Najskôr vás volajú do politiky a potom vás hejtujú

Ak máte chuť rozhodovať o veciach verejných, príležitostí je viac než dosť. Tento štát riadime na štyroch úrovniach (EÚ, štát, VÚC, obce). Ak do toho započítame aj nevolené riadiace úradnícke funkcie, sú to desaťtisíce príležitostí. To je dosť dobrá šanca na funkciu aj pre niekoho bez štipky talentu a morálky.

Faktom je, že tak malá krajina ako Slovensko musí mať nevyhnutne problém s kvalitným ľudským kapitálom. Nepomáha tomu ani úroveň nášho školstva. Jedným z riešení by bola akási optimalizácia, keby sme zrušili aspoň jednu úroveň riadenia (VÚC) a začali spájať obce. Ale to ľudia bez talentu nikdy nepripustia.

Nedostatok ľudí je však len jeden problém. Je tu ešte zaujímavejší fenomén a tým je optika, akou spoločnosť nazerá na verejné funkcie.

O suchároch, zlodejoch a pätolízačoch

Povolanie politika či vysokopostaveného úradníka, ale aj ďalšie povolania, ktoré sa zaoberajú vecami verejnými (novinár, mimovládkar), majú v sebe akúsi negatívnu konotáciu. A tá sa automaticky vzťahuje aj na osoby, ktoré sú nositeľmi týchto povolení. Je to taká zvláštna negatívna mytologizácia.

Schopní či aspoň priemerní právnici sa v priebehu krátkej doby menia na politických lúzrov a stroskotancov. Z úspešných vedcov, podnikateľov či zakladateľov nadácií sa stávajú suchári a zlodeji. Z uznávaného eurokomisára sa stane smerácky pätolizač (eurokomisár je síce verejná funkcia, ale  pre väčšinu Slovákov nezaujímavá).

Akonáhle sa stanete politikom, zmení sa optika, ktorou na vás budú ľudia nazerať. Vaše doterajšie pracovné úspechy, spoločenský alebo odborný rešpekt prestanú hrať rolu. Ľudia na vás začnú uplatňovať nové, nedosiahnuteľné nároky. Stanete sa verejným objektom, zábavnou hračkou pre meme a politickú satiru. Je povolené vám nadávať, zosmiešňovať vás, pohŕdať vami, písať o vás blogy. Pozitívne veci, ktoré urobíte, ostanú pravdepodobne nepovšimnuté, tie negatívne sa budú často zveličovať. Akýkoľvek hejt na vašu adresu bude zapadať do naratívu a nájde si aspoň časť priaznivcov, ktorí ho budú s radosťou šíriť ďalej.

A toto sa nikdy nezmení. Je to cena za moc, slávu a uznanie, ktoré politika taktiež prináša. Vyžaduje si to istú dávku nadhľadu, možno aj umenia odísť, ak sa to už dostane nad únosnú mieru. Možno to aj niektorých motivuje, aby sa viac snažili.

Politické názory a športovci

Podobne toxické, ako zastávanie verejnej funkcie, môže byť aj prejavenie vyhradeného politického názoru. Najmä ak bola vaša osoba doposiaľ spájaná s niečím výsostne nepolitickým a pozitívnym. Typickými príkladmi sú herci, moderátori, speváci alebo športovci.

Vezmite si hokejistov. Keď sa naša tzv. zlatá generácia pred tromi rokmi postavila za zmeny na hokejovom zväze a bojkotovala reprezentáciu, spoločnosť to polarizovalo. O to viac, keď sa viacerí krátko na to dostali k rôznych funkciám na zväze. Neodpustiteľné. Panteón hokejových bohov sa pre mnohých zosypal.

Sagan je dnes nepochybne najobľúbenejší športovec na Slovensku a jeden z najpopulárnejších na svete. Ako by sa zmenila jeho popularita, ak by budúci rok ukončil kariéru a chcel kandidovať do parlamentných volieb? Obsadila by ho ešte nejaká firma do svojej reklamy?

Okrem Sagana mám rád aj českého cyklistu Leopolda Königa. Kým ešte aktívne jazdil, na sociálnych sieťach sa často vyjadroval k aktuálnym politickým témam. Často prezentoval nepopulárne, liberálne pohľady a dostával za to pravidelnú dávku hejtu. „Leo, ty radšej ostaň pri bicyklovaní a k politike sa nevyjadruj.“ To boli najčastejšie reakcie.

Keď politici vyzývajú na zmierenie spoločnosti a zastrájajú sa, ako nechcú spoločnosť polarizovať, je to smiešne pokrytecké. Politika vždy bude polarizovať. Je to jej nevyhnutná súčasť.

Tento blog sa mohol niesť aj v pozitívnejšom duchu. Mohol som sa kvetnato rozpísať o tom, aké dôležité je vstupovať do politiky, neprenechať krajinu lúzrom a fašistom. Ale pravda je zábavnejšia. Nezaznačujem žiadne implikácie ani návody, ako by to malo byť, nesnažím sa hríbovsky moralizovať. Len chcem poukázať na určitý aspekt politického života.