Denník N

Konšpirácie na vlastnej koži

Ak pseudonovinár nehľadá pravdu, ale už pred písaním článku ju vlastní, šíri zlobu ako stredoveký mor. Pisálkovi Grečovi zo Zem&Vek prekáža nielen wikipédia, Associated Press, ale aj jazyk tetovania  – hebrejčina. Nie je za mnou žiadny Soros, ale „iba“ vlastné presvedčenie.

Tento článok nie je o politike, hoci v nej sa stretáme s konšpiráciami najviac. Na vlastnom príklade chcem poukázať na zlobu, ktorá vzíde, ak pseudonovinár nehľadá pravdu, ale už pred písaním článku ju vlastní a následne jeho mozog nepracuje v snahe, čo najviac sa priblížiť k objektivite, ale v úsilí pospájať špičky ľadovcov, ktoré dovidí jeho obmedzenosť, tak, aby potvrdzovali jeho absolútnu, vopred známu pravdu. Bez snahy o výpoveď dotknutých osôb. Tej vykonštruovanej parapravde prítomnej vo svojej konšpirátorskej hlave tak nekriticky verí, že už ju nič nespochybní, a to ani pravda skutočná. Zotne každého oponenta. Problém je, že takýto šikovní manipulátori zasejú hnilobu konšpirácii do hláv ďalších slaboduchých ľudí a vďaka sociálnym sieťam sa lož šíri ako mor v stredoveku. Neumierajú naň našťastie ľudia, umiera ale pravda. Neraz je človek znechutený, keď vidí, že vakcíny sú málo účinné.

Ktosi mi vrelo odporúčal „vynikajúci článok“ v novinách Kultúra. Vidiac, že významným prispievateľom je František Vnuk, nerobil som si žiadne ilúzie, ale keďže sa ma to týkalo, nechcel som to obísť. Článok sa volá O tragédii tetovaného celibátu a pastorálnej moci. Citujem z neho:

„Do pomyselného vriaceho kotla známych medializovaných problémov rímskokatolíckej cirkvi prispel pikantnou ingredienciou Michal Lajcha a čiastočne i Peter Lucius Baláž. Analýzou tejto veci a chronológiou kauzy správania sa bývalého správcu farnosti v Kľaku neujde pozornosti, že svoje „public relations“ (PR) mal ukážkovo pripravené a až podozrivo profesionálne na „dedinského farára“ pôsobiaceho hlboko v horách. Tzv. agenda setting „tragédie celibátu“ a možno aj jeho osoby učebnicovo zamestnávala relevantné médiá niekoľko dní až do tej miery, že sa dostala aj do diskusných relácií TV a rozhlasu. Prirodzene by otázka mala najprv znieť: „Kto mu to pripravil, aká mediálna agentúra a koho politikum sa tým vykonáva, aký balík financií to muselo stáť?“ Aj keď pripustíme, že Lajcha ovláda aspoň základy PR agendy (veď ako celibátnik sa mohol venovať po večeroch a vo voľnom čase štúdiu, získavaniu zručností v danom predmete a kontaktom s profesionálmi) z toho, ako to bolo prezentované, je zrejmé minimálne to, že ide o tímovú prácu profesionálov, na čo sú nutné značné financie na prezentáciu. Môj „zásah do čierneho“ indikuje fakt, že nielen u nás bol Lajcha na poprednom mediálnom mieste, ale veľa priestoru mu venovala vplyvná americká Associated Press – AP, či iné tzv. mienkotvorné zahraničné médiá, ako napr. Washington Post. AP mu dokonca venovala aj fotoreportáž (sic!). No a dodajme, že táto nová liberálna celebrita sa už stihla dostať do tzv. wikipédie, čo je tiež americký výmysel.“

Uvediem veci na pravú mieru, myslím, že by som to mohol vedieť lepšie ako autor Peter Greča, ktorého som v živote nevidel ani s ním nekomunikoval, ani neviem kto to je.

Dôvodom k napísaniu knihy Tragédia celibátu  – mŕtva manželka bolo hlboké vnútorné presdvedčenie, že sviatosť manželstva je v Rímskokatolíckej cirkvi kompatibilná so sviatosťou kňazstva, že absolutizácia celibátu (nesvätenie ženatých, povinný celibát) našej Cirkvi škodí, že predstavuje diskrimináciu manželov a biologických otcov, že Boh nemôže považovať manželku za „jednoduchú prekážku“ ako ju považuje náš Kódex kanonického práva, kán. 1042, b. 1. Mal som veľkú výhradu vo svedomí vzhľadom na aktuálny model, keď Rímskokatolícka cirkev svätí výlučne celibátnikov alebo vdovcov. Prišlo mi morbídne, nedôstojné ľudskej osoby, neantropologické a nepersonalistické, že vstupenkou do klerického stavu v prípade ženatého muža, je smrť milovanej manželky. Pokiaľ manželka žije, je kandidátom nevhodným, keď zomrie, stáva sa kandidátom vyhovujúcim.

Štúdium patristických prameňov, histórie a teológie potvrdilo, že smrť manželky je aj podmienka nebiblická a  jedenásť storočí mala Rímskokatolícka cirkev model pluralitný. Toto poznanie sa samozrejme nezjavilo odrazu, nepadlo z neba, nemal som žiadne videnie. Okrem štúdia išlo o dlhotrvajúci proces priateľských diskusií s Petrom Lucianom Balážom (ani to meno majster Greča neopísal správne) na kľakovskej fare. Bol to projekt prežitý takmer desaťročím v kňazstve, prerozmýšľaný a samozrejme aj pretrpený a premodlený.

Jedinou oporou mi bol spoluautor a dlhoročný priateľ z bohosloveckých čias Peter Lucian Baláž a zopár blízkych ľudí z farnosti.

Majstrovi demagógie konšpirátorovi Grečovi  ďakujem za uznanie, ale nestretol som sa ani s jedným profesionálom (ani amatérom) na PR, neabsolvoval som žiadne školenia, nijako som sa v PR ani mediálne nevzdelával, od nikoho som nežiadal, ani nedostal ani €, nestála za mnou žiadna agentúra, žiadna skupina, žiadna lobby, žiadni mocní, žiadni žida, žiadni liberáli, žiadni nepriatelia Cirkvi…, bohužial nestála pri mne ani osoba, ktorá pri mne stála pred tým sedem rokov. Na všetko som bol sám s Peťom, spoluautorom a blízkymi manžemi z farnosti, u kotrých som sa mohol zdieľať.

Tetovanie bola moja srdcovka ešte pred piatimi rokmi, vtedy som to nedotiahol. Nie som naivný, vedel som, že budem za teologickú odbornú knihu o dobrovoľnosti celibátu suspendovaný, logicky som chcel stihnúť tetovanie ešte ako kňaz – vediac, že niektorí skôr narodení katolíci budú možno pohoršení, ale moju cieľovú skupinu vždy tvorila periféria Cirkvi, mladí a ľudia v produktívnom veku, ľudia, ktorí veria v Boha, ale majú problém s Cirkvou… Vedel som, že mnohých povzbudím, veď ide druh vyznania viery. Fotku som dal na facebook, veď to je „moderný areopág“. Nebyť tohto nekonvenčného štýlu prežívania kňazstva, zrejme by neprichádzali do kostolov, kde som pôsobil, aj ľudia z periférie Cirkvi.

Z ničoho nič mi volalo neznáme číslo – Nový čas. Bol som práve na brigáde, náhodou som počul telefón, poskytol som krátky rozhovor. Následne správu prebrali viaceré média. Po vydaní knihy a odhalení pamätnej tabule Rudolfovi Kluchovi sa už ponuky na mediáne reportáže rozbehli, ale nikomu som sa nenatláčal, nikomu som nič neplatil ani som za to nič od nikoho nedostal.

Tak ako každý iný gramotný občan majúci email a internet, som si vygúglil kontakty na média a poslal info, že odhaľujeme na fare v Kľaku pamätnú tabuľu zabudnutému hrdinovi Krvavej nedele Rudolfovi Kluchovi, s čím bude spojená aj prezentácia kníh, nakoľko Klucha na kľakovskej fare nepokrytecky vychoval troch synov. Mário Kaprálik z Nového času a Dano Vražda z Denníka N prišli dokonca aj na sv. omšu, Maťa Kašiarová z Markízy prišla až po slávnosti. Imrich Gazda z Postoja mal exkluzívnu výsadu, vedel o pripravovanej knihe, pol roka dopredu mal na maile resumé, nemôžem za to, že nikto z konzervatívneho postoja ponuku neprijal.

Úplne normálny spôsob normálneho občana, možnosti aké má v tomto štáte každý.

Takže žiadna tímová práca profesionálov, žiadny balík peňazí, žiadne politikum. Na vydanie kníh sme si s Peťom popožičiavali peniaze od známych, všetky výdavky až po prvú tlač boli zhruba 10 tis. €, všetko, čo sa dalo, sme robili svojpomocne.

Pisálkovi Grečovi prekáža nielen wikipédia, Associated Press, ale aj jazyk tetovania  – hebrejčina.

Bez komentára.

Aby bol článok dokonalý, už mi tam chýba len Soros.

Fundamentalista Greča má rezervy v teológii tak obrovské, že nemá význam komentovať jeho sektársku pasáž o tetovaní, kde neguje dokonca aj hovorcu KBS Martina Kramaru. Odporúčam štúdium Katechizmu Katolíckej cirkvi, najlepšie ešte pred písaním podobných článkov.

Aby toho nebolo málo, po čase som sa dozvedel, že článok z Kultúry je uverejnený na Zem&Vek.

V tomto prípade konšpirácie môžu aj zdvihnúť sebavedomie, veď som vraj nahradil celé tímy, spoločnosti, agentúry a všetko bez peňazí. Grečovi odkazujem, že sebavedomie dvíhať nepotrebujem, o komplimenty tohto druhu nestojím a radšej žime v pravde, ak ju nepoznáme, trpezlivo a vytrvalo ju hľadajme, až potom publikujme.

Konšpirácie sú skoro všade okolo nás, ale keď sa týkajú konkrétne vás, tak si problém uvedomíte hlbšie. Úplne najhoršie sú tie, ktoré zasievajú strach.

Som rád a vďačný, že okrem konšpirátorov vlastniacich pravdu je množstvo ľudí, ktorí ju hľadajú. Vnímajú, veria a vidia, že človeku prekáža nespravodlivosť, nevie sa s ňou stotožniť, poznanie ho zaväzuje a tak úprimne a nezištne sa snaží niečo zmeniť alebo aspoň poukázať, nakoľko je to v jeho silách, a to aj napriek tomu, že to bude nevýhodné, že sa to ľudsky neoplatí.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie