Bol som v Sýrii
Lacný súcit je falošný pocit. Robí z obyvateľov rozvojových krajín nemé zvieratká zabíjané po tisícoch. Pohoršíme sa nad číslami zomretých vo večerných správach, povzdychneme si aký zlý je tento svet a ideme ďalej.
Niekoľko týždňov som sa psychicky pripravoval na utrpenie a zúfalstvo. Cestoval som predsa na Blízky východ, ktorý je pre mnohých Európanov synonymom vojny a humanitárnych kríz. Zvlášť v poslednej dobe, keď sa všetko akosi kazí a okrem explodujúcich militantov v bagdádskych autobusoch sa začal rozmáhať hrôzostrašný ISIS. Predstava služobnej cesty do Iraku a Sýrie, kde radikáli režú hlavy v priamych prenosoch bola pre mňa natoľko dobrodružná, že som si plánoval zobrať aj nôž amerického námorníctva, ktorý som otcovi kúpil pred pár rokmi v Amerike.
Nakoniec však predsa len prevládol akýsi vnútorný pocit, že to bude v poriadku a namiesto noža som si pribalil radšej dve slušné košele. Boli sme pozvaní Syriakmi – starobylou komunitou kresťanov, ktorí v severovýchodnej Sýrii spolu s Kurdmi a Arabmi vytvorili samosprávu Rojava. Ide o ostrovček mieru v strede krachujúcich štátov a islámskych extrémistov.
Čo sa to vlastne v Sýrii deje? Režim Bašara Al-Asada pred štyrmi rokmi narazil na silnú opozíciu. Začala sa občianska vojna. Do konfliktu sa zapojili svetové mocnosti. V krajine nastal chaos. Krehká rovnováha medzi náboženskými a etnickými skupinami bola porušená a kresťania, ktorí predstavovali iba niekoľko percent populácie začali byť prenasledovaní a vraždení. Uvádza sa, že z pôvodného počtu 1,5 milióna pred vojnou ich do dnešného dňa ostalo približne 300 000. Trpia samozrejme aj ďalšie menšiny. Postup ISIS prepisuje mapu Blízkeho východu.
Kresťania v Sýrii stoja pred bezprostredným ohrozením. Pýšia tým, že ako prvé prijali kresťanstvo. Tvrdia, že sú kolískou západnej civilizácie. Je možné, že o pár rokov sa naše deti budú o nich učiť len ako o dejinnom úkaze.
Viac ako utrpenie a zúfalstvo som videl chuť žiť. Bojovať a nevzdávať sa. Samospráva si zriadila vlastnú domobranu, ktorá chráni svoje dediny a mestá. Je ich pár tisíc. Možno je predstava kresťanských vojakov pre niektorých veriacich neprijateľná. Som presvedčený, že chrániť svoju rodinu a mesto proti ISIS so zbraňou v ruke je svätou povinnosťou každého kresťana.
Obrana nie je možnosť, ale nutnosť. Najmä ak počúvate o zverstvách, ktoré sa udiali v dedinách len pár kilometrov od vášho obydlia. Zbrane sa chytajú mladí – chlapci i dievčatá. Niektoré z nich, oblečené v armádnej uniforme, mali ešte stále obuté dievčenské ružové číny. Snáď pre nedotatok vybavenia. Pripomenuli mi, že ponúkajú svoje mladé životy, sny a túžby pre dobro rodiny, komunity, krajiny. Mnohí z nich nedokončili školu a dali sa naverbovať do armády. S ošúchaným kalašnikovom v ruke pôsobia drsne, ich pohľad prezrádza nevinnosť a smäd po živote.
Pochopil som, že títo ľudia nie sú žiadni chudáci. Lacný súcit je falošný pocit. Robí z obyvateľov rozvojových krajín nemé zvieratká zabíjané po tisícoch. Pohoršíme sa nad číslami zomretých vo večerných správach, povzdychneme si aký zlý je tento svet a ideme ďalej. Syriaci práve teraz žijú svoje dejiny. Hrdo, odhodlane a s ochotou bojovať. Aký kontrast s našou ubolenou a za-všetko-môže-niekto-iný mentalitou! Nežiadajú, aby ich problém prišiel vojensky vyriešiť niekto iný. Potrebujú len viac prostriedkov na obranu, zastavenie humanitárnej krízi a rozbeh ekonomiky. Hľadajú medzinárodné uznanie.
Posledný večer sedíme za stolom v prítmí malého hotela s predstaviteľmi samosprávy. Zo slov a gest viceprezidentky Elisabeth cítim ešte pred preložením z Aramejčiny naliehavosť. A ešte čosi viac. Vieru v nemožné. Malý štátny útvar, izolovaný zo všetkých štyroch strán sa snaží prežiť. Pripomenulo mi to vznik prvej Československej republiky.
Let z kurdského Erbil do Viedne trvá len pár hodín. Vraciame sa do nášho blahobytu a zdanlivého bezpečia. Moja rodina ma víta a ja som šťastný, že moje deti nežijú v strachu, že ich niekto znásilní alebo zavraždí. Len za niekoľkými kopcami žijú ľudia, ktorí si prajú to isté.
Cesty do Sýrie a Iraku som sa zúčastnil ako člen delegácie Branislava Škripeka, poslanca Európskeho parlamentu, pre ktorého pracujem ako politický poradca.