Denník N

Nesmrteľné Československo

Znak medzivojnovej Československej republiky
Znak medzivojnovej Československej republiky

… keďže medzivojnová Československá republika bola výrazne pozitívnym štátnym útvarom našej histórie, musíme si ju pripomínať a venovať jej 14. marca našu spomienku.

V ostatnom čase sa politici nechávajú počuť, že za najvýznamnejšiu slovenskú politickú osobnosť považujú Milana Rastislava Štefánika. Štefánik toho za svoj krátky život dosiahol skutočne mnoho, avšak pri jeho hodnotení politikmi mi chýba zmienka o myšlienke, ktorá definovala jeho život asi najviac, a to bola myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Štefánik bol v prvom rade Čechoslovák a vystríhal nás pred rozdvojením, po ktorom by bolo s nami zle.

Jeho predtucha začínala byť realitou v 30. rokoch 20. storočia, keď fašistické živly na Slovensku dokázali v najkritickejších momentoch Republiky zburcovať zvyšné nemarxistické sily a započali proces rozkladu Československa. 14. marca si pripomenieme 80. výročie zániku Česko-Slovenskej republiky (ako sa volala Československá republika po schválení Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22. novembra 1938). Slovenskému fašistickému režimu a jeho hlavnému predstaviteľovi som sa venoval v predošlom článku.

Tento článok bude o Československu, ktoré de iure prestalo existovať, avšak jeho myšlienka prežívala a pretavila sa do vytvorenia tzv. Dočasného štátneho zriadenia, t.j. Československej exilovej vlády v Londýne, ktorá bola hlavným organizátorom Druhého československého odboja, ktorého cieľom bol boj na strane Spojencov proti spoločným nepriateľom a znovuobnovenie Československej republiky v jej predmníchovských hraniciach. Prvý československý odboj prebiehal počas Prvej svetovej vojny a vyvrcholil vo vzniku Československej republiky.

Druhý československý odboj započal svoju činnosť prakticky hneď po rozpade Česko-Slovenskej republiky, a to na území Protektorátu Čechy a Morava a na Slovensku. Formoval sa hlavne okolo demokratických politikov a bývalých vojakov armády, ktorí vnímali rozpad Republiky negatívne a chceli pomáhať rovnako zmýšľajúcim patriotom, ktorí sa rozhodli bojovať proti nacizmu na domácej scéne alebo v zahraničí. Jeho hlavným predstaviteľom sa stal náš prezident, Edvard Beneš.

Odboj v Protektoráte

Najdominantnejšou odbojovu organizáciou v Protektoráte bola Obrana národa, ktorej postupne velili československí hrdinovia: Josef Bílý, Bedřich Homola, Zdeněk Novák, František Bláha a František Slunečko. Josef Bílý a Bedřich Homola boli popravení nacistami. František Bláha bol zatknutý, skončil v Terezíne a zomrel na týfus. Zdeněk Novák bol zatknutý, uväznený a mučený Gestapom, aby bol následne oslobodený počas Pražského povstania a stal sa súčasťou povstaleckého velenia. Komunisti sa mu poďakovali degradovaním na hodnosť vojína a odsúdením na 18 rokov väzenia, z ktorých si odsedel päť rokov. František Slunečko bol hlavný organizátor Pražského povstania a bol súčasťou jeho velenia. Komunisti sa mu poďakovali väzbou, degradovaním na hodnosť vojína a bol nútene vysťahovaný z Prahy.

Odboj na Slovensku

Protifašistický odboj na Slovensku sa delil na občiansky, sociálno-demokratický a komunistický. Medzi odbojármi dominovali demokratické, socialistické, československé a panslavistické myšlienky.

Komunistický odboj bol počas vojny jedným z najaktívnejších protifašistických síl na Slovensku, čo sa pretavilo do série záťahov na jeho predstaviteľov, ktorí končili za mrežami. Posledné (tzv. Piate) vedenie Komunistickej strany, reprezentované Karolom Šmidkem, Gustávom Husákom a Lacom Novomeským, sa rozhodlo svoje aktivity utlmiť. Slovenskí komunisti v skutočnosti neboli za obnovu Československa v ich predmníchovských hraniciach, ale túžili po pričlenení Slovenska k Sovietskemu zväzu, čím porušovali Vianočnú dohodu a išli proti záujmom Československej exilovej vlády v Londýne a predstaviteľom Komunistickej strany Československa, ktorí žili v sovietskom exile.

Sociálni demokrati sa počas vojny venovali ilegálnej publikačnej činnosti, pomoci perzekvovaným členom odboja a ich rodinám, zbierali informácie pre odboj a pomáhali Čechom, Poliakom a Židom pri úniku z krajiny. Nanešťastie, časť sociálnej demokracie paktovala s komunistami, čo sa pretavilo do zjednotenia týchto dvoch strán na slovenskej úrovni v septembri 1944. Po vojne zradila československá sociálna demokracia svojich voličov, spolu s komunistami využila vládnu krízu z februára 1948 a umožnila komunistický prevrat.

Rozsiahlu odbojovú činnosť vykonávala aj Evanjelická cirkev, ktorej členovia boli tradične naklonení myšlienke Československa. Protestanti organizovali púte k Mohyle Generála Milana Rastislava Štefánika v Brezovej pod Bradlom, aby demonštrovali svoj nesúhlas so slovenským fašistickým režimom. Týchto pútí sa zúčastnili tisícky ľudí, čo viedlo k protiopatreniam zo strany režimu. Evanjelickej mládeži bolo zakázané organizovanie svojich zrazov a publikačná činnosť. Evanjelická spoločnosť a vydavateľstvo Tranoscius v Liptovskom Mikuláši bolo dočasne obmedzené v činnosti, lebo jeho členovia si dovolili rozširovať letáky, ktoré ľud informovali o kapitulácii Talianska a burcovali ho k tomu, aby dal svetu najavo, že nesúhlasí so zločinmi bratislavskej vlády a neberie za nich zodpovednosť. V máji 1942 sa predstavitelia Evanjelickej cirkvi postavili proti perzekúcii a deportáciám Židov. Po vypuknutí Povstania sa mnohí evanjelici pridali k bojujúcemu ľudu.

K najznámejším odbojovým organizáciám Občianskeho odboja patrila skupina Flóra, ktorú viedla Květoslava Viestová, švagriná nášho jediného medzivojnového generála, Rudolfa Viesta. Flóra pomáhala rodinám uväznených odbojárov, získavala informácie pre Spojencov, materiálne podporovala partizánsku skupinu Čapajev a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Flóra taktiež pomáhala sovietskym, juhoslovanským, českým, poľským a francúzskym utečencom, ktorí sa dostali na územie Slovenska.

Dôležitá odbojová skupina fungovala okolo Vavra Šrobára, ktorý sa počas Povstania stal Predsedom Slovenskej národnej rady, ktorá bola politickým orgánom tejto najvýznamnejšej udalosti v histórii slovenského národa. Jedným z kľúčových úspechov tejto skupiny bola pomoc Francúzom, ktorí sa nachádzali v maďarských internačných táboroch, aby sa dostali na naše územie, dostali do rúk zbrane a mohli bojovať za slobodu našej krajiny, slobodu Francúzska a nápravu krivdy, ktorú predstavoval Mníchovský diktát. Medzi ďalšie skupiny patrili Justícia, Demec, Obrana národa na Slovensku, Victoire a ďalšie. Kľúčový predstaviteľ armády, ktorý organizoval Povstanie po vojenskej stránke, bol podplukovník Ján Golian. O Slovenskom národnom povstaní som spísal sériu šiestich článkov (link na prvý z nich).

Bitka of Francúzsko

Bitky o Francúzsko z roku 1940 sa zúčastnila 1. československá pešia divízia vo Francúzsku, ktorá pozostávala najmä z mobilizovaných Slovákov, ktorí v tejto krajine pracovali, a viedol ju divízny generál Rudolf Viest, ktorý bol neskôr nerozumne vystriedaný českým brigádnym generálom Bedřichom Neumannom. Do Bitky zasiahli len dva pešie pluky, lebo francúzska strana nevychádzala svojim spojencom v ústrety. Dva pešie pluky viedli ústupové boje smerom k Parížu a jednoznačne sa vyznamenali. Ešte väčšie úspechy zaznamenali československí letci, pričom Alois Vašátko sa stal piatym najúspešnejším spojeneckým stíhacím pilotom celej Bitky o Francúzsko.

Bitka o Britániu a obrana Britských ostrovov

Leteckej Bitky o Britániu z roku 1940 sa zúčastnili dve československé stíhacie perute, pričom Josef František sa stal najúspešnejším spojeneckým stíhacím pilotom celej Bitky o Britániu. Británia sa dokázala udržať vo vojne hlavne vďaka svojim pilotom, ktorým výrazne pomohli Čechoslováci a Poliaci. Bez ich hrdinských skutkov by sa nacistické Nemecko odhodlalo k invázii na ostrovy a Druhá svetová vojna by sa vyvíjala úplne inak. Československým letcom sa povenujem viac v niektorom z budúcich článkov, ale kto by nevedel vydržať, detailné informácie o Druhom československom odboji nájdete aj v mojej knihe The Corner of Death. V neskorších fázach vojny vzrástol počet československých letcov na 2500, vytvorili tri stíhacie perute a jednu bombardovaciu peruť, s ktorými sa zúčastnili obrany Británie, Bitky o Atlantik a Operácie Overlord. Najúspešnejším Slovákom sa stal Otto Smik, ktorý bol zároveň piatym najúspešnejším československým stíhacím letcom počas vojny, najlepším československým stíhacím letcom v druhej polovici vojny a druhým najaktívnejším československým stíhacím letcom čo sa týka misií nad územím nepriateľa.

Svoju pasívnu, ale veľmi dôležitú úlohu, zohrala aj československá pechota, ktorá bola pripravená brániť Britániu pred nacistickou inváziou a neskôr vytvorila Československú samostatnú obrnenú brigádu, ktorá sa na sklonku vojny aktívne zúčastnila Obliehania Dunkerque a držala nemeckých obrancov v patovej situácii, ktorí tak už nemohli zasiahnuť do vojny. Za zmienku stoja aj parašutistické misie zaslané do rodnej zeme, z ktorých najznámejšou a najúspešnejšou bola Operácia Anthropoid.

Československé „púštne potkany“

Od októbra 1941 sa Čechoslováci zúčastnili Obliehania Tobruku prostredníctvom 11. československého pešieho práporu – Východného, ktorému velil jeden z najväčších československých hrdinov Druhej svetovej vojny, plukovník Karel Klapálek. Čechoslováci bránili najzraniteľnejšiu západnú časť Tobruckého perimetra, z ktorého viedla cesta do veľkou bitkou preslávenej Gazaly. Čechoslováci, Poliaci a Austrálčania ubránili mesto Tobruk a neumožnili Erwinovi Rommelovi, aby získal dôležitý prístav, ktorý by mu poslúžil ako odrazový mostík k invázii do Egypta a získaní kľúčového Suezského prieplavu.

Po úspešnej ofenzíve Spojencov skončilo obliehanie Tobruku a československá jednotka sa pretransformovala na 200. československý ľahký protilietadlový pluk – Východný, ktorý bránil dôležité objekty v Palestíne a Afrike.

Veľká vlastenecká vojna

Československé vojsko v Sovietskom zväze organizovala Československá vojenská misia v Moskve na čele s generálom Heliodorom Píkom a kľúčovým veliteľom sa stal Ludvík Svoboda. Prápor Svoboda zaznamenal hrdinské defenzívne víťazstvo v Bitke pri Sokolove. 1. československá samostatná brigáda úspešne oslobodzovala centrum hlavného mesta Ukrajiny v Bitke o Kyjev. Následne oslobodzovala mestá a dedinky južne a juhozápadne od Kyjeva s dôležitým míľnikom v oslobodení mesta Bila Cerkva. 1. Československý armádny zbor si aj s jeho 2. československou samostatnou paradesantnou brigádou prešiel najkrvavejšou bitkou v československej histórii, Bitkou o Dukliansky priesmyk. Parabrigáda a 1. československý stíhací pluk boli následne nasadené v Slovenskom národnom povstaní, pričom parabrigáda sa stala jeho najefektívnejšou a najspoľahlivejšou vojenskou jednotkou a letci eliminovali nemeckú vzdušnú dominanciu. Zvyšok armádneho zboru bojoval na Ondave, o Branisko, Levoču, Štrbu, oslobodil Liptovský Hrádok a krvácal v druhej najkrvavejšej bitke zboru na území Slovenska, v Bitke o Liptovský Mikuláš. S novým veliteľom, Karlom Klapálkom, sa presekal cez Kraľovany, zlikvidoval nepriateľa v ťažkej Bitke o Polom, presekal sa cez Javorníky a oslobodzoval časť Moravy až po Bitku o Břest. Československí tankisti a delostrelci boli veľmi úspešne nasadení v počiatkoch Jaselsko-Gorlickej ofenzívnej operácie a tankisti s československými letcami krvácali v Bitke o Ostravu, až pokým naše zvyšné tanky nedosiahli Prahu.

Juhoslávia

Česi a Slováci v Slavónii (dnešné Chorvátsko) sa pridávali k partizánom a vytvorili 1. československú brigádu Jan Žižka z Trocnova. Slováci vo Vojvodine (dnešné Srbsko) zase založili XIV. vojvodinskú údernú slovenskú brigádu. Obe partizánske brigády bojovali na strane Spojencov až do úplného oslobodenia Juhoslávie, pričom zaznamenali ťažké straty.

Záver

Česi, Slováci a Rusíni bojovali za Spojencov aj na iných bojiskách Druhej svetovej vojny. Bolo to Varšavské povstanie, Pražské povstanie, pridávali sa k partizánom v Sovietskom zväze a Taliansku a netreba zabúdať, že naši krajania bojovali aj za farby Spojených štátov Amerických.

Vyššie uvedené informácie sú len veľmi strohým sumárom nasadenia našich predkov v tomto boji s ultimatívnym zlom. Prečo toto všetko spomínam? Dnes si nepripomíname len vznik vojnového Slovenského štátu, ale zároveň aj rozpad medzivojnového Československa. Aj keď Československo de iure prestalo existovať, žilo aj naďalej v srdciach našich predkov, čo sa pretavilo do vzniku protifašistických síl na rôznych frontoch Druhej svetovej vojny. Všetky tieto sily spájala jedna túžba po znovuobnovení ich krajiny v predmníchovských hraniciach. Podkarpatská Rus a slovenské dediny na východnom okraji Slovenska nám boli následne ukradnuté Sovietskym zväzom, ale o tom niekedy nabudúce.

Pointa je tá, že aj keď určitá krajina už neexistuje, stále môže žiť jej duch a keďže medzivojnová Československá republika bola výrazne pozitívnym štátnym útvarom našej histórie, musíme si ju pripomínať a venovať jej 14. marca našu spomienku.

Pravda víťazí. Nazdar!

 

Vlastizradca Jozef Tiso

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Tokajícka tragédia

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie