Denník N

All my relatives – Všetci moji príbuzní. Recenzia knihy.

Ak má čitateľ alebo záujemca o kultúru Lakotov – jedného z pôvodných národov Severnej Ameriky, nájsť zdroj informácií, ktoré komplexne a vyčerpávajúco predstavia ich životnú filozofiu a koncept príbuzenstva všetkých bytostí zrkadliaci sa vo fráze používanej na konci modlitieb – Mitákuye oyás’iŋ, je to práve kniha Davida C. Posthumus-a, All my relatives, po ktorej by mal v prvom rade siahnuť a ktorá doteraz chýbala.

Prechádzal som sa medzi policami s knihami v obchode Prairie Edge v Rapid City v Južnej Dakote – známej destinácii v subkultúre euroindiánov (nielen) v Čechách a na Slovensku. Bolo horúce neskoré letné popoludnie, s rodinou a priateľmi sme sa po Tanci slnka vracali z rezervácie Spirit Lake v Severnej Dakote a krátkej zastávky v Green Grass v Cheyenne River Reservation, smerujúc do posvätných Čiernych hôr. Zrak mi padol na vystavené knižné novinky pútajúce pozornosť návštevníkov. Piktogram červeného bizóna a korytnačky na tmavom podklade v kruhu s dôverne známym menom autora ma donútil siahnuť po jednej z publikácií. Stále ešte plný dojmov a pocitov z prežitých udalostí posledných dní uprostred tradičnej komunity Lakotov, Dakotov, Arapahov, Cree-ov, Nez Percé a ďalších pôvodných národov severnej Ameriky, som s očakávaním listoval v knihe Davida C. Posthumus-a (2018) recentne vydanej vo vydavateľstve University of Nebraska Press a American Philosophical Society. Už niekoľko rokov som autora poznal na základe jeho dizertačnej práce vypracovanej na Indiana University (Posthumus 2015), ktorá mi umožnila lepšie pochopiť koncept duše u Lakotov, založený na pojmoch naǧí – povaha, charakter, duša, niyá – vitalita, dych, naǧíla – podstata, základ, esencia a šičúŋ – sila, potenciál. Duša v ponímaní Lakotov predstavuje nesmierne komplexný pohľad na človeka ako bytosť prepojenú so všetkým stvorením vo Vesmíre, či už z nášho pohľadu vecami živými alebo neživými, viditeľnými alebo neviditeľnými (Šibík 2017).

Prvé dohady, že pôjde o publikovanú verziu jeho vedeckej rozpravy ma nesklamali a po dlhšom listovaní som si bol istý, že ide o upravenú a pre potreby knižného vydania zrevidovanú formu hlavných výsledkov výskumu autora. Zameral sa na objasnenie viery Lakotov, jej evolúciu z historického ale aj kultúrneho, psychologického a filozofického aspektu a tiež vplyv prostredia, ktorý ju formoval. Názov celej knihy – All my relatives – všetci moji príbuzní (v lakotštine „Mitákuye oyás’iŋ“) je v skutku výstižným titulom pre takúto štúdiu, ktorá podľa môjho osobného názoru predstavuje najkomplexnejšiu sumarizujúcu prácu o viere Lakotov, ich myslení, vzťahu k prostrediu v ktorom žijú a spojitostí, ktoré si utvárajú nielen medzi sebou navzájom, ale aj medzi bytosťami, ktoré z pohľadu západnej civilizácie môžeme nazvať „neživými“.

V neposlednom rade kniha predstavuje jedinečný pohľad do histórie náboženstiev a vývoja animizmu, jeho významu a definovania vplyvu na komunity prírodných národov alebo dávnych spoločností. Tí z nás, ktorí sme v deväťdesiatych rokoch a na prelome storočí boli oslovení poznaním sprostredkovaným Honzom „Tatankom“ Ullrichom (Ullrich 1992?, 1998, 2002) môžu súčasné dielo Davida Posthumus-a považovať za zaplnenie istého prázdneho miesta. A nielen to! Ale aj rozšírenia zasadenia tohto poznania do kontextu kultúrnej antropológie, etnológie, psychológie a filozofie.

Z hľadiska životnej filozofie Lakotov je neprehliadnuteľné konštatovanie autora, že „namiesto odmietnutia toho sveta kvôli nejakému transcendentnému kráľovstvu ako je Nebo, Lakotovia prijali životnú realitu ako aktívne bytosti v ňom žijúce, veriac, že všetko čo ľudia zažívajú, má nejakú hodnotu a je poučením v určitých životných situáciách“ (Posthumus 2018: 32). Je to krásnym zovšeobecnením poukazujúcim nielen na samotný význam viery u tohto etnika, ale aj definovaním súčasného životného postoja národa, ktorý si prešiel mnohými traumami a skúsenosťami minoritnej spoločnosti poznačenej genocídou.

Dôležitou súčasťou štúdie je vhľad do moderného ponímania animizmu a jeho nové definovanie skrz súčasných autorov. Posthumus (2018: 24) píše: „Podľa tohto názoru animizmus už nie je považovaný za nesprávne presvedčenie v oživenú prírodu, ako uvádzal Tylor (1871), ale skôr sa považuje za rozšírenie sociálnych vzťahov na nie ľudské bytosti – non-human persons (Kohn 2015: 317). Jadrom tejto orientácie je teoretický predpoklad, že ľudia nie sú výnimoční alebo zásadne oddelení od zvyšku sveta.“

Je dôležité spomenúť, že autor hovorí plynule lakotsky, čo mu – podobne ako u Jana Ullricha, otvorilo dvere do tradičných lakotských komunít a umožnilo oveľa hlbšie pochopenie nielen kultúry, ale celej filozofie a myslenia Lakotov. Vidíme to napríklad na úvahe o význame lakotského slova “čhékiyA” – modliť sa, ktorý znamená o. i. aj vytvoriť si príbuzenský vzťah s niečím resp. niekým. Z významu tohto slova je evidentné, že modlitbou a obradmi si Lakotovia vytvárali vzťahy či už s ľuďmi, tak aj z nášho pohľadu neživými či abstraktnými bytosťami alebo vecami, ktoré môžeme jednotne označiť ako nadprirodzeno (Posthumus 2018: 49).

Kniha má štandardný formát vedeckej štúdie. Pozostáva z úvodu nasledovaného deviatimi kapitolami, lakotského slovníka vybraných termínov a fráz, rozsiahlych poznámok doplňujúcich autorský text, zoznamu použitej literatúry a podrobného indexu pomáhajúceho sa rýchlo zorientovať v knihe a jednotlivých témach a heslách.

Samotné kapitoly sú radené v logickom slede, pričom prvá hovorí všeobecne o ontológii (náuke o podstate bytia), klasifikácii javov (fenomenológii), Descolovom prínose kultúrnej antropológii definovaním vzťahu medzi kultúrou a prostredím, ktorý prepája antropológiu s filozofiou (cf. Descola 2014), a Hallowellovej (1960) snahe vysvetliť na príklade Ojibwe-jov, že pojem „jedinec, osoba“ nie je obmedzený na ľudskú bytosť, ale ju výrazne presahuje. Autor sa zameriava na 3 základné ciele: „I) kriticky zhodnotiť pravdivosť a užitočnosť nedávnych teórií týkajúcich sa ontologickej antropológie a „nového animizmu“, II) preskúmanie etno-metafyziky Lakotov 19. storočia, konkrétne ontológiu, poňatie ľudskej a nie-ľudskej osobnosti (non-human person), a ich svetonázor, porovnaním s Hallowellovými štúdiami o Ojibwe-joch a III) navrhuje niektoré nové smery pre ontologické a nové animistické prístupy s použitím nedávnych poznatkov Kapferera (2014) rozšírujúcich dosah do rôznych virtuálnych domén, ako je mytológia, sny a vízie a rituál“ (Posthumus 2018: 20–21).

V druhej kapitole autor zdôrazňuje trend západnej filozofie a kresťanstva oddeliť človeka od zvyšku sveta ako nadradenú bytosť. Múdro poznamenáva, že „v súčasnom živote často zabúdame, že život je dynamický proces transformácie, interakcie a vzájomných vzťahov a že čiara medzi sebou a inými, subjektom a objektom, podobne ako čiara medzi prírodou a kultúrou, je neostrá, ak vôbec je prítomná alebo ju má zmysel vylišovať“ (op. cit.: 34). V protiklade s týmto názorom poukazuje na vieru Lakotov, podľa ktorej „zvieratá, mocnosti (spirits), duchovia (ghosts), skaly, stromy, meteorologické javy, medicínové vaky a iné predmety boli vnímané ako osoby alebo subjekty, duše, spôsobilé na činnosti a medziľudské vzťahy a zdroje príčin a následkov“ (op. cit.: 35). Zdôrazňuje tiež, že „animizmus charakterizujúci Lakotov nie je súborom dogmatických konceptov alebo vyznaní, ale súborom skúseností založených na individuálnom aj kolektívnom (získanom alebo medzigeneračnom) poznaní“ (op. cit.: 40).

Tretia kapitola sa zaoberá kamennými „Deduškami“, žijúcimi entitami a najstaršími bytosťami. Tí, ktorí si pamätajú klasickú scénu z filmu Thunderheart (Búrlivé srdce, 1992) v ktorej starý indián („grandpa“) vymení s mladým detektívom Levoi-om (Val Kilmer) posvätný kameň (kamenného Deduška) za drahé slnečné okuliare a neskôr, keď sa ho tento beloch snaží opäť vymeniť späť, mu Crow Horse (Graham Green) povie, že je to len obyčajný kameň, a toto sú slnečné okuliare značky Ray Ban, pochopia dôležitosť poznania, že „lakotský animizmus bol lokálne osobitý a závislý od situácie“ (op. cit.: 74–75), pričom „kamene boli považované za posvätné a tajomné lebo boli staré, nezničiteľné, tvrdé a odolné“ (op. cit.: 75).

Jedincami a ich premenami sa zaoberá štvrtá kapitola. Nestabilita vonkajších foriem ľudských aj nie ľudských osôb bola preciťovaná a vykresľovaná v mytológii, snoch a víziách a rituáloch (op. cit.: 93). Ontológia Siouxov odrážala vysoko transformačný kozmos a svet, v ktorom žili. Transformácia bola spoločným motívom v siouxskej mytológii a ústnej tradícii. Biela bizónia žena bola pôvodne jedným z hviezdnych ľudí, dcérou Táku Škaŋškáŋ (sily, spôsobujúcej pohyb a vytvárajúcej energiu), ktorá spadla z neba ako meteor a bola schopná mať podobu krásnej ženy ako aj bieleho bizónieho teľaťa (op. cit.: 94). „Neživé“ veci a osoby boli významovo vymedzené (konceptualizované) ako médiá alebo sprostredkovatelia, prostredníctvom ktorých sa dá dosiahnuť wakȟáŋ – posvätné, tajomné (op. cit.: 100).

Piata kapitola hovorí o mocnostiach (bytostiach) a duchoch. Kým sociálne vzťahy s ľuďmi patrili do chaotickej sféry bdelého života, každodennej reality alebo skutočnosti, najintímnejšia sociálna interakcia s neľudskými osobami bola prežívaná hlavne, ale nie výlučne, skrz vlastnú mytológiu (ohúŋkakaŋ), sny a vízie (iháŋblapi) a obrad alebo rituál (wičhóȟʼaŋ wakȟáŋwóečhuŋ) (op. cit.: 103). Medicína alebo moc, často v podobe poznania alebo špecifických schopností, symbolicky prirovnávaných k životu () alebo k životodarnej sile, býva prenesená z nie ľudských bytostí na človeka, prinášajúc symbolickú identifikáciu, konvergenciu vnútorných svetov, identít a obradnej premeny (op. cit.: 104). Duchovia, podobne ako wakȟáŋ energia vo všeobecnosti, nie sú vo svojej podstate dobrí ani zlí. Môžu byť nápomocní alebo škodiť v závislosti od kontextu. Táto viera sa odvíja a prejavuje prostredníctvom konkrétnej sociálnej interakcie a skúseností. Osobní duchovia, s ktorými má niekto vzťah, sú zvyčajne prospešní a predvídateľní. Ostatní cudzí duchovia, nestranní v zmysle, že s nimi nie je žiadna priama vedomá alebo osobná skúsenosť, sú nepredvídateľnejší a môžu s ľuďmi z ich perspektívy reagovať negatívnejšie. To spolu s neodmysliteľným individualizmom a novátorstvom vysvetľuje, prečo Lakotovia môžu vtipkovať o duchoch, preklínať jedných, či chváliť iných, ďalšieho chlácholiť alebo ctiť a smiať sa na druhom (op. cit.: 111). Napriek tomu, že sa Siouxovia pokúšali uzmieriť a ovplyvniť duchov a meniť svoje konanie skrze utrpenie (wókakiže), obetovanie sa (waúŋyaŋpi, wóšnapi), vyvolanie pomoci alebo ľútosti (úŋšika, úŋšila) a ďalšou dynamikou obradov, okrem ďakovnej obety a vďakyvzdania (wóphila) ako uznania napr. za vyliečenie z choroby, či odvrátenia smrti, duchov nijako zvlášť neuctievali (op. cit.: 112).

V šiestej kapitole nazvanej „Nie-ľudské bytosti v lakotskej mytológii“ autor píše, že Siouxovia 19. storočia žili vo svete (wamákȟognakA), ktorý bol živý, obývaný mnohými ľudskými aj neľudskými bytosťami a národmi (oyáte), a fungovali na základe interpretácie vychádzajúcej z princípu príbuznosti. V pravom zmysle ľudia – „prirodzený svet“ a „nadprirodzený svet“ boli jedno: neexistovalo žiadne vymedzenie kultúry, charakteru a nadvlády z hľadiska praktickej individuálnej a kolektívnej skúsenosti (op. cit.: 123). Rozprávanie mýtu ako súčasti ústnej tradície bolo v skutočnosti istým druhom vzývania zapojených nie-ľudských bytostí. Tieto ústredné kultúrne postavy sa bežne označujú ako „duchovia“ alebo podľa príbuzenských termínov tiež ako „Deduško“ (Tȟuŋkášila) alebo „Babička“ (Uŋčí). Vypovedajú o ich psychologickom a ontologickom postavení ako bytostí a ich začlenení do sveta lakotského príbuzenského systému (op. cit.: 125). Mýtická postava Iktómi-ho, šibala najčastejšie vyobrazeného v ľudskej podobe alebo v podobe pavúka či kojota, a Ptesáŋwiŋ – Bielej bizónej ženy, tiež známej ako Woȟpé – Prekrásnej ženy, sprostredkovateľa a darcu Čhaŋnúŋpa wakȟáŋ – posvätnej fajky, sú pravdepodobne najčastejšie postavy vyskytujúce sa v lakotskej mytológii (op. cit.: 129). Obradné fajčenie posvätnej fajky evokuje prítomnosť Bielej bizónej ženy skrze tȟúŋ – duchovnú podstatu, tvorivú silu Wakȟáŋ Tȟáŋka (Veľkého Tajomstva). Harmonizuje vnútorný svet účastníkov, ako vyvolávačov tak aj vyvolávaných, vytvorením príbuzenstva medzi nimi (op. cit.: 134–135).

V siedmej kapitole venovanej nie-ľudským bytostiam zo snov a vízií sa dozvedáme o význame „snívania“ a jeho funkcii v spoločnosti Lakotov. O obrade Haŋbléčheyapi (Plač za zjavením, Vision Quest) autor píše, že bol hlavným nástrojom pre vytvorenie vzťahu s inými ako ľudskými bytosťami a získanie poznania (wóslolye) a duchovnej moci (wówašʼake) alebo medicíny (pȟežúta), zacielený na dosiahnutie duchovnej sily skrz úspešne vyvolaný sen alebo víziu (op. cit.: 143). Ak budeme chápať naǧí ako bytosť, dušu, ego, Ja alebo vnútorný svet, obrad Haŋbléčheyapi možno považovať za fázu, v ktorom je Ja prekročené a hranica medzi vedomím a nevedomím zmazaná. Naǧí prekračuje prah do duchovnej sféry, čo umožňuje komunikáciu medzi žijúcimi a mŕtvymi, ľudskými a nie ľudskými (op. cit.: 144). Skúsenosti so snami a víziami boli dôležité nielen z hľadiska sociálneho usporiadania a života v komunite tým, že ovplyvňovali nielen správanie, ale aj z dôvodu, že potvrdzovali prestíž, postoje a výnimočné schopnosti, ako sú vodcovstvo alebo liečiteľstvo (op. cit.: 142). Posvätné vízie boli cielene vyvolané prostredníctvom kultúrne založenej, metodickej rituálnej dynamiky a nasledovali určujúcu normu a schému (op. cit.: 145). Nedodržanie záväzkov, snov, sľubov (wóiglakapi) a tabu (wógluze, wótheȟila) boli považované za formu zlého správania (wówaȟtani – previnenia, hriechu, prehrešku alebo porušenia kmeňového práva, zvyku alebo náboženského tabu) prirodzene ústiaceho do vzniku choroby (op. cit.: 155–157). Indián neverí v posmrtný trest za svoje hriechy. Verí, že za svoje mnohé hriechy bude potrestaný tu na zemi, ešte kým žije, a že takýto trest je spôsobený medicinmanmi ako dôsledok ich kliatby (op. cit.: 158).

Bytosťami v lakotských obradoch sa zaberá ôsma kapitola. Obrad je tu chápaný ako zostúpenie do rituálnej podstaty. Iba prostredníctvom rituálu je možné obnoviť duchovnú, psychologickú a fyziologickú rovnováhu a zdravý životný štýl (op. cit.: 168). Interakcia Sioux-ov s nie-ľudskými duchovnými bytosťami a všeobecné obradné správanie sa často vyskytovali v nepriaznivom životnom období a boli motivované ťažkosťami (wótheȟika), nešťastím (wóakhipȟa), neistotou, utrpením (wókakiže), chorobou (wówayazaŋ, wókhuže) a smrťou (wičhúŋtʼe) (op. cit.: 169). Prevažná časť zamerania hybnej sily obradov Sioux-ov a ich rituálov ako je napr. vytvorenie oltára alebo posvätného priestoru a fajkového obradu, spočíva v obradnej koncentrácii jednotlivca v čase a priestore a upútaniu pozornosti duchov k tomuto sústredeniu sa (op. cit.: 178). Zatiaľ čo v samotnej vízii sa dosiahlo zbližovanie vnútorných svetov, v uskutočnení – vykonaní obradu– káǧa, bol hmotný aspekt prevedený tak, aby vyvolal transformáciu. Toto je podobné tomu, čo sa nazýva „spomienka“ na ochranného ducha. Podrobnosti o virtuálnej skúsenosti boli (opätovne) vytvárané a opätovne vykonávané v presných detailoch, od jednotlivých krokov až po piesne, od obradných predmetov až po osobité kresby, ktoré demonštrovali základnú a plodiacu silu hypotetického v realite (op. cit.: 188).

Deviata kapitola je zameraná na dynamiku životného počínania. Kultúra Sioux-ov a ich svetonázor boli – a naďalej sú – prepojené s dôrazom na príbuzenstvo a interakciu bytostí, či už ľudských alebo nie-ľudských, v obrovskej spoločnosti zloženej z mnohých národov (oyáte) symbolizovanej posvätnou fajkou a kruhom (op. cit.: 206). Základný cieľ života Dakotov a Lakotov, zbavený vedľajších doplnkov, bol celkom jednoduchý: človek musí dodržiavať pravidlá príbuzenstva; musí byť dobrým príbuzným. Žiadny Dakota, ktorý je súčasťou tohto života, to nespochybňuje. V podstate každý ďalší ohľad bol druhotný: vlastníctvo, osobné ambície, sláva, dobré časy, samotný život. Bez tohto cieľa a neustáleho úsilia o jeho dosiahnutie by ľudia v skutočnosti neboli Lakotami. Už by neboli ľudskými bytosťami (op. cit.: 207). Citujúc Vine Deloriu (1999: 46), že „svet sa neustále vytvára, pretože všetko je nažive a činia sa rozhodnutia, ktoré určujú budúcnosť“, Posthumus (2018: 213) hovorí, že „to je presne to, čo obrad zužitkováva: tento (re)generatívny, (opätovne) ustanovujúci dynamický proces transformácie alebo sily známej ako wakȟáŋ alebo wóniya. Minulosť a súčasnosť sú spojené s budúcnosťou prostredníctvom života a pôsobením jazyka, zámeru, mysle/vôle, rastu, pohybu, premeny, voľby a pod. a obzvlášť vedomým a úmyselným konaním ľudských a neľudských bytostí.“ V závere knihy autor opätovne viackrát cituje Deloriu (1999) tlmočiac jeho názor o „pestrom obraze cesty naznačujúcom, že vesmír je morálny vesmír“ – determinovaný vyššou silou podporujúcou a motivujúcou naše činy, koncept podobný karme, etickému „prírodnému“ zákonu príčiny a následku. To znamená, že „existuje správny spôsob, ako žiť: obsah každej akcie, správania a viery. Celková suma našich životných skúseností má svoju podstatu. Je tu návod ako žiť v tomto svete na príklade empirických skúseností vo fyzických vývojových cykloch detstva, dospievania a staroby, s príslušnou zodpovednosť každého subjektu, aby si mohol vychutnať život, byť naplnený a získať poznanie a duchovne rozvíjať svoju osobnosť. Nič tu nemá podružný význam a neexistujú žiadne náhody. V morálnom vesmíre sú všetky aktivity, udalosti a subjekty spojené, a preto nezáleží na tom, aký druh existencie má konkrétna entita, lebo zodpovednosť je vždy tam, kde sa môže zúčastňovať na nepretržitom vytváraní reality“ (Posthumus 2018: 215).

„Možno je to dedičstvo animizmu a súvisiacej ontológie, ktorá umožnila spiritualite pôvodných Američanov prekvitať v modernom svete, v ktorom sú mnohé iné náboženské tradície ohrozené. Možno toto dedičstvo umožnilo domorodým obyvateľom uniknúť duchovnému rozčarovaniu a sekularizácii charakteristickej pre väčšinu západnej civilizácie, ktorá paradoxne motivuje mnohých obyvateľov Západu, aby hľadali duchovnú pomoc a naplnenie prostredníctvom účasti na pôvodných obradných tradíciách. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že v ére rastúcej polarizácie, etnických konfliktov, sektárskeho násilia a environmentálnej krízy, táto štúdia poukazuje na to, koľko sa všetci môžeme naučiť z filozofie a spirituality Sioux-ov, pokiaľ ide o ukončenie deštruktívneho a krátkozrakého rozporu medzi prírodným a kultúrnym, aby sme žili život rešpektujúci iné životné formy a národy v multikultúrnom rôznorodom svete“ (op. cit.: 219).

Je evidentné, že ak má čitateľ alebo záujemca o kultúru Lakotov nájsť zdroj informácií, ktoré komplexne a vyčerpávajúco predstavia túto životnú filozofiu a koncept príbuzenstva všetkých bytostí zrkadliaci sa vo fráze používanej na konci modlitieb („Mitákuye oyás’iŋ“), je to práve táto kniha, po ktorej by mal v prvom rade siahnuť a ktorá doteraz chýbala. Osobne som autorovi veľmi vďačný za jeho príspevok k zachovaniu, pochopeniu a poznaniu tradičnej viery Lakotov. V dobe sociálnych sietí je dobré spomenúť, že s autorom sa dá priamo komunikovať prostredníctvom platformy pre akademikov ako napr. Academia.edu, ktorá slúži na zdieľanie vedecký prác, monitorovanie ich vplyvu na rozšírenie poznatkov a sledovanie výskumných trendov v odvetviach, v ktorých jednotliví vedci pôsobia, či ich zaujímajú.

Na záver mi zostáva poznamenať, že kniha je zatiaľ dostupná iba v anglickom jazyku, pevnú väzbu kúpite na Amazon-e za necelých 50 USD. Na stránke vydavateľstva University of Nebraska Press Vás rovnaká väzba vyjde 55 USD, k dispozícii je tu však aj elektronická verzia v pdf formáte za rovnakú sumu, ktorú som uprednostnil aj ja, nakoľko sa s e-knihou dobre pracuje a je neporovnateľne ľahšia v prípade, že často cestujete. Ak by sa našiel dobrovoľník, ktorý by chcel knihu preložiť, rád s touto iniciatívou pomôžem, súčasné časové kapacity mi však neumožňujú sa takejto altruistickej aktivite venovať v dostatočnej miere.

Predsa len ešte jeden dôvetok. Ak by sa ma niekto spýtal, či je niečo, čo sa dá diskutovanej knihe vytknúť, po dlhom zamyslení by som predsa len našiel drobnosť. Je to použitá transkripcia a pravopis lakotského jazyka, ktorý je iný, než na aký som zvyknutý z posledných rokov a ktorý sa stal štandardom pre New Lakota Dictionary (Ullrich 2008). Tento je využívaný väčšinou učiteľov lakotštiny a inštitúciami v „Lakota country“ (Ullrich 2018) a preferovaný organizáciou Lakota Language Consortium (a použitý aj v tomto texte). Posthumus (2018) vo svojej práci použil starší, v súčasnosti menej používaný pravopis zavedený autormi Rood-om a Taylor-om v 70. rokoch minulého storočia (cf. Ullrich 2018: 43). Toto je však len detail a vec osobného konzervativizmu a preferencií a nemá žiadny vplyv na zníženie kvality alebo významu recenzovanej knihy.

Túto recenziu si môžete prečítať aj v najnovšom, prvom tohtoročnom čísle (1/2019) časopisu Poselství světa v kruhu.

Citovaná literatúra:

Deloria Jr., V. 1999: Spirit and Reason. In Deloria, B., Foehner, K. & Scinta, S. (eds.). The Vine Deloria, Jr., Reader, pp. 1–400. Fulcrum Publishing, Golden CO.

Descola, P. 2014. Modes of Being and Forms of Predication. HAU: Journal of Ethnographic Theory 4/1: 271–80.

Hallowell, A. I. 1960. Ojibwa Ontology, Behavior and World View. In Diamond S. (ed.). Culture in History: Essays in Honor of Paul Radin, pp. 19–52. Columbia University Press, New York, NY.

Kapferer, B. 2014. Back to the Future: Descola’s Neostructuralism. HAU: Journal of Ethnographic Theory 4/3: 389–400.

Kohn, E. 2015. Anthropology of Ontologies. Annual Review of Anthropology 44/1: 311–27.

Posthumus, D. C. 2015. Transmitting sacred knowledge: aspects of historical and contemporary Oglala Lakota belief and ritual. Msc. PhD. Thesis. Faculty of the University Graduate School, Department of Anthropology. Indiana University, IN, 592 p.

Posthumus, D. C. 2018. All My Relatives. Exploring Lakota Ontology, Belief, and Ritual. University of Nebraska Press, Lincoln, NE, 294 p.

Šibík, J. 2017. Koncept duše u Lakotov. Msc. Prievidza, 8 p.

Tylor, E. B. 1871. Primitive Culture: Researches into the Development of Mythology, Philosophy, Religion, Art, and Custom. London: J. Murray. 426 p.

Ullrich, J. F. 1992? Svatá řeč. Msc. Valašské Meziříčí, 24 p.

Ullrich, J. F. 1998. Doslov. In Neihardt J. G. Mluví Černý Jelen, pp. 233–310. Hynek, Praha.

Ullrich, J. F. 2002. Mýty Lakotů aneb Když ještě po zemi chodil Iktómi. Argo, Praha, 386 p.

Ullrich, J. F. (ed). 2008. New Lakota Dictionary. Lakota Language Consortium, 1100 p.

Ullrich, J. F. 2018. Modification, Secondary Predication and Multi-Verb Constructions in Lakota. Msc. PhD. Thesis. Faculty of Arts and Humanities. Heinrich Heine University Düsseldorf, Düsseldorf, 439 p.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sibik

"Rieke je jedno, kto do nej vstúpi a ako hlboko sa ponorí." (Jan F. Ullrich)