Denník N

Som gay, lesba a trans, som Róm a Žid

Totalita nacionálnej a bielej hetero/cis- identity nás chytá za plece a vracia do dôb, o ktorých sme si mysleli, že už snáď nadobro pominuli.

S bolesťou v srdci prechádzam tmavou ulicou, ktorej viečka pouličného osvetlenia ostali pridlho zavreté, a ako v každom šere, odrazu si čoraz viac všímam to, čo sa vo mne za posledné dni nahromadilo. Alebo vlastne v nás. Z kútov spoločnosti sa priamo do jej stredu ako diskotékový dym plazí strach, neporozumenie a nenávisť. Syčí a napokon presýti vzduch tak, že stúpa nahor. Akurát nie je biely.

Priamo pod hlavné svetlomety spoločnosti sa dostávajú témy, oblasti nášho života, ktoré sme mnohí dávno považovali za vyriešené a ktoré sa na politickej aréne stali bojiskom rôznorodých síl, ktoré mám pokušenie nazvať prosto ako temné. Uvedomujem si, aké znechutenie, smútok, aká čierna vízia a obava sa rozlieha vo vnútornom priestore mojich priateľov gayov a lesieb či mojich trans-známych, a ako nepríjemne sa môžu v dnešných časoch cítiť všetci tí, ktorí kráčajú životom čo i len so štipkou inakosti. Z LGBTI sa stáva jedna z najdôležitejších politických tém. V ústach si ju chová i nejeden kandidát na budúceho prezidenta a pri týchto piatich písmenkách sčervenie, prudko gestikuluje, jasne a tvrdo sa tvári, pretože sa chce vymedziť proti. Kde to sme, že každý z prezidentských kandidátov vôbec musí odpovedať na svoj postoj k LGBTI? Čo sa to s nami stalo, že na LGBTI sa pýtajú dokonca sudcov, ktorí sú volení na Ústavný súd? Akým spoločenským symptómom je to, že sa z LGBTI stáva lakmusový papierik politických orientácií a programov?

Odpustite mi, ale je mi nevoľno. V závrate myšlienok si sadám a premýšľam, prečo nenecháme našich spoluobčanov, ak chcete Slovákov, ak chcete krajanov a čo ja viem čo, proste ľudí, ktorí sú vedľa nás – prečo ich nenecháme pokojne žiť? Prečo im nedoprajeme to, po čom sami túžia, keď aj my vzhliadame na svoje túžby, o ktorých nechceme, aby zostali len snom alebo vzdialenou fatamorgánou? To sme naozaj tak frustrovaní, naozaj tak nešťastní, že chceme, aby boli nešťastní aj oni s nami, alebo dokonca za nás? Skutočne je niekto z nás presvedčený, že táto komunita ohrozuje to, čo nazývame tradičnými hodnotami, keď jednou z najkonzervatívnejších hodnôt je predsa sloboda a láska?

Prichádzam domov a na obrazovke monitora vidím, ako niekto manipuloval fotografiou prezidentskej kandidátky, aby docielil dojem, že má židovský pôvod. Neverím, lebo ťažko uveriť. V 21. storočí sa bumerang židovskej otázky neprestáva vracať a pre niekoho je stále dôležité, kto je kto. Kategórie, ktoré si nikto z nás nezvolil, nás majú očisťovať (čistá krv, fujtajbl!) alebo ponárať do nejakej komunálnej zmesi. Totalita nacionálnej a bielej hetero/cis- identity nás chytá za plece a vracia do dôb, o ktorých sme si mysleli, že už snáď nadobro pominuli. Na najvyšších poschodiach politického divadla sa prechádzajú ľudia, ktorí relativizujú genocídu na Židoch a tvária sa rozpačito pri otázke, či bol alebo nebol holokaust. Počúvame slová o parazitoch. Redaktor sa pýta na postoj k Rómom a respondent odpovedá o Cigáňoch. Redaktor respondenta opravuje (áno, v súčasnosti sa o politickú kultúru musia zasadzovať samotní novinári) a hovorí mu, že sa nepýtal na Cigáňov, ale na Rómov, no dopytovaný zase s tvrdým pohľadom rozpráva o Cigáňoch. Redaktorka sa pýta na otázku, no respondent desaťkrát opakuje, že na to nemá dôvod odpovedať. Kultúra dialógu sa rozplynula ako pod prútikom Kirké. A niektorí sa na tom dokonca odbavujú.

Jasné, pred všetkým týmto by sme mohli utiecť k obrovskému nedeľnému rezňu pána, ktorý sa objavil akoby z krajiny zázrakov. Ale komu by po tomto všetkom chutilo? Nepotrebujeme ilúziu pohody. Potrebujeme si ju skutočne vytvoriť. Preto je pre nás teraz omnoho dôležitejšia sobota ako nedeľa.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.