Denník N

Keď sa nevieme dohodnúť, čo by vláda mala robiť, robí si svoje

V posledných desaťročiach sme mali vlády, ktoré experimentovali, alebo sa stiahli do úlohy údržbárov. Ani jedno nie je dobré, jednak pre nový štát ktorý ešte len tvorí svoje inštitúcie a postupy, jednak pre malý štát s limitovaným ľudským kapitálom a jednak pre štát rozvíjajúci sa v dobe rýchlych globálnych zmien – technologickej revolúcie, globálneho otepľovania a demografickej krízy. Riešenie vidím v posilnení strany orientovanej na odbornosť s dôrazom na mzdy, podnikanie a územie, vychádzajúcej presne z tých premís, na ktorých sa zhodujú naši socialistickí a konzervatívni partneri v zahraničí.

Údržba vyhráva nad reformou. V momente, keď sa začnete baviť o úlohe vlády v slovenskom hospodárstve, ozvú sa hlasy proti (čomukoľvek formulujete). Nečudo, že racionálnou voľbou víťazných politických strán a reálnym výsledkom je potom stredná cesta – status quo, údržba a nie reformy. Pritom dve hlavné sily, socialisti aj konzervatívci by sa mali snažiť aktívne zabezpečovať plnenie svojich cieľov.

Socialisti by mali mať bližšie k sociálnej spravodlivosti, zabezpečovaniu rovného prístupu a ochrany tých, ktorí nie sú schopní zapojiť sa na trh práce kvôli vysokému veku, postihnutiam alebo nezamestnanosti. „Sociálno-trhové hospodárstvo by malo kombinovať slobodnú iniciatívu a sociálny blahobyt na základe konkurenčného hospodárstva. Kombinuje súkromné podnikanie s reguláciami a štátnou intervenciou na zabezpečenie spravodlivej súťaže, udržiavanie rovnováhy medzi vysokým ekonomickým rastom, nízkou infláciou, nízkou nezamestnanosťou, dobrými pracovnými podmienkami, sociálnym bohatstvom a verejnými službami.“

Sociálno-trhové hospodárstvo je zároveň niečím, čím sa pýšia nemeckí konzervatívci. Podľa základného programového dokumentu Európskej ľudovej strany „hospodársky rozvoj, založený na príspevku každého jedného človeka, by nemohol podporovať blahobyt a mier pokiaľ by sa jeho ovocie nezdieľalo s cieľom zlepšenia životných podmienok každého človeka a jeho osobného rozvoja. Z tohto dôvodu sme za sociálno-trhové hospodárstvo a musíme podporovať udržateľné systémy solidarity a zodpovednosti.“ Preto sa venuje aj sociálnej súdržnosti, vrátane hrozby vzniku novej skupiny druhotriednych občanov: „Sociálna súdržnosť je v našich spoločnostiach najviac ohrozená vtedy, keď sa na území koncentruje nezamestnanosť, nedostatok vzdelania a populácia imigrantov, čo vedie k zhoršovaniu ich životného prostredia, radikalizovaniu, vzniku drogovej závislosti, násilia a kriminality. Navyše, fenoména ako chudoba pracujúcich a medzi staršími si vyžadujú pozornosť vlád a sociálnych partnerov.“

Konzervatívci tvrdia, a sú v tom zajedno so socialistami, že „sociálno-trhové hospodárstvo ako koncept bolo vyvinuté v najtmavšej hodine Európy, v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia, ako protiliek na krízu, totalitarizmus a vojnu. Základom sociálno-trhového hospodárstva je sociálny dialóg: „Po prekonaní vážnych svetových finančných a hospodárskych kríz musí byť našou hlavnou prioritou propagácia a posilnenie princípov sociálno-trhového hospodárstva na európskej a globálnej úrovni. Trhy musia pracovať tak slobodne, ako to je len možné, a nespravodlivé opatrenia a ochranárstvo proti slobodnej konkurencii a voľnému obchodu musia byť odstránené.

Mimochodom, konzervatívci by sa so socialistami zhodli asi aj na vzťahu k cirkvám: „zdôrazňujeme odluku medzi cirkvou a štátom a potrebu odlíšiť medzi úlohami cirkvi a štátu v spoločnosti. Evanjelium nie je politickou platformou.“ Zároveň (pre porovnanie s intenzívnymi diskusiami u nás) namiesto zákazov ponúkajú pomoc: „EĽS odmieta považovať potraty za metódu rodinného plánovania. Podporujeme programy a iniciatívy na pomoc rodičom a rodinám, aby mohli privítať každé dieťa, špeciálne vtedy, keď sa objavia ťažkosti, alebo nepredvídané tehotenstvá.“ Na to sa si tiež dá ľahko zhodnúť.

Subsidiarita je vnímaná aj ako prevencia koncentrácie moci a jednotlivé úrovne správy majú transparentne spolupracovať a nie byť si podriadené.

Podľa môjho názoru z toho pre Slovensko vyplýva:

Po prvé, v porovnaní s prezentovaným stručným zhrnutím charakteristických cieľov tu asi nie je možné identifikovať ani socialistickú, ani konzervatívnu stranu. Vhupli sme do veku marketingu, keď sa heslá a proklamácie používajú podľa okamžitého úžitku na zvýšenie preferencií, ale nevedú k žiadnym hmatateľným systematickým aktivitám. Inštitúcie a regulácie chýbajú pre užitočný výkon moci, a namiesto ich odborne a politicky nákladného budovania ich strany pragmaticky používajú na zachovávanie status – quo a nevyhnutnú údržbu.

Po druhé, je vôbec na Slovensku dopyt po skutočnej socialistickej alebo konzervatívnej strane? Prípadne, je reálne ho v dohľadnej dobe formulovať? Širšie povedomie o skutočnom obsahu týchto strán vďaka našej histórii a školskému systému chýbajú. Preto sa objavujú skôr rôzne pragmatické riešenia, možno až na úrovni excelovských daňových tabuliek, vždy však ako podnikateľský zámer úzkej skupiny podnikateľov. Východisko teda asi nie je v úradníckej vláde menovanej politickým parlamentom, ale v posilnení normálnych, pragmatických strán orientovaných na odbornosť.

Po tretie, konkrétne to znamená, že nie je treba experimentovať, ale vychádzať presne z tých premís, na ktorých sa zhodujú naši socialistickí aj konzervatívni partneri v zahraničí:

  • Dôraz na mzdy. Dobré mzdy sú synonymom dobrého vzdelania, dobrého prístupu k verejným službám a dobrej životnej úrovne.
  • Dôraz na podnikanie. Podpora výskumu a vývoja, predvídateľné a kvalitné podnikateľské prostredie a infraštruktúra. Tam patrí aj zmena štátu z brzdy na akcelerátor hospodárskeho rastu.
  • Dôraz na územie. Životné prostredie pre rodiny aj firmy, pre ochranu životného prostredia a pre realizáciu subsidiarity ako účasti jednotlivcov, obcí a regiónov na vládnutí.

Teraz najčítanejšie

Anton Marcinčin

Špecializuje sa na správu verejných financií, trh práce a rozvoj regiónov. Po absolvovaní FEL ČVUT a CERGE-EI Praha a výskumných pobytoch na Tinbergenovom inštitúte a LSE obhájil PhD. v ekonómii na Karlovej univerzite v roku 1999. Publikoval desiatky odborných článkov, prednášal na niekoľkých univerzitách a zúčastňoval sa mnohých medzinárodných výskumných aktivít. Ako ekonóm Svetovej banky pre Slovensko v rokoch 2000 až 2008 sa zúčastňoval na príprave a realizácii reštrukturalizačného programu podnikov a bánk, reforme riadenia verejných financií a správ o životnej úrovni a trhu práce. Bol podpredsedom KDH (2009-2011), poslancom NR SR (2010-2012), v rómskych záležitostiach poradcom podpredsedu vlády a ministra vnútra (2012-2015), poradcom ministra školstva (2015-2016) a splnomocnencom vlády pre najmenej rozvinuté okresy (2016-2018). Na Ministerstve financií viedol aktivity zamerané na zlepšovanie podnikateľského prostredia Doing business, rozvoj regiónov, zvyšovanie kapacít materských a základných škôl a vytvorenia siete zdravotných osvetárov pre vylúčené komunity. Ako splnomocnenec vlády vytvoril podmienky pre participatívny prístup k správe rozvoja regiónov so špeciálnym dôrazom na 12 najchudobnejších okresov. Od roku 2007 publikuje pravidelné stĺpčeky v Hospodárskych novinách.