Denník N

Bol som v Sýrii

Lacný súcit je falošný pocit. Robí z obyvateľov rozvojových krajín nemé zvieratká zabíjané po tisícoch. Pohoršíme sa nad číslami zomretých vo večerných správach, povzdychneme si aký zlý je tento svet a ideme ďalej.

Niekoľko týždňov som sa psychicky pripravoval na utrpenie a zúfalstvo. Cestoval som predsa na Blízky východ, ktorý je pre mnohých Európanov synonymom vojny a humanitárnych kríz. Zvlášť v poslednej dobe, keď sa všetko akosi kazí a okrem explodujúcich militantov v bagdádskych autobusoch sa začal rozmáhať hrôzostrašný ISIS. Predstava služobnej cesty do Iraku a Sýrie, kde radikáli režú hlavy v priamych prenosoch bola pre mňa natoľko dobrodružná, že som si plánoval zobrať aj nôž amerického námorníctva, ktorý som otcovi kúpil pred pár rokmi v Amerike.

Nakoniec však predsa len prevládol akýsi vnútorný pocit, že to bude v poriadku a namiesto noža som si pribalil radšej dve slušné košele. Boli sme pozvaní Syriakmi – starobylou komunitou kresťanov, ktorí v severovýchodnej Sýrii spolu s Kurdmi a Arabmi vytvorili samosprávu Rojava. Ide o ostrovček mieru v strede krachujúcich štátov a islámskych extrémistov.

Čo sa to vlastne v Sýrii deje? Režim Bašara Al-Asada pred štyrmi rokmi narazil na silnú opozíciu. Začala sa občianska vojna. Do konfliktu sa zapojili svetové mocnosti. V krajine nastal chaos. Krehká rovnováha medzi náboženskými a etnickými skupinami bola porušená a kresťania, ktorí predstavovali iba niekoľko percent populácie začali byť prenasledovaní a vraždení. Uvádza sa, že z pôvodného počtu 1,5 milióna pred vojnou ich do dnešného dňa ostalo približne 300 000. Trpia samozrejme aj ďalšie menšiny. Postup ISIS prepisuje mapu Blízkeho východu.

Kresťania v Sýrii stoja pred bezprostredným ohrozením. Pýšia tým, že ako prvé prijali kresťanstvo. Tvrdia, že sú kolískou západnej civilizácie. Je možné, že o pár rokov sa naše deti budú o nich učiť len ako o dejinnom úkaze.

Viac ako utrpenie a zúfalstvo som videl chuť žiť. Bojovať a nevzdávať sa. Samospráva si zriadila vlastnú domobranu, ktorá chráni svoje dediny a mestá. Je ich pár tisíc. Možno je predstava kresťanských vojakov pre niektorých veriacich neprijateľná. Som presvedčený, že chrániť svoju rodinu a mesto proti ISIS so zbraňou v ruke je svätou povinnosťou každého kresťana.

Obrana nie je možnosť, ale nutnosť. Najmä ak počúvate o zverstvách, ktoré sa udiali v dedinách len pár kilometrov od vášho obydlia. Zbrane sa chytajú mladí – chlapci i dievčatá. Niektoré z nich, oblečené v armádnej uniforme, mali ešte stále obuté dievčenské ružové číny. Snáď pre nedotatok vybavenia. Pripomenuli mi, že ponúkajú svoje mladé životy, sny a túžby pre dobro rodiny, komunity, krajiny. Mnohí z nich nedokončili školu a dali sa naverbovať do armády. S ošúchaným kalašnikovom v ruke pôsobia drsne, ich pohľad prezrádza nevinnosť a smäd po živote.

Pochopil som, že títo ľudia nie sú žiadni chudáci. Lacný súcit je falošný pocit. Robí z obyvateľov rozvojových krajín nemé zvieratká zabíjané po tisícoch. Pohoršíme sa nad číslami zomretých vo večerných správach, povzdychneme si aký zlý je tento svet a ideme ďalej. Syriaci práve teraz žijú svoje dejiny. Hrdo, odhodlane a s ochotou bojovať. Aký kontrast s našou ubolenou a za-všetko-môže-niekto-iný mentalitou! Nežiadajú, aby ich problém prišiel vojensky vyriešiť niekto iný. Potrebujú len viac prostriedkov na obranu, zastavenie humanitárnej krízi a rozbeh ekonomiky. Hľadajú medzinárodné uznanie.

Posledný večer sedíme za stolom v prítmí malého hotela s predstaviteľmi samosprávy. Zo slov a gest viceprezidentky Elisabeth cítim ešte pred preložením z Aramejčiny naliehavosť.  A ešte čosi viac. Vieru v nemožné. Malý štátny útvar, izolovaný zo všetkých štyroch strán sa snaží prežiť. Pripomenulo mi to vznik prvej Československej republiky.

Let z kurdského Erbil do Viedne trvá len pár hodín. Vraciame sa do nášho blahobytu a zdanlivého bezpečia. Moja rodina ma víta a ja som šťastný, že moje deti nežijú v strachu, že ich niekto znásilní alebo zavraždí. Len za niekoľkými kopcami žijú ľudia, ktorí si prajú to isté.

 

Cesty do Sýrie a Iraku som sa zúčastnil ako člen delegácie Branislava Škripeka, poslanca Európskeho parlamentu, pre ktorého pracujem ako politický poradca.

Teraz najčítanejšie

Peter Broz

Kandidát do EP za stranu Kresťanská únia (28). Politický poradca Branislava Škripeka v Európskom parlamente.