EÚ sa v Chorvátsku podieľa na policajnom násilí voči ľuďom na úteku
Európske vlády sa podieľajú na systematickom, nezákonnom a často násilnom útlaku a kolektívnom vyháňaní tisícov ľudí žiadajúcich o azyl do špinavých a nebezpečných utečeneckých táborov v Bosne a Hercegovine.
Správa Amnesty International Odsunutí na okraj: Násilie a zneužívanie voči ľuďom na úteku a migrujúcim pozdĺž Balkánskej cesty podrobne popisuje, ako európske vlády uprednostňujú hraničné kontroly pred dodržiavaním medzinárodného práva, a nielen že zatvárajú oči pred zlomyseľnými útokmi chorvátskej polície, ale dokonca ich aktivitu financujú. Takýmto konaním sa podieľajú na prehlbovaní humanitárnej krízy na hraniciach Európskej únie.
Na to, aby sme pochopili priority európskych vlád, stačí sledovať tok peňazí. Ich finančný príspevok na humanitárnu pomoc v porovnaní s prostriedkami, ktoré poskytujú na ochranu hraníc, vrátane výbavy a platov chorvátskej hraničnej polície, je mizivý. Ľudia na úteku pred vojnou sú medzitým bití a okrádaní chorvátskou políciou a nedobrovoľne sa ocitajú v akomsi zákonnom vákuu, ponechaní na milosť či nemilosť azylovému systému v Bosne a Hercegovine.
Bihac a Velika Kladusa sú dve malé bosnianske mestá v blízkosti chorvátskych hraníc. V zaniknutých bývalých továrňach tu bez základného vybavenia v súčasnosti žije okolo 5 500 žien, mužov a detí. Bosna a Hercegovina im nedokáže poskytnúť primeranú ochranu ani životné podmienky. Improvizované tábory sú nehygienické, chýba im teplá voda, zdravotná starostlivosť aj dostatok jedla.
Jedna afganská matka povedala v rozhovore s Amnesty International: „Nemáme dostatok potravín na kŕmenie celej rodiny, najmä detí. Sú stále hladné.“
Byrokratické prekážky, nedostatočná právna pomoc a obmedzená administratívna kapacita znamenajú, že žiadosti o azyl potenciálnych žiadateľov a žiadateliek pravdepodobne ostanú v krajine nespracované a mnohí ľudia sa teda pokúšajú žiadať o spracovanie v iných európskych krajinách.
Táto cesta nie je ľahká. Ľudia, ktorí sa dostali do EÚ cez Grécko a Bulharsko a boli odmietnutí, opustili EÚ, aby pokračovali v ceste po Balkáne. Keď sa chcú dostať do Slovinska alebo Talianska, kde začína režim schengenského voľného pohybu v EÚ, musia sa dostať cez husté chorvátske lesy, prudké rieky a na niektorých miestach dokonca cez aktívne mínové polia.
V prvých desiatich mesiacoch roku 2018 zomreli na západnom Balkáne desiatky ľudí, najmenej dvanásť ľudí sa utopilo pri snahe prekročiť hranicu medzi Chorvátskom a Slovinskom. Mladá žena z Afganistanu povedala pre Amnesty International, že po stretnutí s medveďom v chorvátskom lese žena, s ktorou bola na ceste, potratila. „Tak ju to vystrašilo, že v šiestom mesiaci predčasne porodila.“
Takmer všetci obyvatelia a obyvateľky táborov Bihac a Velika Kladusa sa vrátili do Bosny z Chorvátska alebo Slovinska a takmer tretina opýtaných zažila násilie zo strany chorvátskej polície. Mnohí opísali, ako ich zbili, okradli a zničili im dokumenty. To všetko sa javí ako systematická snaha chorvátskych orgánov zabrániť týmto ľuďom v budúcich pokusoch o vstup do krajiny.
Mladý muž z Gazy povedal Amnesty International, čo sa stalo, keď ho chytila polícia s deviatimi ďalšími: „Zaviedli nás na hranicu s Bosnou. Jedného po druhom nás nechali vystúpiť z auta a začali nás biť obuškami.“ Potom opísal, ako im do tváre nastriekali látku, ktorú považuje za slzotvorný plyn: „Strašne ma štípali oči a nič som nevidel. Potom nám povedali, aby sme išli ďalej a už nikdy sa nevracali do Chorvátska.“
Sami, pochádzajúci z Alžírska, zas Amnesty International vyrozprával, ako ho spolu so skupinou ďalších mužov postupne obkolesili maskovaní policajtmi, ktorí ich bili obuškami a bejzbalovou pálkou. „Potom nám vzali peniaze a telefóny a povedali nám, aby sme išli ďalej do Bosny.”
Ďalší človek opísal, ako im chorvátska polícia vzala topánky, teplé oblečenie a spacie vaky a prinútila ich naboso kráčať kilometre cez ľadovo studené rieky a potoky smerom k bosnianskym hraniciam. Takéto nútené návraty sa pravidelne konali v noci a v odľahlých oblastiach medzi bežnými hraničnými priechodmi.
Ľudia zadržaní v Taliansku a Slovinsku sú často hromadne navracaní a odovzdaní chorvátskej polícii, a následne násilne vyhnaní späť do táborov v Bosne a Hercegovine bez toho, aby ktokoľvek spracoval ich žiadosť o azyl.
Po zverejnení obvinení zo spomenutých násilných činov začali chorvátske orgány stále viac odvracať pozornosť verejnosti od migračných postupov krajiny. Snahy chorvátskych verejných inštitúcií o dohľad nad migračnými praktikami na hraniciach boli zablokované a organizácie pôsobiace v oblasti práv migrujúcich a ľudí na úteku sa dostali pod drobnohľad štátnych orgánov. Dobrovoľníčky a dobrovoľníci mimovládnych organizácií boli prenasledovaní, zadržiavaní bez formálnych obvinení a čelili hrozbe trestného stíhania. Ministerstvo vnútra dokonca obvinilo niektoré mimovládne organizácie z napomáhania pri prevádzačstve. Obvinenie samozrejme ochromilo prácu aktérov a aktérok podporujúcich práva ľudí na úteku.
Európska únia však aj napriek oboznámeniu sa s týmito otrasnými praktikami naďalej pokračuje v prideľovaní značných finančných prostriedkov na pomoc Chorvátsku pri vytváraní infraštruktúry hraničnej bezpečnosti. EÚ tiež úmyselne ignoruje zlyhanie európskeho azylového systému, ktoré len podporuje používanie týchto nebezpečených ciest. Keď sa teploty zvýšia a sneh sa roztopí, počet ľudí, ktorí sa pokúsia prekročiť chorvátske hranice, narastie. Bosna a Hercegovina však nie je dostatočne vybavená na to, aby zvládla príchod rastúceho počtu ľudí hľadajúcich ochranu, a preto je potrebné prijať opatrenia, ktoré by zabránili humanitárnej kríze na okraji EÚ.
Európski lídri a líderky si už nemôžu umývať ruky a tváriť sa, že nenesú zodpovednosť za pokračujúce hromadné vyhosťovanie a násilné útoky na balkánskej ceste, ktoré sú výsledkom ich odhodlania posilniť európske hranice bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatia ľudia na úteku.
Ak sa Vám páči, čomu sa venujeme, podporte našu činnosť svojimi 2%. Viac informácii TU.
