princíp presne: máme neodňateľné právo robiť čokoľvek, čo nikomu neškodí. Máme právo byť sebou, a netreba si to ničím zaslúžiť.

Zákon džungle

Za socializmu sa slovné spojenie „ľudské práva“ vôbec nepoužívalo, nikdy som ho nepočula. Muselo by sa povedať súkromné práva − a to je nezmysel, pretože práva sú spoločenský, verejný pojem. Človek ako taký − logicky − nemohol mať žiadne práva, existoval jedine socialistický človek, súčasť socialistickej spoločnosti, a tá sa mu o všetko postarala, takže žiadne práva nepotreboval. Niektoré vymoženosti boli len pre mimoriadne poslušných, napríklad slobodne cestovať. Niektoré od prípadu k prípadu, napríklad vzdelanie. A niektoré neboli pre nikoho, napríklad sloboda prejavu. Sloboda inak hovoriť, inak vyzerať, vyčnievať, prečnievať, ukázať na hlúposť alebo nespravodlivosť alebo hoci len nedôslednosť. Alebo byť homosexuál, byť veriaci alebo jednoducho nebyť socialistický človek. A ak ste chceli zájsť tak ďaleko, že ste trvali na tom, že tieto veci sú ľudské práva, fyzické násilie tu bolo vždy nachystané − aj v tých najmäkších časoch −, nachystaní boli policajti, bitie, basy aj vraždy.

Pre mňa je násilie čokoľvek, čím vám niekto ničí život len z titulu sily. Pretože vždy ide v konečnom dôsledku o život, to je moja skúsenosť.

Režim založený na násilí padol, ale samo násilie bohužiaľ nemôže padnúť. Všetci násilníci robia vždy jednu vec rovnako: berú vám najprv dôstojnosť, chcú, aby ste si mysleli, že si za ich rany môžete sami, takže sa nemáte čo čudovať. Nemali ste si vyskakovať, mali ste sa slušne obliecť, mali ste držať hubu. Toto je vždy rovnaké, aj keď naratívy násilia sú dnes rozličné, kedysi mala naša spoločnosť len jeden, ktorý všetko zastrešil. Ak ste dnes novinár alebo novinárka, nemáte sa vŕtať v mechanizmoch násilia − veď čo iné je rozkrývanie korupcie a mafií. Nemáte násilie čo provokovať, máte vedieť, ako tým ohrozujete svojich blízkych, a ohrozujete ich reálne, lenže vám je prednejšie vaše ego, vaša sláva. Vždy je niečo, za čo sa človek niekde v kúte duše hanbí. Nemáte provokovať tým, že chcete oficiálne žiť s človekom, ktorého milujete (čo na tom, že oficiálne preferujeme trvalé zväzky), je to vaša chyba, vaša porucha, že je to človek rovnakého pohlavia ako vy. Nemali ste sa narodiť v osade (čo na tom, že sa zároveň pripúšťa, že za to nemôžete), nemali ste sa zadlžovať (čo na tom, že vás zároveň povzbudzujeme podnikať, alebo aspoň nakupovať). A ak nemáte peniaze, nemáte sa čo čudovať, keď vaši rodičia umrú nedôstojne. Vaša krivda je zároveň vaša hanba.

Život podľa zákona silnejšieho, zákona džungle, nie je dôstojný život, ak nie ste predátor. Ale ak dnes žijeme v džungli, tak predtým sme žili v kravíne, a život človeka ako zvieraťa v kravíne nie je o nič dôstojnejší, ani spravodlivejší než život v džungli. Fakt je, že oboje má aj svoje výhody a krajšie momenty. Ale faktom je tiež v oboch týchto prostrediach naša úplná vydanosť napospas násiliu, pretože tak alebo onak ste na konci potravinového reťazca tých, čo majú nad vami moc.

Deklarácia proti násiliu

Pred tridsiatimi rokmi sme vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv videli hlavne to, čo posilňuje individuálnu slobodu, ale ona vznikla predovšetkým ako obrana proti násiliu. Kto nectí slobodu, pripravuje násilie. Koncept ľudských práv sa neodvoláva na vyššiu, transcendentálnu autoritu, Všeobecná deklarácia je obyčajný svetský dokument. Zato nám však oproti Desiatim prikázaniam explicitne dáva navyše jeden dôležitý nástroj proti násiliu: jasne z neho plynie, že za porušovanie našich ľudských práv si nikdy nemôžeme sami, nejde o našu nedostatočnosť, tá s tým nemá nič spoločné, naša krivda nemôže byť naša hanba.

Koncept ľudských práv nie je žiadna šablóna, podľa ktorej by všetko do všetkého zapadlo. Ľudské práva jedných často narážajú na ľudské práva druhých, niekedy slabšie, niekedy silnejšie; je to prirodzený pohyb, ktorý sa nedá zastaviť ani zakázať, keďže sme rôzni a zároveň žijeme spolu. Ale to neznamená, že násilie nutne musí mať vždy posledné slovo. Ľudské práva sú spoločenská metóda: nerobiť nikomu, čo nechcete, aby sa dialo vám, a naše základné práva sú vždy práve tie, ktoré nie sú len naše, len tak môžeme tvoriť spoločnosť − je to jednoduché a ťažké. Náš svet, či už kravín alebo džungľu, ovláda násilie, ktoré inštinktívne neznášam, a chcela by som sa ho nejako zbaviť. To je to, čo pre mňa znamenajú ľudské práva.

 

Autorkou textu je Marta Šimečková.

 

O autorke

Marta Šimečková vyštudovala tlmočníctvo, ruštinu – nemčinu, živila sa ako tlmočníčka a prekladateľka, po roku 1989 bola redaktorkou vydavateľstva Archa a v polovici deväťdesiatych rokov sa stala šéfredaktorou česko-slovenského týždenníka Mosty. Spolu s Andreou Pukovou vytvorila prílohu Fórum v denníku Sme, ktorú 10 rokov redigovali. Roku 2006 založili združenie Projekt Fórum, jeho najznámejšou iniciatívou je Stredoeurópske fórum, ktoré sa koná každý rok od roku 2009. Okrem iných projektov Marta Šimečková intenzívne spolupracuje so Základnou školou v Plaveckom Štvrtku. Jej texty vychádzajú aj v zahraničí, naposledy jej vyšiel komentár v denníku Guardian. Marta Šimečková spolu s priateľmi založila roku 1991 prvú skupinu Amnesty International a bolo jej koordinátorkou, neskôr sa stala prvou predsedníčkou Združenia AI na Slovensku. Od roku 2016 je predsedníčkou Správnej rady AI Slovensko.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/