Denník N

Nevnucujme tlmočenie ani dabing

Reprofoto – .týždeň
Reprofoto – .týždeň

Pochvala pre tvorcov relácie .pod lampou – hoci ich k správnemu počinu museli „postrčiť“ prosby od divákov a poslucháčov.

Pred niekoľkými rokmi vo facebookovej diskusnej skupine prekladateľov, tlmočníkov a korektorov z mne dodnes nepochopiteľných príčin vzbudilo búrku nevôle, keď som za nepozerateľný označil diel diskusnej relácie .pod lampou, v ktorom vystupovali ukrajinskí (!) hostia hovoriaci po anglicky (!) a simultánne tlmočení (!) do slovenčiny. Z jazykového hľadiska išlo takpovediac o „harakiri na tretiu“. Za optimálny spôsob odvysielania takejto epizódy diskusnej relácie som označil originál (v tomto prípade anglický) so slovenskými titulkami. Žiaľ, niektorí členovia diskusnej skupiny to – na môj úžas – interpretovali ako „dehonestáciu celého tlmočníckeho povolania“.

Nuž, prešlo zopár rokov a včera to už tvorcovia relácie .pod lampou urobili tak, ako by to malo byť vždy: sprístupnili ďalšiu z „cudzojazyčných“ epizód aj v anglickom origináli, celkom bez tlmočenia. Klobúk dolu – konečne. Treba povedať, že to urobili až potom, keď sa pod pôvodne zverejnenou, znova simultánne tlmočenou verziou relácie začali v komentároch diváci a poslucháči hromadne dožadovať verzie bez tlmočenia. Po pár dňoch sme sa dočkali. (Úroveň tlmočníckeho výkonu je pritom nepodstatná; možno aj bola výborná, ale neviem sa k nej vyjadriť – jednoducho odmietam pozerať tlmočené diskusie, prednášky či dabované filmy.)

Včerajšok by nemal zostať výnimkou, ale mal by sa stať štandardom – vždy sa má takto postupovať, nie iba vtedy, keď je hosťom relácie svetová celebrita. Pričom za optimálny formát videa naďalej považujem originál s titulkami; pravda, tento formát sa nedá použiť pre audio-verziu relácie (podcast). Pri audio-podcaste treba skrátka vždy zverejniť aj alternatívnu, netlmočenú verziu – i keby to znamenalo, že pôjde o viacjazyčnú verziu, v ktorej otázka moderátora zaznie v slovenčine a odpoveď hosťa v angličtine. To však nie je problém – veď sa nájde veľa poslucháčov, ktorí rozumejú obidvom jazykom bez potreby tlmočenia. (Mimochodom, aj pri simultánnom tlmočení sú dve rôzne možnosti: v priamom prenose alebo „ex post“, dodatočne a bez časového stresu zhotovené a nahrané, ktoré už vďaka tomu môže byť oveľa presnejšie; pre seba však odmietam obidva varianty.)

Pri priamych prenosoch diskusií by, vzhľadom na bohaté technické možnosti televízneho/internetového vysielania v roku 2019, už malo byť štandardom umožniť každému divákovi/poslucháčovi prepnúť si na taký zvukový kanál, ktorý neobsahuje tlmočenie, ale iba pôvodné znenie/znenia. Summa summarum: v roku 2019 by sa divákom/poslucháčom nikdy nemalo vnucovať simultánne tlmočenie (ani dabing pri filmoch a seriáloch). Veď podobne je to v reálnom živote, keď navštívime cudzojazyčnú prednášku či diskusiu: slúchadlá so simultánnym tlmočením nám zdvorilo ponúknu pri vstupe do publika, ale nikto nám slúchadlo násilím nevrazí do ucha a nenúti nás tlmočníka počúvať, ak to nechceme/nepotrebujeme.

Pokiaľ ide o konzekutívne tlmočenie (teda keď rečník niečo povie, potom sa odmlčí a jeho vetu preloží tlmočník), to by už malo byť úplné tabu pre akékoľvek verejné podujatie s účasťou publika. Jediné dve prijateľné možnosti pre verejné podujatia s účasťou publika sú simultánne tlmočenie – alebo žiadny preklad. Okrem iného preto, lebo čas je drahocenný, a keď rečník musí sám seba každú chvíľu zastavovať, aby dal priestor tlmočníkovi na preklad, predlžuje to čas podujatia na dvojnásobok: z hodinovej prednášky je zrazu (zbytočne!) dvojhodinová. Alebo inak povedané: namiesto len hodinovej prednášky sme si mohli radšej užiť dvojhodinovú, keby sme polovicu času nestrácali konzekutívnym tlmočením (ktoré mohlo byť simultánne bez straty času). Nehovoriac o nebotyčnej frustrácii, ktorú pri konzekutívne tlmočenom podujatí zažíva ten, kto tlmočenie nepotrebuje vôbec, lebo rozumie jazyku rečníka. Vtedy ide o čisté zabíjanie času – a neúctu k publiku, keď sa mu vnucuje konzekutívne tlmočenie.

Iste má aj konzekutívne tlmočenie svoje (improvizačné) uplatnenie, napríklad pri obchodných rokovaniach či rokovaniach politikov, ale pre verejné podujatia s účasťou publika by malo byť tabu. No ako vždy, aj pri obchodných či politických rokovaniach platí všeobecná zásada: ak sa vieme zaobísť bez prekladu, neprekladajme vôbec! Prekladanie je vždy „filter z tretej strany“, spôsobujúci (aj pri špičkovom tlmočníckom či prekladateľskom výkone) odchýlku reprodukovanej výpovede od pôvodného znenia.

Lepšie je to tak, ako to urobili pred pár dňami manželia Babišovci pri návšteve manželov Trumpovcov v Bielom dome: tlmočníkov si so sebou nevzali, lebo sa sami vedeli dohovoriť po anglicky. Paradoxom, pravdaže, je, že pri týchto štyroch osobách (nominálne dvoch Čechoch a dvoch Američanoch) išlo v skutočnosti o (pôvodom) Slováka, Češku, Slovinku a jedného prostoduchého Američana, ktorý neovláda ani základný pravopis svojho rodného jazyka (a tak jeho detinské tweety neraz musia jeho poradcovia vymazávať a odosielať nanovo, už bez trápnych gramatických chýb).

Áno, je iste riziko, keď je rokovacím jazykom pri medzinárodnom stretnutí taký jazyk, ktorý nie je rodným jazykom zúčastnených. No ako vidíme, ani fakt, že pre niekoho je angličtina rodným jazykom, nezaručuje, že ho ovláda dobre. Niekedy ho dokonca ovláda horšie než jazykovo nadaný cudzinec… Je taká anekdota o medzinárodnom stretnutí germanistov, kde sa vraj domáci odborníci na nemčinu chytali za hlavu: „Panebože, vyzerá to tak, že jediný, kto na tejto konferencii používa správnu nemčinu, sú naši kolegovia – germanisti zo zahraničia!“

Optimálnym riešením by mohla byť „stredná cesta“: aby sa na každom obchodnom či politickom rokovaní zúčastňoval aj tlmočník – i vtedy, keď zúčastnené strany tvrdia, že ho nepotrebujú, lebo sa sami dohodnú v „lingue franca“ (dnes je ňou typicky angličtina). Aj v takých prípadoch si myslím, že by tlmočník na rokovaní ako jazyková „odborná poistka“ mohol či mal vždy byť prítomný. Aj keby počas celého rokovania neprehovoril ani slovo – aspoň by rozhovory „jazykovo odborne monitoroval“ a v prípade hroziaceho nedorozumenia by mohol do diskusie predsa len vstúpiť, poopraviť povedané. Účastníci rokovania málokedy bývajú jazykoví odborníci, aj keď ovládajú medzinárodný rokovací jazyk na výbornej úrovni. Neraz sa stane, že im v určitých chvíľach vypadnú dôležitejšie „odbornejšie“ slovíčka (veď je rozdiel medzi angličtinou odbornou či idiomatickou – a angličtinou viac či menej „kuchynskou“), a práve v takých okamihoch môže byť prítomnosť odborného tlmočníka osožná, aj keby inak väčšinu času mlčal.

Na záver uvádzam komentár, ktorý som poslal ako pochvalu pod video v anglickom origináli zverejnené na webstránke .týždňa:

To je ono, ďakujem(e)! Toto má byť (aj v podcaste) štandard – vždy umožniť divákom/poslucháčom pozrieť si/vypočuť si verziu v origináli, bez rušivého tlmočenia. (Aj vtedy, keď má tlmočenie špičkovú kvalitu, ide o rušivý prvok.) Pripomeniem, že pri videu v cudzom jazyku existuje (na rozdiel od podcastu) ešte aj tretia možnosť, možno najlepšia zo všetkých (je štandardom v inteligentnej Škandinávii): originál v pôvodnom jazyku so slovenskými titulkami. Áno, táto možnosť už si od toho, kto video zverejní, vyžiada dodatočnú investíciu, ako aj čas na „postprodukciu“ (video s titulkami sa nedá zverejniť okamžite, resp. „v priamom prenose“), ale tak už to býva – kvalita nezvykne padať do lona sama od seba.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.