Denník N

Kolakovič mal vyššie ciele ako boj s liberalizmom

Pozývam Vás na zaujímavú prechádzku s myšlienkami profesora Kolakoviča v publikácii Dnešný človek a Kristovo kráľovstvo (poznámky z prednášok a duchovných cvičení profesora Kolakoviča) z roku 1945. Tento chorvátsky kňaz ovplyvnil v zápase s totalitnými režimami ľudí, ktorí nám svojimi postojmi priniesli slobodu. Čítajte, neoľutujete!

Poďme k obsahu: meditácia o Duchu Svätom, meditácia o Márii, teologický kurz, exercície technikov (úvod, Boh, modlitba, Cirkev, katolícky vzťah k robotníkom, hriech, ochrana života, smrť a milosrdenstvo, spoveď, duchovný život, Kristus kráľ, apoštolát), duchovné cvičenia akademikov (katolicizmus dnes… až po rozbor sexuálneho pudu); úvod do filozofie (pojem, definícia… filozofia prázdna). A to je prakticky všetko, čo je obsahom tejto 179 stranovej publikácie, ktorá vyšla v roku 1945 a nové vydanie v roku 2015.

Katolícky vzťah k robotníkom

Poďme sa pozrieť k samotným textom, kde by sa mohla nachádzať téma súvisiaca s liberalizmom. Vynechajme duchovné témy a hľadajme. V kapitole Katolícky vzťah k robotníkom (s. 41 až 43) sa píše… „Len ten človek, ktorý chápe Boha a snaží sa mu pripodobniť, je pionierom kultúry, je staviteľom nového, lepšieho a dokonalejšieho sveta.“ Čo znamenajú tieto slová? Pozrime sa na politikov (i na seba) a premýšľajme, čo znamená „pripodobniť sa Bohu“. Prvé, čo mi napadá je láska. Hlboký rešpekt Boha voči slobode. Slobode človeka rozhodovať sa i proti nemu. Dokonca by som dokázal povedať: „neschopnosť nenávidieť“. Ak si mám živo predstaviť takéhoto človeka, vidím pred očami svätú Matku Terezu.

Kolakovič ďalej hovorí o enviromentalizme (v rokoch vojny!): „Pretože sme prostredníkmi medzi prírodou a Bohom, musíme sa snažiť čím dokonalejšie spoznať prírodu. Musíme mať zmysel pre jej krásu, pre jej kvety, listy, vodu, stroje, stavby – pre všetko.“ A pokračuje ďalej: „Nestačí len poznanie prírody (…) Dobrý katolícky inžinier je zároveň prvým priekopníkom lepšej spoločnosti, lepšej spoločenskej výstavby, je staviteľom pekných bytov (…) človekom práce a služby.“ Následne sa dotýka duchovného rozmeru, zmyslu života: „Kristus je ideál, vzor človeka.“

Komunizmus je hanbou katolíkov

Kolakovič volá po revolúcii, no nie v zápasu s liberalizmom. Volá po revolúcii, ktorá je oveľa dôležitejšia, keď sa prihovára katolíckym študentom. „Musia padnúť všetky umelé hranice, ktoré nás delia, musia padnúť rasové teórie, kultúrne delenie ľudí, musí padnúť triedna nenávisť. (…) Máme práve pozitívnu povinnosť nebyť spokojní dovtedy, kým posledný Cigán nebude mať všetky práva, ktoré mu patria. Pre katolíkov je veľkou hanbou, že mohlo vzniknúť niečo také ako je komunizmus. (…) My musíme byť prvými priekopníkmi sociálnej spravodlivosti preto, lebo sme presvedčení, že každý človek je druhý Kristus, každý je božskou hodnotou. (…) Ako môžeme dovoliť, aby Kristova hostia bola pohodená v blate nezdravého bytu, špinavého zariadenia? Ako môžeme dovoliť, aby sa s telom ničila duša človeka?“

Nie je to aj téma starobincov, hospicov? „Pre nás nie kapitál, ale ľudia sú nekonečnou hodnotou.“ Ako sa to prejavuje v našich životoch? Teda takýto zápas dáva Kolakovič do popredia.

V závere Kolakovič píše: „Kolektivizmus alebo individualizmus nemôžu riešiť problém človeka, lebo sú len výstrelkami.“ (s. 43).

Téma „O ochrane života“.

Kolakovič začína problematikou pohlavného pudu, hovorí o zneužívaní dievčat, žien na pracoviskách: „Čo si zaslúži taký vedúci, ktorý povie zamestnanému dievčaťu: „Keď nie, stratíš miesto!“ Takého treba zavrieť! Ak by niekde mal trest zmysel, tak by ho mal tu! (…) Demoralizácia v továrňach je tak rozšírená, že dnes vychádza i od vydatých žien… celý deň rozprávajú len o sexualitách, a tak otupia hanblivosť dievčat až k absurdnosti.“

Vyzdvihuje osobný príklad, poukazuje na dôležitosť budovania zdravého prostredia: „V továrňach si treba všímať záchody, šatne a odstrániť všetko, čo odporuje hygienickým a mravným zásadám.“ Otvára tému alkoholizmu, kde hovorí, že nestačí len konštatovať, že robotníci veľa pijú. „Treba sa postarať o to, aby nepili. (…) Robotníci ostávajú bez vnútornej výchovy, preto je ich jediným potešením alkohol. (…) Nemyslíme, že stratíme čas, keď vo voľných odpoludniach pôjdeme s robotníkmi do lesa. Musíme tých ľudí naučiť skutočnej radosti…. Vzbudiť v nich iskru dobra. Mnohí sa obrátia a budú nám vďační.“

Na záver (pro potratové zákony zaviedli až komunisti) hovorí o potratoch ako najväčšom „dôkaze barbarskosti dnešných dôb“. „Koho bude chápať matka, ktorá zničí v sebe vlastné dieťa?!“ (s. 50). Posledný odstavec venuje obnove manželstva. „Treba zaistiť rozvoj dieťaťa, rodičia musia byť trvale spolu.“

Aj tu vnímame hlboký záujem o človeka? Za pojem „robotník“, „továreň“ si dnes môžeme dosadiť né premenné. Spýtajme sa sami seba, ako je to so zneužívaním žien na pracoviskách, na školách a možno aj v rodinách. Premietnime si možno, aký by bol zápas Kolakoviča „s hazardom“. Išiel by do herní aj s mladými ľuďmi a vytiahol by ich z herne. Išli by spoločne na pivo, či na prechádzku…

Smrť a milosrdenstvo

V ďalšej kapitole Kolakovič hovoril o „smrti a milosrdenstve“ (s. 50 – 53). Tu vidieť hlboké vnímanie Božieho milosrdenstva. Aj neveriacim pohladí dušu… Hovorí o Bohu, ktorí nikdy neprestane milovať. Nikdy neprestane dávať človeku šancu na obrátenie. Pochopíme to?

Už asi aj toto čítanie je únavné. Chcel som ukončiť túto kapitolu témou, ktorá je na strane 61 – 67 s názvom: „Katolicizmus dnes“. No k tejto téme sa asi nedostanem. Oslovila ma kapitola, ktorú som chcel preskočiť, lebo sa mi zdala príliš náboženská: „Kristu Kráľ – základ jeho kráľovstva“. Obsahovo je výrazná a aktuálna. Počúvajme Kolakoviča, ktorý v čase vojny povedal: „Dnes máme všetko v sutinách. Vidíme ničenie miliardových hodnôt. Ako budeme stavať nové hodnoty?“ Hovorí jednoznačne, že tým základom je Kristus. „Kráľovstvo pravdy a života, Kráľovstvo svätosti a milosti, Kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja – toto kráľovstvo nech nie je len frázou, nech o ňom nespievame (…), ale nech ho uskutočňujeme v živote!

  1. Pravda

Dnes taká zriedkavá. Dnes je všetko ustanovizňou klamstva. Úrad propagandy! Hanba dvadsiateho storočia! Je to atentát na ľudský rozum! Zneužívanie psychologických zákonov na to, ako ľuďom nahovoriť nepravdu. Chceme u masy, aby verila, že čo je dnes biele, zajtra bude čierne! V tomto kráľovstve nepravdy musíme byť apoštolmi pravdy! (…) Používaním nekresťanských prostriedkov nevybudujeme kresťanskú spoločnosť. (…)

  1. Kráľovstvo spravodlivosti

Spravodlivosť nie je privilégium rasy, rodiny alebo triedy, ale právo na ňu má každý človek, nositeľ trojjediného Boha. (…) Nám treba spravodlivosť až k hrdinstvu! Spravodlivosť pre posledného robotníka, ktorý s malým platom nemôže vyžiť, ako by sa na človeka patrilo. Len dôslednou spravodlivosťou obnovíme dôveru v zdiskreditované kresťanstvo. Len vtedy nám uveria, že kresťanstvo je stále živé, keď jeho spravodlivosť dôsledne uplatníme v živote!

  1. Kráľovstvo lásky

Spravodlivosť by bolo studená, keby nebolo lásky. (…) Láska je dôkazom, že sme pochopili dobro.“

Kolakovič hovorí, že sa nemôžeme „len úradne stretávať s chudobou“. Musí to byť osobné stretnutie. „Láska je schopná obetí (…), nie je to sentimentálnosť. Láska je, že sme v druhom objavili Krista: ako sa nám Kristus dal, tak sa my dáme jemu v druhom človeku. Preto milujme každého človeka. Naša civilizácia príde opäť k Bohu vtedy, keď odkryje v človeku to božské, ktoré dnes potláča a ničí.“

Záver

Stojím si za tým, že Kolakovič otváral oveľa podstatnejšie témy ako politické a boj s liberalizmom. A práve vďaka tým podstatnejším témam formoval celé spoločenstvá a nepriamo cez Silva Krčméryho, Vladimíra Jukla aj Františka Mikloška (iste, pána Mikloška formovali aj iní). Kolakovič dokázal vidieť veci, jasne ich pomenovať. Dokázal posúdiť, čo môže urobiť on ako osoba i katolíci, veriaci, študenti. A konal.

Konal tak, ako o ňom vydali svedectvo mnohí: modlitbou a skutkom. S hlbokou úctou voči každému človeku. Zosobnením tejto hlbokej katolíckej úcty k človeku (aj k jeho slobode!) je František Mikloško. Som rád, že si ho mnohí zvolili za svojho prezidenta.

František Neupauer

ZDROJ: KOLAKOVIČ: Dnešný človek a Kristovo kráľovstvo. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. 179 s.

Teraz najčítanejšie

Fero Neupauer

historik, učiteľ, publicista, Európan, človek na ceste... Pracovne sa venujem prednáškam na VŠZaSP sv. Alžbety o novodobých dejinách i na CZŠ sv. Františka z Assisi. Odborne, v rámci ÚPN, pracujem na téme kolektivizácia, Černobyľ 1986 a nesloboda, Sviečková manifestácia. Dobrovoľnícky práci v OZ Nenápadní hrdinovia (www.november89.eu), ktoré sa venuje témam pamäte prostredníctvom prednášok, didaktiky dejepisu, seminárov pre učiteľov, žiakov a eventom: prevoz fragmentu Berlínskeho múru na Slovensko, Múzeum zločinov a obetí komunizmu, návrh na udelenie Nobelovej ceny za literatúru pre bývalého pol. väzňa a spisovateľa Rudolfa Dobiáša a i.