Denník N

Tichý protest proti spomienkovej akadémii k 80. výročiu Slovenského štátu v Ružomberku

Keď som sa nedávno dozvedel aké podujatie k 14. marcu sa chystá v kine Kultúra, teda v priestoroch patriacich mestu, napísal som o tom blog. Na jeho základe a následnej pobúrenej reakcie verejnosti, mesto Ružomberok podujatie v avizovaných priestoroch zrušilo. Organizátori sa však nevzdali a prenajali si priestory v súkromných priestoroch hotela Kultúra.

Reč o tom bola v blogu v „Ružomberku sa chystá spomienkové podujatie k 14. marcu.“ Vzápätí sa ale potajomky v nedeľu večer 10. marca, uskutočnila vo Veľkej dvorane Kultúrneho domu Andreja Hlinku, teda v časti, ktorá je v správe mesta ďalšia akcia Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Reagoval som blogom „Kotlebovci oslavovali v Ružomberku 80. výročie slovenskej štátnosti.“ Podľa publikovaného stanoviska mesta vraj kotlebovci riaditeľovi KDAH tvrdili, že v týchto priestoroch v nedeľu prebehne prezidentská kampaň a preto akciu povolil. Vráťme sa však znovu k spomienkovému podujatiu. Na stránke Múzeum ozbrojených zložiek Slovenskej republiky 1939 – 1945 sa objavila informácia, že podujatie sa bude konať v plánovanom čase a miesto sa účastníci dozvedia až v deň konania o 11:45 pred Kultúrou.

Po zverejnení stanoviska mesta sa na stránke objavila podráždená reakcia predsedu združenia Františka Gajdoša „S ÚCTOU K DEJINÁM alebo Quo vadis slovenská demokracia?

V mierne upravenej podobe ju uverejnili Hlavné správy s názvom: „Teror extrémnej korektnosti: Bude už zakázaná aj zmienka o výročí historického vzniku samostatného slovenského štátu?“ Ako autori boli uvedení František Gajdoš a Ivan Lehotský.

Oslovil som v tejto veci niekoľko poslancov mestského zastupiteľstva, aktivistov zo „Slušného Slovenska“ a aktívnych občanov a vďaka ich ochote sa podarilo zorganizovať tichý protest pred hotelom Kultúra, kde sa podujatie nakoniec konalo. Aj touto cestou chcem poďakovať Ladislavovi Matejovi zo Slušného Slovenska, bývalému poslancovi a kandidátovi na primátora Robovi Kolárovi, poslancom mestského zastupiteľstva Jurajovi Burganovi (KDH), Jánovi Kuráňovi (nezávislý), Romanovi Camberovi z Okresného úradu práce, Zuzke Hruškovej z Galérie Ľudovíta Fullu, Mirovi Klímovi, Márii Majakovej a Andrejke Dvorskej. Priateľom Fedorovi Polónimu, ktorý je autorom väčšiny fotografií, Michalovi Daubnerovi a Pavlovi Polkovi, synovi Tomášovi a ďalším, ktorí týmto spôsobom verejne vyjadrili svoj protest proti adorácii štátu, ktorý poslal na smrť desiatky tisíc vlastných občanov a bol satelitom Hitlerovej Tretej ríše.

Protest sa odohral bez rušivých momentov. Jedine oblastný predseda ĽSNS pre okresy Bánovce nad Bebravou, Partizánske a Prievidza, Anton Grňo na mňa cestou z parkoviska zakričal ešte pred jeho začiatkom: „Hajzeľ vy.ebaný!“ Miestny oblastný predseda pre okresy Ružomberok a Liptovský Mikuláš, Michal Buchta sa k nám správal slušne, dokonca nám (možno ironicky) núkal občerstvenie. Kvázigardistickú uniformu, ktorú ako pobočník vodcu Slovenskej pospolitosti tak hrdo nosil ešte pred pár rokmi aj v Ružomberku, však na sebe nemal. Ktovie kde ju on a ďalší, ktorí sú dnes členmi Kotlebovej ĽSNS, majú? Dali uniformy a bagandže do zberu, alebo čakajú starostlivo opatrované v skrini, keď ich strana dosiahne vytúženú väčšinu a ako napísal poslanec Mazurek: „Bude viesť prebudené Slovensko k žiarivým zajtrajškom a lepšej budúcnosti?“

Niektorí prichádzajúci účastníci spomienkovej akadémie na nás hľadeli nechápavo, iní s pobavením či údivom.

Iní nám, tak ako napríklad Dušan Sabol, predseda miestnej organizácie SZPB z Istebného, vyjadrili podporu a uznanie.

Všimol si nás aj predseda Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku, Andrej Trnovec.

Ďalší účastník, Miroslav Vetrík z Kuffovej novej strany Kresťanská demokracia – Život a prosperita, si nás pri príchode príliš nevšímal.

Čo sa odohrávalo vnútri, viem iba sprostredkovane. Časopis .týždeň uverejnil o podujatí reportáž: „Uhladení ľudáci. Reporáž z Ružomberka.“ Na titulnej fotografii Borisa Németha je Ivan Ožvát, sólista opery SND, ktorý účastníkom na úvod zaspieval hymnu a niekoľko slovenských piesní. Účastníkmi boli podľa reportáže „bežní ľudia, akých poznáte z ulice. Majú radi folklór, piesne o Slovensku, cítia sa vlastencami.“ A na rozdiel od reportéra, im možno pripadá normálne to, čo Anton Vydra opisuje takto: „Mladá žena stretne známeho, postaví sa a pozdraví ho: „Na stráž!“ Presne tak to povedala, úplne prirodzene, ako keby to bol celkom bežný pozdrav na ulici.

Okrem tenoristu Ivana Ožváta účastníkov potešil aj mladý heligonkár zo súboru Belanček.

Moderátorom bol člen Rozhlasového hereckého súboru, matičiar, Jozef Šimonovič. A ako bolo avizované, hlavnými postavami boli historici Ivan Mrva, Martin Lacko a kňaz Ján Košiar.

Medzi účastníkmi prevládali skôr staršie ročníky.

Nechýbala trojica s červenými kravatami zo Slovenského hnutia obrody, ktoré sa účasťou nezabudlo pochváliť na svojej stránke.

V ponuke boli knihy, ktoré sa u adorantov vojnovej Slovenskej republiky tešia mimoriadnej obľube.

Informáciu priniesol aj portál MY Liptov. V článku: „V Ružomberku bol tichý manifest s tvárami obetí a sporná konferencia o Slovenskom štáte“ okrem iného píšu: „Protest mal pokojný priebeh. Účastníci v rukách držali veľké fotografie miestnych obetí, ktoré zomreli v koncentračných táboroch. Na iných boli slovenskí gardisti, ako strihajú bradu Židovi. Tiso so vztýčenou pravicou dával hold Hitlerovi. Nechýbali väzni v pruhovanom oblečení. Hrôzu vyvolávala fotografia skupiny židov, na kraji ktorej stál malý chlapec so zdvihnutými rukami. Puškou na neho mieril nemecký vojak.

Na jednej z fotografií zachytili rušivý moment, keď ma obťažovali mladí kotlebovci z Kulturblogu, študent Ján Pastuzsek, bývalý okresný predseda ĽSNS Kežmarok, ktorý sa mi pred časom vyhrážal súdom keď som zverejnil, že jeho priateľ Milan Mazurek oficiálne vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi a gymnazistka a členka Kotlebovej Ľudovej mládeže, Lívia Garčalová. Tá mi položila otázku, ktorá ma svojou bezočivosťou a nejapnosťou, priznám sa, vyviedla z miery: „Keď máte takú odvahu na internete, či máte aj odvahu povedať, koľko ľudí ste reálne udali?“ A napriek tomu, že som jasne odpovedal, že trestné oznámenie som podal iba na niekoľko ľudí, ktorí sa mi priamo vyhrážali zabitím a nikdy som nikoho „neudal“ pre jeho politické presvedčenie, Lívia naďalej opakuje svoje lži. Ďalšiu časť natočeného videa, kde sa „zakoktala“ slečna Lívia keď som ju konfrontoval s tragickým osudom obetí holokaustu a zmohla sa iba „to mi je ľúto,“ nám Kulturblog už neponúkol

V krátkej noticke k zostrihanému videu ma uviedli ako „známeho udavača,“ ktorý „bol aj hosťom prezidenta Andreja Kisku a pohybuje sa v neoliberálnych kruhoch“ a „je ukážkou totalitného zmýšľania, ktoré musíme na Slovensku zastaviť.

Pripájam aktuálnu ukážku kultúrnej úrovne Kulturblogu gymnazistky Lívie a jej priateľov. Kultivovaná ukážka získala 468 lajkov a 214 zdieľaní. Verím, že rodičia a pedagógovia slečny Lívie sú na ňu patrične hrdí.

Spomedzi účastníkov z radov Kotlebovej strany spomeniem Antona Grňa či Elenu Balušíkovú, ktorá podujatie komentovala slovami: „Z dnešného Ružomberka. Perfektne zorganizované stretnutie s historikmi. Pripominuli sme si vznik 1.Slovenského štátu, napriek obštruciam zo strany udaváča Benčika. Účasť nad očakavanie. Na Stráž!!!“ Ďalej mlčanlivého poslanca Petra Krupu, Ladislava NagyaIrenu Sklenárovú z Piešťan a manželov KatarínuVladimíra Bokovcov z Turčianskych Kľačian.

Zostáva dúfať, že v Ružomberku budeme mať teraz aspoň na chvíľu pokoj od „uhladených ľudákov“ aj podstatne menej uhladených členov Ľudovej strany Naše Slovensko.

Fotografie: © Zuzana Hrušková a Fedor Polóni. Ostatné Facebook.

Doplnené 22.3.2019

Podľa informácií na webe Kotlebovej ĽSNS to bolo všetko presne naopak. Extrémisti a blázni sme my a ich podujatia sa zúčastnili významné osobnosti a inteligencia z celého Slovenska.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím .