Denník N

Na programe dňa nie je morálka, ale peniaze

20. februára 1933 sa na pozvanie Hermanna Göringa stretlo v jeho zámku dvadsaťštyri z najbohatších nemeckých priemyselných magnátov, pretože nacistická strana potrebovala pred nadchádzajúcimi voľbami financie. Pre tých zúčastnených to nie je nič nezvyčajné, je to bežná epizóda ich obchodného života, politici a priemyselníci majú predsa vo zvyku stretávať sa. Piateho marca budú voľby, a ak nacisti získajú väčšinu, budú to posledné voľby na veľmi dlho, uisťuje ich Göring.

Na kampaň potrebujú peniaze, zdôrazňuje predseda Reichstagu, a strana to predsa váženým pánom a ich firmám len tak nezabudne. Pre tých mužov nebola žiadosť o peniaze vlastne nič výnimočné, rovnako ako korupcia, podpultové kšefty, lobovanie, čo provízie. Prispeli, samozrejme, a nie pod nátlakom. Cesta k moci je dláždená peniazmi, ako sa píše na prebale.

„Lenže trón, ten pretrvá, aj keď kôpka z mäsa a kostí už v zemi skysne. Takže tí dvadsiati štyria sa nevolajú ani Schnitzer, ani Witzleben, ani Schmitt, ani Finck, ani Rosterg, ani Heubel, ako nás nabáda matrika, aby sme tomu verili. Volajú sa BASF, Bayer, Agfa, Opel, IG Farben, Siemens, Allianz, Telefunken. Poznáme ich pod týmito menami. Poznáme ich dokonca veľmi dobre. Sú tu, medzi nami, s nami. Sú to naše autá, naše práčky, naše čistiace prostriedky, naše rádiá s budíkmi, poistenie nášho domu, batérie v našich hodinách. Sú tu, všade, majú podobu vecí. Náš každodenný život je ich životom.“ 

Éric Vuillard v Programe dňa, za ktorý získal prestížnu Goncourtovu cenu, napísal, že „Umenie rozprávania spočíva v tom, že v ňom nič nie je nevinné.“ A práve tu, pri jeho štýle, ktorý pripomína komornú divadelnú hru, to platí dvojnásobne. Možno nebude až takým prekvapením, že Éric Vuillard je aj scenárista.

Odokrýva jednotlivé historické udalosti tak, akoby sa dvíhala opona a on čitateľa uvádza do scény za scénou, či už nám ukazuje unaveného Miklasa, ako menuje nacistu Seyss-Inquarta za rakúskeho kancelára, alebo ako sa Chamberlain s Daladierom prechádzajú mníchovskými ulicami, a pritom počujeme, ako vŕzga podlaha, ako sa miestnosťou vznáša dym z cigár, ako sa bezvýrazné tváre potľapkávajú po pleciach, ako vonku prší a drobné kvapky búšia na okenné tabule, ako sa ozýva krik tých, čo ich za vlasy ťahajú po viedenských uliciach.

V rámci útlej knižky nás prevedie udalosťami, ktoré viedli k nástupu nacistov k moci. Často sú to drobné kroky, ktoré nakoniec vedú ku katastrofe, ale finančná pomoc nacistickej strane od nemeckých magnátov žiadna drobná vec nebola. Bol to významný faktor, ktorý im v nástupe k moci pomohol.

Tých dvadsaťštyri priemyselníkov, ktorých sme stretli na začiatku na Göringovom zámku, si počas vojny prenajímalo väzňov z koncentračných táborov na práce vo svojich továrňach, kde prežívali sotva niekoľko mesiacov. Nepodporovali nacistov z presvedčenia, ale preto, že sa to hodilo ich záujmom a lacnou pracovnou silou sa predsa nepohŕda len tak. Nebol to len Gustav Krupp, ktorý si do svojich tovární priviezol v roku 1943 šesťsto deportovaných väzňov, z ktorých o rok bolo už nažive už len dvadsať.

BMW brala ľudí z Dachau či Sachsenhausenu, IG-Farben z Buchenwaldu či Mauthausenu a zároveň využívala veľkú továreň priamo v Osvienčime, Bayer najímala väzňov z Mauthausenu, Agfa využívala Dachau, Siemens Buchenwald či Ravensbrück… A oni všetci neostali vo vzdialenej minulosti, ich činy sa proti nim neobrátili, ich mená nezapadli prachom, firmy neskrachovali. Niektoré sa zlúčili, niektoré sú stále lídrami vo svojom odvetví. Ich bohatstvo je obrovské. Vojna je výnosná.

– – –

Éric Vuillard – Program dňa (Slovart 2018), z francúzštiny preložil Igor Navrátil (veľmi potešiteľne, na prebale nájdete nielen informáciu o autorovi, ale aj o prekladateľovi)

 

Teraz najčítanejšie