(Ne)viditeľné komunity?
„(Ne)viditeľné komunity? O brazílskych favelách a slovenských osadách…“- je názov lunchsemináru, ktorý sme pripravili na budúci pondelok 11.3. o 13-15h.“ tak zneli informácie o akcii, ktorá sa konala v organizácií PDCS. Veľa som o tom nevedel, skôr motivácia prísť u mňa bola taká zvláštna. Vychádzala z toho, že som veľa počul v poslednom čase o živote ozajstných indiánov v pralesoch Brazílie a aj keď vytvára celý kmeň v počte cca. 200 ľudí určitú komunitu so životom podobným životu v dobe kamennej, napriek ich bohatému a intenzívnemu životu v podmienkach absolútnej hmotnej chudoby, nejak to nesúviselo s témou komunity v Brazílii, ale bol som zvedavý. Veľa ľudí prítomných vravelo podobne, že prišli, lebo ich to zaujímalo (možno rozdiel oproti tomu, keď sme do spolupráce volali naše školy, prišli, ale ich to nezaujímalo..i tu mohli prísť, zdarma, ale neboli tu…). Tie favely, teda ľudia žijúci v nich, podľa toho, čo som pochopil, existujú v podmienkach duchovnej chudoby i materiálnej chudoby. Tragédia vylúčenia, života bez perspektívy. Ale zas, išlo tu i o to, ukázať fakt, že aj bez peňazí si vedia vymieňať tovar či služby. Vedia fungovať svojpomocne. To my napríklad nevieme. Žijeme podmienení rytmom času a peňazí, ktoré v čase vďaka inflácií pôsobia ako pohyblivé piesky, vytvárajú pocit neurčitosti, relativity. Relativizácia pravdy… Teda, ak dám príklad hneď z okolia nášho domu, naši bezdomovci, tvoria väčšiu komunitu v porovnaní s nami. Či sa zhodnú na potrebe vlatniť denne fľašu „čúča“ a spoluochraňovať „strechu“ počas náročnej noci… my skôr ostaneme uzatvorení pred druhým, aby náhodou nemal pocit, že má nárok, právo, na niečo, čo zistí, že máme…intrigy, ohováranie, demagógia… Aj „fyzicky“ spolu, spojení panelmi, stenami (jak polovica Slovenska, ktorá takto stále žije, napriek slobode a možnostiam) aj sami…
Juraj Havlík, jeden z prednášajúcich, dokončuje na sociológii v Brne prácu o brazílskych favelách.
Trochu podobné tomu, ako ten Mnislav Zelený „Atapama“, ktorý takto išiel pred cca. 50 -timi rokmi za indiánmi do Amazónie, ako som spomínal jeho zdroj informácie o týchto indiánoch (Javalapitiovia)…
Teda J. Havlík sa po siedmich mesiacoch vrátil z Latinskej Ameriky, kde okrem iného strávil tri mesiace priamo vo favele v Rio de Janeiro.
Igor Kocian, druhý prednášajúci, vyštudoval sociálnu prácu, o.i. sa venuje crowdfundingu a zlepšeniu distribúcie časopisu Nota bene. Spolu s rakúskou nadáciou Unruhe vyhľadáva sociálno-inovatívne projekty, ktoré si zaslúžia ocenenie cenou SozialMarie.
Igor hovoril o podmienkach života v osadách a spoločne s ním prišli porozprávať o aktuálnej situácii aj dve ženy, ktoré žijú v osade na východnom Slovensku.
Teda bol to úžasný zážitok v PDCS (11.3.). Okrem toho, že si človek uvedomí, že ľudia v Brazílií, či okolnosti v Brazílii, vytvárajú podobné typy ľudí, ako u nás, či na celom svete, potešil i príklad ozajstnej sociálnej práce. Agentky rovnosti.
Ukázali rozdiel medzi tým, čo môže dať ľuďom štát, ktorý kryje „papierom“ všetky problémy, ako tromf keď pokryje nižšiu kartu v hre s kartami… a tým, čo môžu dať ľudia ľuďom.
Videli, cítili, dali v danom čase svoj „čas“ (každý predsa máme len jeden „čas“, tu a teraz, to ostatné, strach z budúcnosti nie je čas, ale „strach“…) , dali chcenie, srdiečko.
Spomeniem len pár vecí. Ak štát povie, je to OK, tu mám papier od odborníka, dieťa potrebuje špeciálnu školu, nevie čítať, písať, ..debil… dám mu takú školu. V škole potom 15 detí frustrovaných otravuje učiteľa, frustrovaného. Spolu „bojujú“ roky a nič sa nenaučia. Drogy, rodina v 16 tich..deti..chudoba…školu už nechá mladík tak…
Agentka rovnosti príde a spýta sa, prečo nechcete deti naučiť v školke základy? Aha, sú špinavé. Naučia teda rodičov deti umývať a chodia do škôlky. Zrazu odborník nezistí diagnózu „debil“, lebo deti sú v danom prostredí a naučia sa prirodzene to, čo iné deti. Teda, špeciálna škola je zbytočná. Ak niekto povie, že dieťa s dobrým prístupom vie viac ako o cca. desať rokov starší jedninec so „zlým“ prístupom, je to šokujúca pravda o našom systéme „pravdy“.
Teda agentky rovnosti vraveli, že sa im podarilo zrušiť priamo takéto špeciálne triedy a deti sú „integrované“ medzi „biele“ deti. A ak za 13 rokov pôsobenia v združení sa im podarilo nielen vychovať svoje deti, viesť iné matky, viesť „krúžky“ futbalu, turistiky pre dievčatá, ale i „vychovať“ stavebného inžiniera z tohto prostredia, viac maturantov, veľa ľudí schopných pracovať vďaka výučnému listu, je to dôkaz toho, že ten prístup, ochota dať čas, pozornosť…má zmysel. Prevencia je nad náklady na represie…
Verím, že túto silu „sociálnej schopnosti“ „určitého daru „ducha““ moderní ľudia ešte spoznajú a ocenia, že budú prekvapení…
Hlavne to chýba v mestách, na sídliskách, v pekle samoty, očakávaní nereálnych, v pekle strachu…strachu z budúcnosti, ktorú si vytvárame v mysli už dnes…teraz…
Je to o projekcii, zmeniť to môžeme „teraz“, zmenou vizualizácie, či jednoducho činom…
Ako spievali Poutnici: „Udelej cokoliv, co by za to stálo. Třeba jen přistup blíž. Rány už nebolí, jenže to je málo. Ty mi rozumíš. To chce začít hned z jara a vyhnout se chybě a ženskou, co stejne už nejsou. Krásnou jak Sára a mírnou jak Hříbě a silnou jak Admirál Nelson.“
:-)
Na záver dám info z textu, zhodou okolnosti práve 11.3. skonala známa speváčka…tiež dôkaz „ducha“ , či „srdiečka“…:
„Posledný veľký rozhovor poskytla Gipsy Television
Vieru Bílú navštívil reportér Gipsy Television tesne pred Vianocami. V tom čase tvrdila, že sa ničoho nebojí, no z jej rozprávania bolo cítiť smútok. Bolo to hlavne preto, že prišla o manžela aj o syna. Pre ich smrť vraj dlho nemohla spievať.
„Vianoce nebudem mať. Zomrel mi muž, syn, moja mama a ani nemám z čoho ich urobiť,“ povedala Viera Bílá pre Gipsy Television.“
Dožila sa 64 rokov…Spomíname hlavne na duet so skupinou Vidiek… Ó maňo…ó maňo…
Teda, čo k tomu nadpisu? Neviditeľné komunity…netreba sa čudovať, že ľudia, keď majú možnosť využiť v rámci demokracie svoju moc, že si občas zvolia i zlých zástupcov, keď im spoločnosť nedopraje vzdelanie, zdroje, možnosti rozvoja, perspektívu. Veď ak síce v práci môžete povedať svoje a možno sa i nadnárodne vyškolený menežér na vás usmeje, školeným úsmevom, neznamená to ešte, že skutočne ste získal rešpekt. Môže to znamenať i to, že si ťa budú všímať a časom skončíš v nadnárodnej korporácií…Teda môžeme si vybrať pokrytectvo, úsmev, alebo otupelosť, prežiť s peniazmi svoj život v úlohe polorobota…vyrábať plošné spoje a sledovať cestou domov zdevastovanú prírodu, hurikány a hľadať možnosti ako dať deti do súkromnej školy…ako im dať „bezpečie“.
Alebo môžeme v rámci „chudoby“ hľadať potreby a možnosti, ako rozdeliť zdroje…
Neviditeľní sú v Brazílií aj sto rokov. Je to krajina, ktorá bola kolóniou Potrugalska…Tie miesta nie sú na mapách. nehovorí sa o tom oficiálne, elity to neriešia. Brazília bola posledná otrokárska krajina (do roku 1888), reálne tam je rasizmus. Chudoba, dôsledky poslednej finančnej krízy…
Zhodou okolnosti čítam knihu Šogún od J. Clavella. Tu paradoxne špinaví námorníci z Holandska a Anglicka šťastne stroskotali v Japonsku, ktoré malo už vtedy svojskú kultúru, poriadok, čistotu (len nemali zbrane účinné či kapitál) a boli tiež „kolóniou Portugalska“. Námorníci, asi úplná spodina, ktorá v prvej línií cestovala po svete a znášala riziko, sa dožadovali alkoholu. Nechceli sa ani umývať a doborodci ich použitím sily donútili…
Teraz je to zas naopak, bieli sú „páni“ a čierne vlasy či pokožka sú pri hľadaní zdrojov prekážka…migranti nie sú vítaní, zdroje sú obmedzené, komunity neviditeľné…ľudské práva? (na papieri?)
(tento text som poskladal z rôznych poznámok…tak sa ťažko číta, …už ten úvod…ospravedľňujem sa…:-))
