Vďaka Írsku môžem snívať, že príde deň, keď aj na Slovensku budem rovnocenným občanom

Podľa prieskumu verejnej mienky z marca 2015 (od Ipsos pre Irish Times), až 78% všetkých Írov podporovalo manželstvá gayov. Pri mladých ľuďoch do 35 rokov toto číslo bolo až 89%, ale aj starší sú väčšinou za – až 61% vo veku nad 55 rokov. Čo sa týka adopcií, o ktorých Íri priamo nehlasovali, až 71% Írov nemá probém s tým aby dieťa malo dvoch otcov alebo dve matky. Pri mladých ľuďoch je toto číslo až 83% a pri tých starších väčšina 51%.

Prečo sú tieto čísla tak zaujímavé pre Slovensko? Pretože Írsko je ešte viac rímsko-katolícke ako Slovensko – vyše 84% ľudí sú rímskymi katolíkmi. Pre porovnanie: na Slovensku sa k rímsko-katolíckej cirkvi hlási 62 percent populácie. Teda ešte katolíckejšie Írsko má evidentne liberálnejšie postoje ako menej katolícke Slovensko.

Proti rovnosti je rímskokatolícka cirkev

Veľkým problém v ceste gayov k rovnoprávnosti a akceptovaniu ich inakosti spoločnosti je dokázateľne spojený aj s postojom fundamentalistického až extrémneho krídla kresťanstva, u nás najmä katolicizmu. Najlepším príkladom je referendum, ktoré stálo štát vyše šesť miliónov eur. Skončilo masívnym krachom, keď iba okolo 20% voličov sa rozhodlo povedať po obrovskej kampani najmenej desiatok tisíc eur tábora „nie gayom“. Kampani, ktorá sa uskutočňovala pravidelne na bohoslužbách, ústami kňazov, plamenných homílií biskupov a samozrejme obľúbených pastierskych listov. Mali sme tu reklamy, virálne videá, plnú blogosféru a napriek tomu všetko čo dokázali je tých viac-menej 20% (keď vezmeme do úvahy vysokú írsku volebnú účasť, čísla írskeho „nie“ tábora by neboli až tak extrémne odlišné od našich – ale to je iba môj odhad).

Ak je teda z jedným veľkých zdrojov nenávisti gayov práve istá časť rímsko-katolíckeho kléru, v Írsku sa katolícka cirkev už dlhšie správa inak. Iste, aj oni majú svojich Kuffov, Zvolenských, Boberov a Babjakov.

Dublinský arcibiskup Diarmuid Martin však napríklad v rozhovore pre noviny Irish Independent povedal: „Boh nikdy nestvoril nikoho, ktorého by nemiloval. Znamená to, že každý, kto ku gayom a lesbám neprejaví lásku uráža Boha. Nie sú iba homofóbni, ak to robia – ale je zároveň „bohofóbny“, pretože Boh miluje všetkých týchto ľudí“. V ten rok bol pre írsku televíziu RTE, citovaný Belfast Telegraph, ešte špecifickejší v otázke registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia: „Katolícka cirkev si má dať záležať, aby debata o zväzkoch rovnakého pohlavia nebola homofóbna. Cirkev hovorí, že manželstvo je iba medzi mužom a ženou, ale tento prístup nemôže vylúčiť gayov z toho, aby oslávili svoje zväzky inými formami“. (prevzaté z prechádzajúceho môjho blogu – viac tu).

Druhým problémom je väčšina slovenskej politickej elity, lavírovanie medzi Východom a Západom

Establišment katolíckej cirkvi na Slovensku je teda jedným z problémov pri akceptovaní lásky dvoch ľudí. Druhým sú politické strany. Zatiaľ žiadna, dokonca ani tá akože ľavicová neurobila pre akceptáciu gayov v našej spoločnosti niečo prelomovo významné – práve naopak Smer sa spojil s KDH, aby zákaz manželstiev osôb rovnakého pohlavia dal do ústavy.

Ide teda aj o problém slovenskej politiky. Dá sa trochu načrtnúť aj geopoliticky – keď Slovensko lavíruje medzi tým, či pôjde smerom k hodnotám rovnosti a slobody západnej liberálnej demokracie alebo sa pohne smerom k Rusku. A takto to vyzerá pri situácii gayov v Rusku: Podľa mnohých štúdií, napríklad tej z decembra od organizácie Human Rights Watch píše „zákon zlegalizoval diskrimináciu LGBT ľudí a urobil z nich občanov druhej kategórie“, ruské úrady nielenže nezakročili proti prípadom šikany, teroru a hrubého násilia proti LGBT ľuďom, ale ich následne ani netrestali, útoky pritom od prijatia zákona narastajú. Gayov v Rusku bijú, unášajú, ponižujú, častujú nadávkami ako „pedofil“, „zvrátenec“ – niekedy to robia organizované skupiny fašistických extrémistov, inokedy jednotlivci na miestach od metra po pracovisko. Tieto útoky sa odohrali v desiatkach ruských miest. Human Rights Watch sa rozprával s asi ôsmimi desiatkami obetí týchto útokov. Iba zlomok z nich ich nahlásilo polícii, keďže sa jej báli. (prevzaté z prechádzajúceho môjho blogu – viac tu). Skvelý dokument, Homofobie – má láska, ktorý pojednáva aj o situácii v Rusku nedávno odvysielala Česká televize.

Naproti tomu na Západe je situácia iná: veľká väčšina štátov USA uznáva manželstvá gayov (ďalšie kľúčové rozhodnutie Najvyššieho súdu USA sa očakáva v júni), v Európskej únii už nájdete iba zopár krajín (najmä na východe), kde neexistujú minimálne registrované partnerstvá. Ale aj v našom regióne máme aj dobré správy: nedávno registrované partnerstvá schválili v Estónsku a manželstvá gayov v Slovinsku (aký rozdiel môže znamenať iba jedno písmeno v názve krajiny J).

Ako sa však ukázalo aj počas schvaľovania ústavných dodatkov, aj počas referendovej kampane – až na svetlé výnimky – sa takmer nikto z politickej elity menšiny nezastal. Aj prezident Kiska sa pôvodne vyjadril nie veľmi súcitne, hoci sa to neskôr pokúsil napraviť.

V Írsku sa na koncepte ľudských práv a rovnosti všetkých zhodli všetky významné politické strany, naľavo aj napravo. Kampaň proti teda viedla primárne katolícka cirkev.

Nádej pre gayov aj na Slovensku

Čo teda môže írske referendum znamenať pre Slovensko? Zmena je možná: Íri dekriminalizovali homosexualitu až v roku 1993, Československo (aspoň papierovo), už v roku 1962. Íri prešli rýchlo cestu, o ktorej nikto nevie aká je dlhá a pritom tam je stále drvivá väčšina katolíkov. Katolícka cirkev, ktorá tam má zarobené na viaceré škandály (rovnako ako u nás), však pomaly opúšťa rétoriku úplného odsudzovania. Všetky významné politické strany pritom našli odvahu podporiť túto vec, pretože je správna a spravodlivá.

„Chcel som byť rovnocenným občanom vo vlastnej krajine a dnes som,“ povedal podľa Irish Time prvý gay minister írskej vlády, minister zdravotníctva Leo Varadkar.

Možno keby sa naši politici menej bratríčkovali s oligarchami a nekradli ako straky, možno by mohli myslieť aj na ľudské práva a dôstojnosť ľudí (rovnako ako straky sa pritom správajú aj mnohí z cirkevného establišmentu, vlastne tam sú to skôr sokoly).

Vďaka írskemu referendu aj ja s mojim partnerom môžem trochu viac snívať a nakoniec budeme „rovnocennými občanmi vo vlastnej krajine“. Cesta nemusí byť taká dlhá ako sa nám dnes zdá. Ďakujem Írsko.