Denník N

Definitívne nedokončené – vzdelávanie v rozpade

Site-specific inštalácia Definitívne nedokončené, Dalibora Baču, ktorú bolo možné vidieť v Novej synagóge v Žiline, od 14.4.2018 do 30.6.2018, zašla pod kožu, svojou aktuálnosťou, krehkosťou a výpovednou hodnotou. Inštalácia sklenených veži, „naprogramovaných“ na postupné zrútenie, pracovala s predstavou procesu, premennými, prostredím a vplyvom prostredia na samotný proces. V spoločenskom kontexte je zjavné, že aj reforma školstva je proces. Je viac ako zjavné, že nie je ani zďaleka pri konci, navyše vplyv prostredia sa nedá presne predpokladať. Kým teplota v synagóge sa pohybuje v určitom rámci (a tým sa dalo predpokladať, ako budú sklenené veže reagovať) pri školstve a jeho premene sú vonkajšie faktory nie celkom presne definované a v mnohých prípadoch neznáme. Nasledujúci text nemá ambíciu odhaliť zásadné faktory, ale len celkom subjektívne ponúknuť názor, aký faktor, či faktory, boli pre definitívne nedokončenú reformu školstva podstatné.

Definitívne nedokončené

Nedávna  výstava Dalibora Baču v Novej synagóge Definitívne nedokončené (text bol písaný v júli 2018) stavia pred človeka mnoho otázok týkajúcich sa súčasného sveta na rozhraní utópie a dystopie. Modernizmus postavený na ilúzii neustáleho pokroku sa odrazu roztápa, rozmäkčuje v návale starostí aktuálneho sofistikovaného sveta. Pred nami sa pomaly rozvidnieva a kontúry nemilosrdnej reality sa vynárajú z tmy, ako keď hlavná hrdinka filmu Futurologický kongres (2013) od Ariho Folmana neužije „zázračnú“ tabletku a namiesto vyumelkovaného sveta sa tak ocitne medzi špinavými cestujúcimi vo verejnej doprave. Podobne aj naša spoločnosť precitá z ilúzie o kvalitnom školstve. Každým ďalším testovaním, medzinárodným porovnávaním a hodnotením zisťujeme, že slovenský vzdelávací systém nie je, aký sme si ho predstavovali a že napriek správnym hodnotám, ktoré sú v ňom naprogramované, výsledky nezodpovedajú našim očakávaniam. Definitívne nedokončené sa tak stáva synonymom premeny socialistického školstva na školstvo demokratické a paralela medzi sklenenými vežami, pospájanými asfaltom,  ktoré sa pred našimi očami (alebo aj nie) pomaly rúcajú, dokonca naliehavo pripomínajú stav v našom vzdelávacom systéme. Možno aj my, podobne ako autor 24 sklenených veží, sme do systému vložili nielen všetky hodnoty a nastavenia (premenné) ako sa od nás očakávalo, ale aj predpoklad zániku, neúspechu, či pádu. A tak sa všetko rúca…. a my sa len prizeráme…

novasynagoga.sk/dalibor-baca-definitivne-nedokoncene

Maturita bez kredibility   

Keď som v 90. rokoch študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, nadšenie pre zmenu vo vzdelávaní do nás vnášali naši kantori ako samozrejmú. Historik Viliam Kratochvíl nám opisoval nádhernú budúcnosť učiteľa, ktorý bude mať k dispozícii moderné vyučovacie prostriedky, nízko-početné triedy mu umožnia venovať viac času rozvíjaniu tvorivých daností žiaka, ktorý sa vymaní z pozície objektu vzdelávania a stane sa subjektom: zahodí strach vyjadriť svoj názor a začneme spolu konečne diskutovať. Z detí mali takto vyrásť osobnosti. Ale už veľmi rýchlo sa ukázalo, že táto vízia má trhliny. Ako nám hovoril Kratochvíl, „začína sa od strechy“, „ keď si vzdelávanie predstavíme ako dom, tak jeho strechou je maturita“, hovorieval. Reforma „ukončovania stredoškolského vzdelávania“, totiž zaviedla niektoré novinky, ktoré mali naše stredné školstvo priblížiť Západu. A hoci sa z realizáciou reformy maturity začalo až v r. 2000, dodnes táto konkrétna reforma nebola dokončená, v zmysle pôvodných plánov a už ani nehovoriac o tom „priblížení“.  Čo malo zreálniť hodnotu maturity, a dodať jej tak kredibilitu, bolo nielen jej „odsubjektivizovanie“ hodnotenia, zvýraznením zisťovania úrovne žiakov testovaním (dodnes sa zrealizovalo len testovanie v jazyku slovenskom, cudzích jazykov a matematiky) a obhajobou projektu, na ktorom mal žiak preukázať ďalšie schopnosti a zručnosti, ktoré nadobudol počas štúdia.  No ešte pred samotným spustením reformy, ako sme sa dozvedali od nášho didaktika Kratochvíla, maturita novú hodnotu a úroveň nezískala, aj preto, lebo univerzity a VŠ sa v pripomienkovom konaní rozhodli neprijať zásadnú zmenu, ktorú reforma nastoľovala, a to „všeobecnú akceptovateľnosť maturitného vysvedčenia“ ako výsledku štúdia, a tým aj ako náhradu za prijímacie skúšky (takto sa uplatňuje maturita napr. vo Francúzsku). Keby boli maturity zo všetkých predmetov jednotné, ich výsledky by boli porovnateľné. Akceptácia maturitného vysvedčenia vysokou školou by samotným maturitám dodala punc dôveryhodnosti. Naopak, presadením vôle vysokých škôl sme maturitu spravili to, čím je dnes – zbytočná skúška bez prehľadu a v každoročne opakovanom chaose.

Dôvody odmietnutia maturity vysokými školami boli prezentované rôzne, medzi riadkami sa však hovorilo, že si školy chceli uchrániť zdroj príjmov, vyplývajúcich napríklad aj z príprav na prijímacie skúšky, ktoré boli ešte v časoch môjho štúdia na vysokej škole poriadne rozbehnuté, napríklad na „obliehaných” školách ako právo, či medicína. Vysoké školy na prípravných kurzoch slušne zarábali a boli to práve najvyhľadávanejšie školy, ktoré udali trend a sami sa tak pripravili o kvalitného študenta. Pretože napokon keď veľká časť uchádzačov prejde prípravkou, čo nakoniec rozhodne? Pol bodové rozdiely? Nie, korupcia. V 90. rokoch sa hovorilo, že uchádzač o štúdium na PF UK, musí doniesť kľúče od auta. Pre menej chápavých, už ich aj na fakulte nechá, aj s autom. Ten samozrejme nepotreboval absolvovať prípravku, tá bola vlastne iba pre tých menej chápavých. Takže zmyslom vzdelávania sa nestalo mať čo najlepších absolventov, ale čo najviac zarobiť. Táto predstava školstva ako biznisu, sa samozrejme nemohla verejne prezentovať, aj keď je v kapitalistickej spoločnosti regulárna, no akýsi komunistický resentiment nútil hlavných predstavených od ministra po rektorov, tak trochu mútiť a hmliť, čím sa vlastne umožnil vznik rôznym hybridom, ako je pomerne rozšírené externé štúdium na stredných aj vysokých školách (už nám chýba len externá forma štúdia na základnej škole).A v neposlednom rade súkromné a cirkevné školy, financované štátom, čo je opäť oxymorón v samotnej podstate. Štát však začal tvrdiť, že takýmto spôsobom garantuje úroveň škôl a dodržiavanie štátneho vzdelávacieho programu. Na tomto mieste sa môžeme vrátiť k pôvodnému úmyslu spraviť z maturity jednotnú skúšku s celoslovenskou platnosťou – keby k tomu došlo, štát by si uvoľnil ruky, pretože, či žiak skúšku spraví, alebo nespraví, by sa stalo zodpovednosťou každej jednej školy, ktorá by tak bola nútená na sebe pracovať, a to bez ohľadu na to, či je súkromná, cirkevná alebo verejná. Keďže je však maturita iba zbytočný papier, máme dočinenia s mozaikou hospodárskych a iných záujmov, ktoré napokon so vzdelávaním nemajú nič spoločné.  A ostávajú len padajúce výsledky našich žiakov vo všetkých oblastiach.

Školstvo v závoze           

Páči sa mi, že existujú rôzne európske merania, my tu na Slovensku sa totiž radi uspokojíme aj s minimom, keď ide o nároky na seba navzájom (po príklady netreba ísť ďaleko, stačí si všimnúť reakcie na získanie titulu pána Danka). Samozrejme od iných chceme výkony na 120 percent (napríklad od ukrajinských doktorov). Bezradnosť Ministerstva školstva je zjavná, v priebehu posledných dvoch rokov stihlo novú víziu, Učiace sa Slovensko, prijať, zavrhnúť, znovu prijať a nedávno znovu zavrhnúť. Nič by však nepomohlo viac, ako dotiahnuť vízie z 90. rokov do konca, aj proti vôli vysokých škôl, a z maturity spraviť legitímnu zmysluplnú skúšku.

Ale to by museli kľúčové osoby prekonať partikulárne „biznis“ záujmy a postaviť sa za záujmy spoločnosti ako celku. Prestať sa dívať na všetko cez vidinu svojich (alebo spriaznených) materiálnych záujmov, nebrať svoje miesto, ako miesto na obohatenie sa, ale aj prijať určité miesto ako zosobnenie inštitúcie. Čiže muselo by sa to stať od miest riaditeľov škôl až po Ministerstvo a odbory. Avšak dnešný materialistický marazmus nás od tohto idealizmu odvracia. Veď ako by mohli riaditelia stredných škôl, ktorí získali svoje miesto za zásluhy pre stranu byť zrazu apolitický? A minister? A upratovačka?

A čo učiteľ? Ako je na tom ten učiteľ? Čo  môže dnes, po 20 rokoch od ukončenia štúdia, odkázať pánu Kratochvílovi? Iba toľko, že špičkové pomôcky k vyučovaniu nemá, v triede síce možno má interaktívnu tabuľu, ale pokiaľ si všetko nepripraví sám, nik mu nič nedá. Školenie na ovládanie predmetnej tabule si ešte musí aj zaplatiť. Polovica jeho kolegov je PaeDr. alebo o pár rokov bude, lebo je to platovo výhodnejšie. Možno niektorému z nich aj pomôže napísať “dizertačku“, veď aj on si chce prilepšiť k platu.  Syndróm vyhorenia prekonal ďalším vyhorením a keď žiada, aby žiak, ktorý vymeškal viac ako 30 percent v jeho predmete, vykonal komisionálnu skúšku, tak sa dozvie, že rodičia sa už dohodli s riaditeľom, že žiak si môže dopísať písomky a úlohy a nemusí tak čakať do augusta. Veď rodičia sú predsa miliardári, tak prečo by ich dieťa malo zmeškať dovolenku na Maldivách. Dôsledky tohto marazmu sú však menej očividné a málokto sa nad nimi zamýšľa. Navrhujem rovno skrátenie školského roku na nevyhnutné minimum, ušetrí sa tak ohromné množstvo času a aj finančných prostriedkov najmä na zbytočné platy učiteľom. Učiteľ je tak zahnaný do kúta a namiesto rozvíjania strategických zručností svojich žiakov, snaží sa ich zasypať dátami, aby v prípade, že náhodou  žiakov nevezmú na VŠ, má po ruke dosť argumentov, že to nebola jeho chyba.

Kde sú teda žiaci? Kvôli ktorým to všetko vlastne je. Prečo úroveň ich vedomostí upadá?  A zručnosti žiadne? Jednoducho zabúdame na podstatné veci, nerealizovaním reforiem, resp. ich nedokončením, sme ostali jednou nohou v starom režime, a to najmä v otázke prístupu k žiakovi. Aj u mladých kolegov vidím zarážajúcu tendenciu žiaka „držať za ruku“ ako nesvojprávneho, všetko mu vysvetľovať, ponúkať stále len známe riešenia, stáť nad ním ako autorita, všetko mu dať na podnose, mať preňho už všetko hotové. Vnímať ho stále len ako objekt našej aktivity. Vidieť to na stále pretrvávajúcej rovnici, ak žiak niečo nevie, znamená to, že ho „to“ učiteľ nenaučil. Opäť sme tu pri tej zodpovednosti. Očividne sme sa teda vzdali akéhokoľvek alternatívneho prístupu, a to už sú vo svete známe mnohé metódy takmer 100 rokov. Na Slovensku, sa napríklad, aj vďaka akémusi „blbému“ kresťanskému konzervativizmu, vzdávame takých metód, ako je dnes v Európe bežne rozšírená Waldorfská škola, ktorej autor R. Steiner je u nás považovaný za sektára  (Miron Zelina hovorí o „sektických“ školách, zrejme aby nevyzeral ako úplný vôl) a pre katolícky klérus, ktorý práve vďaka nevyjasneným hraniciam a kompetenciám má na MŠ mimoriadne silný vplyv, je tento spôsob vzdelávania, kde sa kladie dôraz práve na rozvoj osobnosti dieťaťa, za neprijateľný. Veď pre nich je najdôležitejšia konzervatívna politika zaspatých katolíckych bájnikov, ktorí chcú oživiť dávno zabudnuté a prekonané koncepty vzdelávania a dobehnúť stratený čas, ktorý uplynul od mytologického počiatku slovenskej samojedinnosti. Čas, ktorý im ukradli komunisti chcú dnes dobehnúť náboženskou výchovou od 1.triedy na „základke“, dehonestáciou a popieraním alternatívnych foriem vzdelávania a pohotovým vymývaním mozgov a šírením ne-tolerancie a nenávisti voči všetkému. V tomto bode sa MŠ SR dostalo do fatálneho vleku Vatikánskej zmluvy a tým všetkým pokrokovým ľuďom na Slovensku vzal akúkoľvek nádej na zlepšenie stavu školstva v 21. storočí.

No a práve preto máme na Slovensku iba jednu „waldorfskú“ školu (hoci aj tu sa ľady pomaly lámu). A tak alternatívne prístupy, ktorými nás v 90. rokoch na škole nadchýnali, ostali iba v „rečiach“, a dnes by sa dalo povedať, že vzdelávanie za „starého režimu“ bolo viac alternatívne, ako dnes v časoch  „slobody“. Napríklad, dnes sa pokojne môžete dozvedieť od riaditeľky základnej školy v susedstve, kde ste pred 30 rokmi chodili aj vy, že dnes už deti hrabať lístie okolo školy nebudú, lebo to je „práca“, a deti pracovať nemôžu. Tak to ma podrž!  To, že tak získavajú vzťah k svojmu okoliu už nič neznamená? A prečo máme teda dnes problém, že v lesoparku zostane po školskom výlete spúšť, lebo si dnes deti zvykli, že papier z cukríku upustia tam, kde ten cukrík rozbalili? Prestali sme vnímať, že všetko so všetkým súvisí? Enormné znečistenie planéty máme na svedomí predsa my, nikto iný. Naše deti to však nevedia, pretože ich chránime ešte aj pred tými najjednoduchšími  úkonmi a aktivitami. Čo budú  naozaj vedieť o pár rokov? Obávam sa, že neprežijú jeden jediný deň, v prípade, že by sa tento systém civilizácie rozpadol, ich ľudskosť bude natoľko na ústupe, že si nebudú vedieť vybaviť ani jednu univerzálnu hodnotu. Natoľko budú „zaprasené“ materializmom a zahltené uspokojovaním vlastných potrieb, že humanizmus a duchovno im budú rovnako vzdialené, ako dnes slovenským katolíckym biskupom tolerancia a pokora.

Zažívame úpadok vzdelávania, to je jasné ako facka, že si to však málokto uvedomuje je ešte omnoho horšie.

Hlavným rysom nášho systému dnes, je profitabilita. Lenže pri vzdelávaní to má jeden háčik. Profit je totiž vždy na niekoho úkor. Lenže na koho? Ak niekto profituje, potom automaticky znamená, že to ide na niekoho účet. A kto sú teda tí, ktorí ťahajú za kratší koniec? V prvom rade deti samotné. Pretože dnešný systém, ktorý ráta iba s úspešnými, geniálnymi a nadpriemernými deťmi (to je perfektný marketingový produkt najmä pre rodičov, pretože každý rodič chce aby jeho dieťa bolo výnimočné, najlepšie a najúspešnejšie) ničí aj tie, ktoré do tejto skupiny  zaradené sú a aj tie, ktoré do nej nespadajú. Naša posadnutosť nadpriemernými deťmi, malými géniusmi, má vážne trhliny. V prvom rade zavádza rodičov a to je minimálne neférové zo strany pedagógov, že vlastne rodičov klamú, zavádzajú. Z praxe predsa vieme, že nemôže byť každé dieťa génius a každé dieťa úspešná hviezda, či už rocková alebo športová. Väčšina ľudí prežije svoj život nepoznaný, v tichom priemere. A tu zrazu máme školy plné géniov, dokonca školy len pre géniov, aby ich rozlet nik nebrzdil. Ale kde sú tí géniovia, keď skončia školu? Všimli ste si, žeby sme mali na Slovensku viac nadpriemerných ľudí ako inde vo svete? Samozrejme, že nie. Lebo toto celé je mýtus. Nedokážeme si to však priznať. A správne vyhodnotiť. Tým pádom existuje akýsi nadstupienok nadaných detí, a potom sú tie, ktoré nadanie nemajú. Ale aké nadanie? Rýchlo vypočítať príklad? Ovládať permutácie s opakovaním v 10 rokoch? Takáto detská genialita rýchlo vyprchá. Poznáme ju aj u autistických detí,  ktoré dokážu v niečom byť výnimočné, ale v socializácii sú slabé. Takže trpia vlastne všetky deti, v konečnom porovnaní. Na nadané deti sa kladú obrovské nároky, ktoré väčšina z nich neunesie, a u tých ostatných sa vyvíja komplex neschopnosti, menejcennosti. A to nehovoríme ešte o Rómskych deťoch, pri ktorých sa vyžadovanie nadschopností kombinuje s rasistickými predsudkami. Čiže sa automaticky považujú za menejcenné.

A to sme pri slávnych špeciálnych školách. Ich existenciu u nás kritizovala aj EÚ. Lenže opäť sa snažíme zakrývať a nepripúšťať si pravdu, že špeciálne školy naozaj slúžia na segregáciu, a že keď to myslíme so vzdelávaním Rómov naozaj vážne, tak tento model musíme jednoznačne opustiť. Osobne som žil dlhé roky v presvedčení, že špeciálne školy (niekdajšie Osobitné) po revolúcii zanikli, predpokladal som naivne, ľudsky, že tieto pozostatky totalitného školstva boli zo systému vyradené okamžite, no z omylu ma vytrhol až bývalý sused, 12 ročný chlapec, ktorý vyrastal v zmiešanej rodine, navštevoval mestskú ZŠ, až do chvíle, keď ho začali spolužiaci šikanovať, resp. sa mu začali posmievať, kvôli jeho pôvodu.  Keď sa bránil voči agresii spolužiakov, tak triedna učiteľka označila za agresora naopak jeho a odporučila ho preradiť do špeciálnej školy pre deti s poruchami (s ľahkým stupňom mentálnej retardácie). Po mojom prvotnom šoku, že takéto školy ešte stále existujú (väčšina alternatívnych prístupov vychádza z faktu, že každý je vzdelávateľný a triedenie detí na debilov, imbecilov a idiotov sa pripisuje ako prvok typický pre totalitné režimy, ktoré sa vyžívajú v kategorizovaní obyvateľstva) som sa ho pýtal, čo sa teda v tej novej škole učia, na čo som dostal odpoveď, že nič, že sedia na dvore a hompáľajú nohami(!). V jeho dopovedi je všetko! Aj to, čo z neho bude, keď dospeje. Pretože to všetko, čo zažil si odnesie aj do života, aj do vzťahu k väčšine. Predsa okrem nenávisti k bielym mu z navštevovania školy viac neostalo, o vedomostiach, či zručnostiach je úplne zbytočné hovoriť.  A tento model sa deje už viac ako 25 rokov, s rovnakými výsledkami. V ničom sme sa nepohli dopredu, okrem pár jednotlivcov a experimentov, ktoré sa rozhodli ignorovať systémové nastavenia. Ale nakoľko tieto lastovičky môžu zmeniť už zabehaný systém, je ťažké predvídať, pretože v otázke vzdelávania Rómov existuje ešte viac predsudkov, ako pri vzdelávaní ako takom. Jediné, čo súčasnému prístupu nemožno vyčítať je pridŕžanie sa kontinuity. Kontinuity vzťahu väčšiny k menšine, pozostatkom totalitného vzdelávania, čiže segregácie.

Zlyhanie reformných vízií

V rámci už spomínanej výstavy v žilinskej Synagóge, teoretik architektúry Peter Szalay píše o Zlyhaní vertikálneho mesta, v rovnomennej eseji kritizuje modernistickú víziu fungovania spoločnosti, obviňuje ju zo zlyhania a nepresvedčivosti: „Ruiny modernizmu vnímame do veľkej miery projektívnym pohľadom — pohľadom, ktorý nepripúšťa „právo deštrukcie“. Vidíme v nich mnohokrát predovšetkým neschopnosť vlastníkov, politikov či úradov starať sa o naše prostredie a dedičstvo. Fascinácia pohľadom na rozpadávajúce sa a hrdzavejúce oceľové a betónové konštrukcie, prefabrikované sklenené, keramické či plastové elementy fasád a opustené továrne, liečebné domy či bytovky je rovnako dôkazom o zlyhaniach sociálnych utópií modernej histórie, ako aj iracionálnosti rastových paradigiem kapitalizmu…“ novasynagoga.sk/peter-szalay-vertikalne-mesto Akokoľvek plne chápem Petrove rozhorčenie nad „spapranými“ urbanistickými zásahmi, nedá mi však jeho kritike vytknúť, že akosi v svojom texte zabúda, že väčšina aj konkrétnych modernistických vízií nebola ani len realizovaná, a iba niektoré len čiastočne.  Nedá sa potom hovoriť o zlyhaní prístupu, či vízie. Veď predsa nemohli byť naplnené jej ciele. V tom mi príde paralela s reformou školstva ako adekvátna. Aj naša reforma, resp. predstava o zmodernizovaní školstva nebola dokončená, nebola realizovaná, kde tu len čiastočne. Preto je vlastne ťažko hovoriť o tom, v čom zlyhala, keď zlyhali najmä inštitúcie, resp. individuality v koži inštitúcií. Tu je naozaj potom namieste záver jeho kritiky: „Ako tvrdí Douglas Murphy v knihe The Architecture of Failure (Architektúra zlyhania), je to „odrazom našej depresívnej politickej situácie“ a znakom chýbajúceho „úprimného radikalizmu“ v súčasnej architektúre. Ruiny modernizmu sa dostali do obrazového repertoáru dystopických vízií budúcnosti. Obrazu zlyhania dnešnej civilizácie antropocénu, v ktorom sme síce tí, ktorí najvýznamnejšie ovplyvňujú premeny planéty, no nami naštartované procesy nás unášajú do nezvratnej katastrofy. Ako výstižne napísal Nicolas Bourriaud, „ľudstvo sa stáva pozorovateľom aj obeťou vlastnej infraštruktúry“. Vlastne aj my sme boli málo radikálni a spravili sme priveľa kompromisov, až si nakoniec moc rozhodovať o niečom, vzal niekto iný.

Potom namiesto toho, aby sme sa venovali rozvíjaniu zručností našich detí, snažíme sa im uľahčiť učenie na skúšky na Právo, kde vyžadované vedomosti prekračujú bežné znalosti stredoškoláka o tisíc percent.  Je pritom zaujímavé, že vlastne samotné právnické fakulty nám tak ukazujú, čo je gros ich výuky: memorovanie. Je jasné, že v porovnaní so zahraničím, sú niekde inde, keďže na zahraničných právnických školách sa učí riešiť prípady (prax) a nie jednotlivé paragrafy zákonov naspamäť. Veď napokon, čo je dôležitejšie? Poznať všetky zákony od slova do slova, alebo ich vedieť aplikovať?

Potom už treba len porozmýšľať, prečo sa napriek všetkým dobre naformulovaným víziám, nedarí naplniť ich, teda vlastne realizovať. Tu sa nedá iné, len že ryba smrdí od hlavy, a keď si naozaj prelistujete zoznam ponovembrových ministrov školstva, nápadne vám vyskočí do popredia iba jedna strana. sk.wikipedia.org/…/Zoznam_ministrov_školstva,_vedy,_výskumu_a_športu_Slovenskej_republiky A to je strana, ktorá sa hrdo, odborne a slušne hlási k odkazu myzogýnov Škultétyho, či Vajanského, podľa ktorých žena sa mala držať varechy a nemiešať sa do mužských záležitostí. Preto sa nemôžeme čudovať, že im vlastne akákoľvek reforma smrdí, nehovoriac o právach, menšinách a slobode. Tu sa budú radšej striktne držať neistej a nepodloženej segregácie, len aby sa im to všetko veľmi nepomiešalo a aby tak nestratili prehľad a samozrejme, vplyv. A to najmä na tok peňazí, veď ide hlavne o to.  Veď Definitívne nedokončené predpokladá najmä, že „nie všetko je definitívne vidno“.

Sklenené veže pred rozpadom

Školstvo ako mikrosvet, škola ako reflexia spoločnosti. Sklenené veže ako metafora ilúzií o ňom. Potom netreba zabúdať na absenciu diskusie, podobne, ako vo všeobecnosti na Slovensku, ani v školách nie je veľký priestor na diskusiu, veľa krát dokonca ani na vyslovenie názoru. Zaň sa rozhodne trestá, a už nielen žiak, ale aj učiteľ. Ten už radšej mlčí, pre istotu. No a na hodinách samozrejme sa vyjadrenie vlastného názoru nenosí. To sme vlastne ostali ešte stále pred rokom 89. Ono to aj tak trochu súvisí s personálnymi otázkami tiež. Keďže ešte stále učí generácia, ktorá začínala za „komančov“. A tak stále ešte sa na školách robia „skladačky“ na narodeniny, meniny, či jubileá. A potom sa gratuluje, posedáva a ohovára. Osobne to nepovažujem za najšťastnejšiu formu utužovania pracovných vzťahov, o to horšie, ak to navyše niekto považuje za utužovanie „priateľstva“. Len aké je to priateľstvo, keď to vlastne máte príkazom? Že vraj nemusíte, ale skúste odmietnuť. Keď sa to stalo mne pred necelými siedmymi rokmi, netušil som, aké to bude mať fatálne následky. Bol to môj tretí rok na onej škole, samozrejme cez prázdniny som zmluvu nemal, takže na začiatku školského roku som bol viac menej „švorc“. K tomu sa naša zástupkyňa cez leto vydala, a osoba, v ktorej náplni práce bolo hlavne zbierať klebety, samozrejme organizovala aj „skladačku“ pre zástupkyňu na darček. Bohužiaľ, odmietol som, nemal som na to, skladať sa zástupkyni na manželskú posteľ. Navyše mi to neprišlo ani ktovieako etické, skladať sa na dar pre nadriadeného. A to ani nehovoriac o tom, že sme boli „len“ kolegovia, žiadni blízki druhovia, či niečo pričom by som mal pocit, že sa to hodí. No, ale to som samozrejme roztočil koleso udalostí. Ani neviem kedy, bolo to popri nejakej porade, mi zrazu riaditeľova sekretárka položila na pracovný stôl krémeš na tanieri, s príslovečným dôvetkom, aby mi chutil. Horšie už len malo prísť. Pohovor u riaditeľa. „Ako sa snaží vytvoriť kolektív“, „aby sme spolu vychádzali“ a že „mu to kazím“. Tak to som mu povedal, že mne zas naopak, to celé, pripomína staré, zašlé komunistické časy. To sa urazil. A trvalo mu mesiac, kým to aj verbalizoval pred kolegami na ďalšej porade, že ako ho jeden kolega urazil, lebo on vraj za komunistov trpel. Aj celá jeho rodina. No a potom to už išlo dole kopcom. Výplata každý mesiac na základe (500,-) a na konci júna: „už ťa nepotrebujem“. Nikdy samozrejme na toho človeka nezabudnem, a ani na to ako mi znechutil školstvo aj vzdelávanie.

Takže, si už nerobím ilúzie, ako v časoch po škole. Napokon som sa po dobrovoľnej pauze vrátil k učeniu. (Aby som však školstvo „definitívne“ opustil v septembri 2018) Skôr ma desia iné veci. Napríklad, že sa nevieme vyhrabať z minulosti. To je predpokladom postupu vpred. Vzdelávanie však dostáva zabrať všade vo svete, a zvlášť v krajinách blahobytu, ako sú krajiny EÚ, kde práve blahobyt uberá z nárokov na vzdelávanie, mladí strácajú záujem, lebo majú všetko. O nič nemusia bojovať. Zatiaľčo na Slovensku, sa trápime s tým, ako sa vyrovnať s totalitnými režimami (čo už sme mali dávno spraviť),  uchádza nám prítomnosť a strácame tak schopnosť rozoznať výzvy súčasnosti a blízkej budúcnosti. Obávam sa však, že zaslepenosť určitých rozhodujúcich skupín, bude držať slovenské školstvo v dlhotrvajúcom marazme. Naratív o maturite bez kredibility je známy, treba ale pripomenúť, že je dodnes určujúci a symptomatický pre všetky trhliny ponovembrových vízií slovenského školstva, definitívne nedokončených, v ktorých sa „krochnia“ práve tí, ktorí z nich profitujú a majú na nich postavený svoj biznis plán. Tento fakt je viac a viac zrejmý z káuz posledného pol roka (od napísania pôvodnej verzie tohto článku), ktoré nejakým spôsobom súviseli s Ministerstvom školstva a s tými, ktorí ho dlhodobo vedú (SNS) a roky, ktoré ubehli sa tak viac a viac javia ako premárnené. Čiže to, čo zlyhalo nie sú vízie, ale ľudia, ktorým vízie vadili a vadia a hlavne sú prekážkami, ktoré stoja na ceste ich osobného blahobytu. To, že naplnenie týchto vízií by znamenalo viac blahobytu pre všetkých, ich už absolútne nezaujíma. A tak sa nečudujme, že sa rútime do mravného a spoločenského zlyhania.

 

AUTOR bol STREDOŠKOLSKÝ UČITEĽ DEJEPISU A CUDZÍCH JAZYKOV

Teraz najčítanejšie

Michal Chudik

Narodil som sa v Žiline a aj tu momentálne žijem. Vyštudoval som Filozofickú fakultu UK v Bratislave, učiteľstvo Francúzština a História. Francúzština ma vytiahla cestovať a poznávať súčasnosť a Dejiny zas mi uľahčili porozumieť minulosti a hlavne dôležitosti poznania toho, čo sa stalo. Počas štúdií som si spravil kurz sprievodcu CR, aby som sa naučil ako sprostredkovať to, čo viem, no a pár rokov po škole ma pritiahli medzinárodné vzťahy a po-vysokoškolské štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov a aproximácie práve pri Právnickej fakulte UK, pretože ma vždy zaujímali formy spolupráce a riešenia problémov medzi štátmi. Chcel som ísť aj touto cestou, ale nakoniec ma osud odvial inde, hoci rok a pol som pracoval pre ZMOS na ich zahraničnom oddelení. Po bratislavskej perióde, som sa vrátil do Žiliny, kde som učil na stredných školách, občasne sprevádzal mestom a venoval sa miestnym dejinám. Nakoniec som aj učiteľovanie zavesil na klinec a rok a pol som  pracoval v Považskej galérii umenia, aby som tesne pred pandémiou zmenil svoje zameranie. Mal som už po krk zamestnávateľov a ich komandovanie a "forsírovanie" ich vlastných predstáv. Môj vstup do nezávislosti zarámcovala pandémia, a tak ako mnohí z nás, hľadám svoje vlastné východisko z dnešnej, komplikovanej situácie.