Denník N

Som gay, lesba a trans, som Róm a Žid

Totalita nacionálnej a bielej hetero/cis- identity nás chytá za plece a vracia do dôb, o ktorých sme si mysleli, že už snáď nadobro pominuli.

S bolesťou v srdci prechádzam tmavou ulicou, ktorej viečka pouličného osvetlenia ostali pridlho zavreté, a ako v každom šere, odrazu si čoraz viac všímam to, čo sa vo mne za posledné dni nahromadilo. Alebo vlastne v nás. Z kútov spoločnosti sa priamo do jej stredu ako diskotékový dym plazí strach, neporozumenie a nenávisť. Syčí a napokon presýti vzduch tak, že stúpa nahor. Akurát nie je biely.

Priamo pod hlavné svetlomety spoločnosti sa dostávajú témy, oblasti nášho života, ktoré sme mnohí dávno považovali za vyriešené a ktoré sa na politickej aréne stali bojiskom rôznorodých síl, ktoré mám pokušenie nazvať prosto ako temné. Uvedomujem si, aké znechutenie, smútok, aká čierna vízia a obava sa rozlieha vo vnútornom priestore mojich priateľov gayov a lesieb či mojich trans-známych, a ako nepríjemne sa môžu v dnešných časoch cítiť všetci tí, ktorí kráčajú životom čo i len so štipkou inakosti. Z LGBTI sa stáva jedna z najdôležitejších politických tém. V ústach si ju chová i nejeden kandidát na budúceho prezidenta a pri týchto piatich písmenkách sčervenie, prudko gestikuluje, jasne a tvrdo sa tvári, pretože sa chce vymedziť proti. Kde to sme, že každý z prezidentských kandidátov vôbec musí odpovedať na svoj postoj k LGBTI? Čo sa to s nami stalo, že na LGBTI sa pýtajú dokonca sudcov, ktorí sú volení na Ústavný súd? Akým spoločenským symptómom je to, že sa z LGBTI stáva lakmusový papierik politických orientácií a programov?

Odpustite mi, ale je mi nevoľno. V závrate myšlienok si sadám a premýšľam, prečo nenecháme našich spoluobčanov, ak chcete Slovákov, ak chcete krajanov a čo ja viem čo, proste ľudí, ktorí sú vedľa nás – prečo ich nenecháme pokojne žiť? Prečo im nedoprajeme to, po čom sami túžia, keď aj my vzhliadame na svoje túžby, o ktorých nechceme, aby zostali len snom alebo vzdialenou fatamorgánou? To sme naozaj tak frustrovaní, naozaj tak nešťastní, že chceme, aby boli nešťastní aj oni s nami, alebo dokonca za nás? Skutočne je niekto z nás presvedčený, že táto komunita ohrozuje to, čo nazývame tradičnými hodnotami, keď jednou z najkonzervatívnejších hodnôt je predsa sloboda a láska?

Prichádzam domov a na obrazovke monitora vidím, ako niekto manipuloval fotografiou prezidentskej kandidátky, aby docielil dojem, že má židovský pôvod. Neverím, lebo ťažko uveriť. V 21. storočí sa bumerang židovskej otázky neprestáva vracať a pre niekoho je stále dôležité, kto je kto. Kategórie, ktoré si nikto z nás nezvolil, nás majú očisťovať (čistá krv, fujtajbl!) alebo ponárať do nejakej komunálnej zmesi. Totalita nacionálnej a bielej hetero/cis- identity nás chytá za plece a vracia do dôb, o ktorých sme si mysleli, že už snáď nadobro pominuli. Na najvyšších poschodiach politického divadla sa prechádzajú ľudia, ktorí relativizujú genocídu na Židoch a tvária sa rozpačito pri otázke, či bol alebo nebol holokaust. Počúvame slová o parazitoch. Redaktor sa pýta na postoj k Rómom a respondent odpovedá o Cigáňoch. Redaktor respondenta opravuje (áno, v súčasnosti sa o politickú kultúru musia zasadzovať samotní novinári) a hovorí mu, že sa nepýtal na Cigáňov, ale na Rómov, no dopytovaný zase s tvrdým pohľadom rozpráva o Cigáňoch. Redaktorka sa pýta na otázku, no respondent desaťkrát opakuje, že na to nemá dôvod odpovedať. Kultúra dialógu sa rozplynula ako pod prútikom Kirké. A niektorí sa na tom dokonca odbavujú.

Jasné, pred všetkým týmto by sme mohli utiecť k obrovskému nedeľnému rezňu pána, ktorý sa objavil akoby z krajiny zázrakov. Ale komu by po tomto všetkom chutilo? Nepotrebujeme ilúziu pohody. Potrebujeme si ju skutočne vytvoriť. Preto je pre nás teraz omnoho dôležitejšia sobota ako nedeľa.

Teraz najčítanejšie

Zdroj: Gabrielle Ribeiro, Unsplash

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.