Denník N

Na hrane: život dievčiny s poruchou osobnosti

Fotografka Katie Joy Crawford dokumentuje svoj život s psychickými ťažkosťami. Foto: katiejoycrawford.wordpress.com
Fotografka Katie Joy Crawford dokumentuje svoj život s psychickými ťažkosťami. Foto: katiejoycrawford.wordpress.com

V lete uplynú dva roky od môjho pobytu v Anglicku. Na Slovensku sa stále cítim ako cudzinec. Som stratená v mne neznámom systéme, v ľuďoch.

Navonok pôsobím zdravo, životaschopne. No mám na sebe nasadenú masku, nosím ju, aby som sa chránila pred svetom. Táto maska má svoj názov, emočná nestabilita. Uvedomujem si, že vzhľadom na tento problém môžem len a len ďakovať za svoju prácu, za vlastný prenájom a nové vzťahy, ktoré sa mi tu podarilo vybudovať.

Sú dni lepšie, sú dni horšie. Najťažšie sú noci. Spánok. Ráno sa prebúdzam, mám strach, čo mi prinesie nasledujúci deň. Zvládnem ho prekonať? Nasledujú katastrofické scenáre. Čo ak si neudržím prácu? Čo ak prídem o byt? Čo ak si nebudem vedieť odložiť peniaze na vlastné bývanie? Čo ak stratím priateľstvá? Zacyklený kruh myšlienok sa uzatvára.

Katie Joy Crawford, Foto: katiejoycrawford.wordpress.com

Po ceste do práce stretávam zachmúrené tvare nahnevane pôsobiacich ľudí. Neznášajú pondelkové rána, rozkopané cesty, nervóznych autobusárov, nefunkčné semafory… Väčšina ľudí si tieto triviálne veci neberie osobne. V mojej mysli to funguje inak. Každý nepríjemný pohľad smeruje na mňa. Cítim sa zle kvôli autobusárovi, jeho nevraživý pohľad je okamžite znakom, že je so mnou niečo v neporiadku. Možno nemá rád svoju prácu a len si na mne vybíja svoju frustráciu. Ktovie.

A čo ten predavač Nota Bene stojaci na prechode? Ako sa dostal na ulicu? Viem mu pomôcť inak ako finančne? Môj prehnaný altruizmus naberá katastrofický spád. Nielenže s predavačom súcitím, zrazu ma pohltí strach, že jedného dňa aj ja skončím na ulici. Iste je chyba vo mne, negatívne pohľady ľudí priťahujem sama. Zároveň viem, že tento pohľad je subjektívny. Nekorešponduje s realitou. Snažím sa na tom pracovať, či už v terapii alebo v praxi. Zastavím sa a zreflektujem rozdiel medzi mojimi myšlienkami a realitou. Mindfullness.

Nostalgicky spomínam na časy v Anglicku, idealizujem si ich. Zdravotná starostlivosť je tu na inom leveli. Tam som bola jednou z mnohých ľudí trpiacich psychickými ťažkosťami. Nebáli sa požiadať o pomoc. Postupne som dosiahla štádium, keď som sa aj ja otvorila a hovorila o svojich problémoch.

Katie Joy Crawford, Foto: katiejoycrawford.wordpress.com

Ešte ako študentka na univerzite som mala šancu zažiť si skupinovú terapiu zdarma. Zistila som, že je v poriadku otvoriť sa druhým ľuďom, že s rovnakými problémami bojujú aj iní.

Ak so mnou niečo nebolo v poriadku po psychickej stránke, navštívila som všeobecného lekára. Po rozhovore vám doktor odporučí psychologickú či psychiatrickú pomoc. A to vo forme terapie alebo v kombinácii s medikamentóznou liečbou. Mne boli predpísané antidepresíva a kognitívne-behaviorálna terapia.

Čakačky na psychoterapiu v Británii sú rovnako dlhé ako na Slovensku, keďže ide o bezplatný štátny systém NHS. Našťastie som narazila na neziskovky. Ponúkli mi terapiu na týždennej báze. Platila som sumu, ktorú som si bola schopná dovoliť.

Musím dodať, mala som šťastie na ľudí. So svojimi problémami som sa mohla zveriť kolegom z oddelenia ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci (Occupational health). Jednali so mnou ako s ľudskou bytosťou, ktorej schopnosť pracovať je síce čiastočne limitovaná, no neuberá to na jej hodnote. Okrem ľudskosti ma prekvapila aj ich profesionalita a dôvernosť. To sa týkalo našich rozhovorov a odporúčaní, ako ďalej pokračovať v pracovnom pomere vzhľadom na môj psychický problém.

Katie Joy Crawford, Foto: katiejoycrawford.wordpress.com

Na Slovensku mi chýba práve táto otvorenosť. Áno, stigma sa nachádza aj Británii a na západe. No informovanosť spoločnosti je vďaka osvetovej činnosti väčšia. Zrovnoprávnenie fyzického a duševného zdravia je hlavným cieľom rôznych kampaní.

V Británii existuje dvadsaťštyrihodinová krízová linka (pod záštitou neziskovej organizácie Samaritans). Iné neziskovky ponúkajú lokálne tiesňové linky či online chaty. Na vlakových a metro nástupištiach sa na tratiach s častým výskytom samovrážd nachádzajú nálepky s logom Samaritánov. Rozprávaj sa s nami, hlásajú. Je tu i bezplatné číslo, na ktoré je možné zavolať kedykoľvek. Linku vedú profesionálni psychológovia.

Rozhovory so Samaritánmi boli mojím vyslobodením, keď som padala na dno. V Anglicku som však nebola schopná zostať. Nemala som tu rodinné zázemie. Podporu blízkych nedokáže nahradiť žiadna infolinka.

Katie Joy Crawford, Foto: katiejoycrawford.wordpress.com

Častokrát sa ocitám na hrane. Som však presvedčená, že práve vďaka mnohorakým životným skúsenostiam dokážem pomáhať pri búraní negatívnych predsudkov voči psychicky chorým. Patrím medzi nich totiž aj ja.

∴ Máte aj vy príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili? Chcete naše úsilie sledovať na sociálnych sieťach a vyjadriť nám podporu? Viac informácií o nás sa dozviete tu 

Autorka textu si želala zostať v anonymite. Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky. 

Editované Klárou Kusou

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.