Byť človekom
Alebo radšej Slovákom?
Takto pred rokom, v rámci Hanusových dní, bola diskusia o sprofanovanom Istanbulskom dohovore. Odporca tohto dohovoru ako jeden z argumentov uviedol, že nevie, ako správne preložiť sporné slovo „gender“. Lebo, že v slovenčine môže mať viac významov.
Naivne sme prijali za svoju, tú hru na dobrých a zlých, spravodlivých a zatratených, pro life a pro choice, liberálov a konzervatívcov. Mnoho variácií, ale rovnaký priebeh a vždy ten istý výsledok. Rozvrátená a nedôverou paralyzovaná spoločnosť. Alebo, ako máme možnosť vidieť nielen v krajinách bývalej Juhoslávie, aj množstvo nových cintorínov.
Zas a znova sa púšťame do toho zápasu, v ktorom nie je možné zvíťaziť. Vášnivo staviame múry a kopeme zákopy, ktoré nás od seba oddeľujú. Hľadáme presvedčivejšie argumenty na podporu toho jediného správneho názoru a zabúdame, o čom že to, tá debata vlastne je.
Tieto naše sväté vojny vedieme o slová, ktorých význam, si mnohí zamieňame. Dnes sa ku konzervatívcom hlásia aj takí, ktorí ešte pred pár rokmi nadávali na zástupcov konzervatívneho spoločenstva. Pozerajú na nich opovržlivo aj dnes. Zápecníctvo a nenávisť, to nie sú hodnoty.
Extrémisti, ktorí zacítili šancu na ľahkú korisť, sa pasujú do role ochrancov tradičných a kresťanských hodnôt. Snažia sa tým získať legitimitu a zamaskovať svoju pravú tvár. A komunikačne neohrabané kresťanské cirkvi, sa nedokážu od ich deštruktívnej priazne dištancovať. Môžeme vidieť, že nejednému cirkevnému hodnostárovi je táto pozornosť dokonca príjemná.
Keď sa Tibor Huszár opýtal Kolomana Sokola, či sa po päťdesiatich rokoch života v cudzine, ešte cíti byť Slovákom, ten odpovedal. Vždy som sa snažil, byť v prvom rade človekom.
