Na furtšlape po Južnej Amerike (16. časť – posledná)
5.2. Belgičanky odišli už včera a ja som sa rozhodol tiež pobrať ďalej. Čakala ma rovnaká cesta, akou som sem prišiel, takže zlá. Cestou som stretol iba pár motoriek a chodcov. Počas odlivu chodili motorkári do prístavu po pláži, lebo voda v tom čase odkryla tvrdý piesok. Ja som pre istotu zvolil ťažšiu, ale zato pre mňa istejšiu cestu. A hlavne – bez piesku. Ten by môjmu bicyklu fakt nepomohol.
V prístave som musel počkať ešte hodinu na loď. Kúpil som si miestnu dobrotu – sladké, karamelizované kokosové guličky. Tie boli také sladké, že ani ja – ťažký závislák na cukre – som nezjedol viac ako dve. Na loď ma tentokrát zobrali aj bez poplatku za bicykel. Užíval som si jazdu loďou a príjemný morský vánok. Cestou sme sa ešte museli zastaviť zobrať benzín do inej, dá sa povedať rybárskej dedinky. Jeden z posádky preskákal po loďkách na breh a o pár minút sme sa už opäť plavili. Po príchode do Buenaventury som hneď mieril na autobusovú stanicu. Dúfal som, že je možné kúpiť lístok priamo do Bogoty, hlavného mesta Kolumbie. To bola aj moja posledná, cieľová zastávka. To nakoniec nebol problém. Opäť som ale musel podplácať vodiča, aby mi zobral bicykel do autobusu. Toto som v Ekvádore nikdy nezažil.
O hodinu som už sedel v autobuse a pred sebou som mal dvanásť hodín cesty. Tú som našťastie skoro celú prespal a okolo štvrtej ráno som už skladal bicykel na autobusovej stanici v západnej časti mesta. V Bogote ma už očakávala Lina, na ktorú som dostal kontakt od dievčat, s ktorými som hral bikepolo v Quite. Tá bývala v priemyslenej časti mesta v industriálnej budove. Presne v takomto byte som si predstavoval, že budem raz bývať!
15.2. Kvôli pokazenému bicyklu som prišiel do Bogoty omnoho skôr, než som zamýšľal. Preto mi ostával skoro celý mesiac na to, aby som ju pochodil hore-dole. Prvé, čo som potreboval, bolo opraviť moje zadné koleso. Lina ma hneď poslala na miesto zvané La Guarida. Že vraj mi tam určite pomôžu. Bol to trojposchodový dom, kde sa nachádzala kaviareň, opravovňa bicyklov, predajňa cyklistických doplnkov, kaderníctvo, workshop na výrobu bambusových bicyklov a kaceláriu tam mala značka Mova. To bola značka cyklooblečenia a zároveň najúspešnejší súčasný kickstarter.
Môj bicykel sme dali horko-ťažko dokopy. Mohol by som povedať, že sme mu viac uškodili, ako pomohli. Ale bol pojazdný, a to je hlavné! Počas opráv sa zastavil chalanisko z Ephemeral crew, čo bola miestna fixedgear freestylová partia. S nimi som trávil veľa času. Mali vysoký level jazdenia a videl som od nich triky, ktoré som predtým nikdy naživo nevidel.
U Liny som nemohol ostať celý mesiac, a tak už o pár dní som menil miesto. Z priemyslenej oblasti som sa presunul na sever mesta, kde ma ubytoval jeden z hlavných postáv La Guaridy, Armando. Tam som strávil skoro dva týždne. Každý deň som jazdil mestom, trénoval triky a spoznával okolie. Každú nedeľu uzatvárali v Bogote niekoľko hlavných ulíc pre cyklistov, korčuliarov, skaterov – vlastne hocikoho bez motorového vozidla. Garantujem Vám, že ste nikdy nevideli toľko cyklistov v jednom meste! Mal som šťastie a počas môjho pobytu otvorili jednu dlhú cyklocestu, ktorá obchádzala horu. Bolo to asi 40 km dlhá trasa, na ktorej sa striedala spevnená a nespevnená cesta, ktorú strážili vojaci skoro na každej zákrute. Preto ju mohli označiť za bezpečnú. Tento úsek sa otváral raz do mesiaca.
Ani u Armanda som nemohol ostať až do konca. Aby som to skrátil – cez jedného podivína, na ktorého som dostal kontakt a strávil uňho len pár dní, som sa nasťahoval do mojej finálnej destinácie. Kamaráti fixkári ma prichýlili na posledných pár dní a mne odľahlo, že som sa už konečne nemusel nikam sťahovať. V podstate som len jazdil a natáčal klipy s chalanmi s Ephemeralu. Tiež som sa zúčastnil jednej tracklocrossovej akcie (tracklocross – preteky fixedgear bicyklov na terénnych tratiach). Jazdilo sa na malom pumptracku, kde sa vošli maximálne dvaja pretekári. Nečakal som, že sa dokážem v toľkej konkurencií nejako výrazne umiestniť, ale nakoniec som skončil druhý! Prvé miesto si zobral miestny chalanisko, ktorý ma podbebehol v poslednej zákrute. Trošku ma to zamrzelo, ale je fajn, že výhra ostala doma.
Ale všetko sa raz končí a ja som sa ani nenazdal a bol tu posledný deň môjho neuveriteľného cestovania. Pobalil som svojich pár vecí a bicykel a už ma kamarát viezol v aute na letisko. Naposledy som sa obzrel za Južnou Amerikou a za pár hodín som vystupoval vo Viedni na letisku s pocitom, či to všetko nebol iba sen…
Tento „výlet“ bol pre mňa tou najšialenejšou, najťažšou a najúžasnejšou skúsenosťou môjho dvadsaťštyri ročného života. Našliapal som viac ako 4000 km na bicykli bez prevodov, voľnobehu a skoro bez bŕzd v jednej z najhornatejších oblastí sveta. Šliapal som vo výške 4000 metrov nad morom okolo vulkánu, šliapal som po piesku na pláži. Šliapal som s brzdou a skúsil som to aj bez nej, vo dvojici, aj sám. Šliapal som zdravý, chorý, poranený, aj s výškovou chorobou. Nabral som silu v nohách, zručnosti na bicykli a aj nejaké poznatky
Kvôli tomuto šialenému nápadu som stretol nespočetne veľa ľudí, ktorí navždy ostanú v mojej pamäti. Väčšinu z týchto ľudí už nikdy neuvidím a pravdepodobne sa s nimi ani nikdy nebudem kontaktovať, ale tak to má byť. Mali sme byť priateľmi na istý čas. Odovzdať si to, čo sme si mali odovzdať a ísť ďalej. Ďakovať im touto cestou je asi zbytočné, keďže po slovensky nikto nehovoril, takže si to neprečítajú… Ale oni to vedia.
Môžem poďakovať vám, tým, ktorí ste čítali môj príbeh až do konca a boli trpezliví pri čakaní na ďalšie časti. A ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli tento šialený nápad realizovať – rodine, kamarátom…
A podledné slová na záver? Neviem… rob si čo chceš! Načo sú ti prachy keď budeš hniť v kancli!
