Odkaz kampane 2019: nezastavujme sa bratia! (ani sestry!)
Demokrati sa u nás v celom 30 ročnom období chovali voči minulosti nedôsledne a zbabelo… A tak sa nepotrestané a nepomenované fašistické zlo – rovnako ako zlo z čias nadvlády moskovských komunistov, alebo z éry mečiarizmu – znovu a znovu mutuje a vracia.
Vopred poviem pointu : v našich dejinách sme mali zopár kľúčových období, po ktorých už nič nebolo také, ako dovtedy. Prvým takým bolo iste dvojročie 1848-49, aj 1918-19. Zlomom bolo dvojročie 1938-39, potom zasa 1945-46, 1968-69, a napokon 1989-90. Táto prezidentská kampaň je súčasťou prelomového obdobia rokov 2018-19, po ktorom – ako verím – konečne opustíme minulosť dvoch totalít, ktorá nás dosiaľ brzdí ako ťažka gula na nohe. Aby sa to stalo, musíme sa (my, demokrati) prestať tváriť, že žiadna guľa nie je.
Našou šancou na otvorenie diskurzu ako obnoviť víziu slobodného, toleratného a demokratického Slovenska, je v tomto roku 2019, hlavne prezidentská kampaň. Už tá doterajšia prinesla so sebou sprehľadnenie situácie, aj zintenzívnenie verejného diskurzu. Vládnúci nechali pod tlakom okolností konať ruku spravodlivosti – aj to dáva šancu veľkej zmene očakávaní a tým pádom aj aktivity voličov. Jednotlivé politické a názorové skupiny , aj aktéri vyšli počas kampane zo zákopov a vyložili karty. Nevadí, že to často nebol príjemný pohľad, v našej situácii je najdôležitejšie vyjasniť si , kto tu za čo kope. Ľudia potom dokážu zázraky…
…………………………………………………………….
Prezidentská kampaň 2019 nastolila otázky o prenikaní mafie do politiky, menej už sa tématizovalo, že po prvý krát nemá kampaň žiadne finančné limity (tento americký model nám zaviedol SMER). Počas kampane došlo ku rozkladu a konfliktom vo vnútri konzervatívnych síl, kedže záujemcov o tzv. „boj s liberalizmom“ je až až. To posledné podnecoval aj fakt, že kampaň kolidovala so 14 marcom. Téme Jozef Tiso a Slovenský štát by sme sa ale i tak nevyhli, veď medzi kandidátmi je presila takých, čo sa (zväčša falošne) oháňajú národom, katolicizmom, či konzervativizmom. Olej do predvolebného ohňa neváhali priliať ani vysokí cirkevní predstavitelia : šokovali podporou bývalého komunistu, jeden biskup zasa verejným prekliatím liberálov. Svojimi témami nás „obšťastnili“ tzv. alternatívne prúdy, ergo putinovci. Tí kontaminovali prezidentskú kampaň nenávisťou ku migrantom, ku homosexuálom, ku liberalizmu, ku Židom, ku novinárom, ku Západu (…atď.) .
V kampani sa potvrdil rast politického extrému, napokon o tom raste vieme už od minulých parlamentných volieb. Dúfajme len, že sa vďaka jeho roztrieštenosti žiaden z početných kandidátov extrému neprepasíruje do druhého kola. V tejto chvíli (text píšem vo volebnú sobotu poobede), sa takej možnosti ešte všetci obávame… A celkom vylúčiť sa nedá ani katastrofa, že by takými boli obaja. Agresivita rôznych mutácií protidemokratickej politiky od minulých volieb neklesala, ale rástla. Má to na triku aj SMER a spol. , pretože sa nestali proklamovanou hrádzou proti extrémizmu, ale naopak – jeho spojencom. Videli sme v tých troch rokoch, aj napr. v parlamente, ako si červení vedia rozumieť s hnedými, aj to , ako sa všetci tí mečiarovci , ficovci, dankovci, atď. vedia nastaviť na antiliberálny vietor, ak sa im zazdá, že nadúva plachty.
Ako sme dostali až sem? ………………………………………………………………….
Červeno-hnedá vlna extrému je aj u nás (tak ako v Poľsku, či v Maďarsku) dôsledkom dlhodobých chýb liberálnych demokratov. Dvíha sa najmä od úpadku „modrých“, zodpovedných za pád vlády I.Radičovej. Napokon, ani v rokoch predtým sa noví demokrati u nás nedokázali postaviť jednoznačne a dôsledne proti zvyškom totalitnej minulosti , symbolizovanej pre jedných J.Tisom, pre iných zasa G.Husákom. Jedni zo zbabelosti, iní preto, že s nimi chceli ostať v istom zmysle spojení a akvizovali na to voličov
Slovenskí demokrati nevyužili šancu po výhre v r. 1998 , kedže už čoskoro opustili víziu demokratického a nekorupčného Slovenska. Po desaťročie trvajúcej gorilej degenerácii (2002-2012) sa dostali na pokraj zániku. Ale ani po takejto lekcii neposkytli nekomunistické sily voličom alternatívu , ktorá by bola reálnou protiváhou síl minulosti, vládnúcich u nás v rodovej línii KSČ, KSS, HZDS, ZRS, SOP až po SNS. Neschopnosť a svárlivosť slovenských demokratických strán poskytla silám minulosti čas a priestor , aby využili plazivú radikalizáciu (a fašizáciu) politického prostredia. Zhmotnením toho je napr. kandidát Harabín – živý to dôkaz prežívania druhov, o ktorých sme verili, že vyhynuli v minulom storočí…. a ako vieme, dotyčný pán nebol v práve skončenej kampani jediným takým exemplárom.
Tisov odkaz v kampani ……………………………………………………………………..
V prezidentskej kampani sa opäť raz stala témou otázka vzťahu sekulárnej liberálnej demokracie a tunajších konzervatívnych vízií, súvisiacich s tzv. národniarmi, resp. s protizápadnými konzervami z prostredia RKC, nezriedka sa odvolávajúcimi aj na odkaz J.Tisa.
Istý kresťanský kandidát na prezidenta (F.Mikloško) napr. v televíznom predvolebnom rozhovore vyzdvihol Tisove kňazstvo – označil ho za hlavný dôvod, prečo nemal byť J.Tiso popravený. Počúvam podobné špekulácie už roky , takže v tomto sobotnom čase, kým spoločne čakáme na výsledok prezidentských volieb, napíšem čo to o tejto téme. Nie je totiž takou odťažitou, ako by sa zdalo.
odmietnutie falošných mýtov sa už nedá odkladať.
Začnime teda tým kňazstvom. Kňazstvo môže byť iste veľkým, aj posvätným poslaním. Ale ako každé iné, aj toto poslanie môže človek zradiť. Pre mňa nie je kňazom ten, kto – jedno že v sutane – znásilní, alebo sexuálne zneužije dieťa. Taký človek zradil Krista (pozri Matúš, 18. verš 6.), prekročil aj ľudský zákon a musí podliehať spravodlivosti.
Podobné kritérium vzťahujem aj na J.Tisa. Je predsa očividné, že prinajmenej od prijatia najvyššej štátnej funkcie nebol hlásateľom evanjelia, ale politickej propagandy svojej (totalitnej) strany, vrátane rasovej a nacionalistickej nenávisti. Ten Tiso, ktorého poznáme z verejného účinkovania, nebol Kristovým nasledovníkom, ale nasledovníkom Adolfa Hitlera. Ním aj ostal, žiaľ, až za Hitlerov hrob. A Slovenský štát, aj jeho štátne inštitúcie a armáda – s ním. Pochybuje niekto, že to bolo najväčšou tragédiou Slovenska počas 20. storočia? ak nie, preskočte v texte na záver. Ak áno, pripájam na občerstvenie pamäte fakty:
Tiso hazardoval so životmi , aj so štátom ………………………………………………………
Tiso nebol dedinským farárom, za akého ho občas majú. Nebol ani filozofom nejakého konzervativizmu. Bol predovšetkým dlhoročným profesionálnym politikom, ktorý prežil roky v pražskom parlamente , v kabinetoch moci aj salónoch medzivojnovej politiky. Získal si povesť politického realistu. Lenže o to viac si už dlho pred koncom vojny musel byť vedomý, že Nemecko smeruje do katastrofy. Jasné mu to malo byť prinajmenej od vstupu USA do vojny. Ale Tiso sa tentoraz nezachoval ako realista. Nechystal žiaden plán „B“, ale nechal, aby obyvateľstvo Slovenska ostalo koncom vojny na milosť alebo nemilosť Spojencov. Tí sa mohli nad našimi mestami zmilovať, ale mohli ich v boji s fašizmom aj vybombardovať, práve tak, ako Drážďany, Berlín, Viedeň a iné nepriateľské mestá. Vodcovia Spojencov si predsa pamätali, ako ochotne sa slovenský režim hrnul s Hitlerom do vojny proti nim. Každý vedel, že Slovenský štát poslal svoju armádu do bojov proti ZSSR ako prvý po Hitlerovi, už 24 hodín po nemeckom útoku. Pamätal si to aj Tiso, ale nemyslel na záchranu životov a majetkov obyvateľov Slovenska, iba apaticky čakal na koniec. Mohol byť pre obyvateľstvo aj veľmi krvavým. Také chovanie bolo v jeho postavení jedným šialeným hazardom s ľuďmi, aj Slovenskom.
Otec radikálneho antiliberalizmu……………………………………………………..
Ak skúmame pôvod Tisovej oddanosti Hitlerovi, nenájdeme obdiv ku nacizmu. Ten mal Tiso za novo pohanstvo. To, čo mali Hitler a Tiso spoločné, bola nenávisť ku konceptu slobody jednotlivca, aj ku liberálnej a zastupiteľskej demokracii Západu.
V Tisovom príbehu a vyjadreniach vidno bytostný odpor ku západnej „skazenosti“, ktorý ale nestál na kresťanskom duchu, ale na hromade metafyzických povier (a ´la slobodomurárske sprisahania, židovské ovládanie sveta, Andrejské, Fatimské a iné proroctvá o blízkom konci sveta, atď. atď.).
Mýty a metafyzické povery nacistov, fašistov aj ľudákov by dnes mohli byť už iba na smiech, ak by na Slovensku nestrašili podnes. Ale strašia…vlastne ony sú jadrom tzv. Tisovho odkazu. A to sme mohli sledovať aj v práve skončenej prezidentskej kampani.
Nikdy ešte od Novembra nebolo Slovensko takým „konzervatívnym“ (či skôr antiliberálnym). Ak by ani tieto prezidentské voľby tento trend nezvrátili, potom Slovenskej republike hrozí zásadná deformácia, alebo aj strata demokracie.
Poďme si teda povedať niečo o tom, ku čomu sa tak hlásia mnohí prezidentskí kandidáti : o odkaze J.Tisa.
V základoch Tisovej politiky, aj tej posmrtnej , sú lži…………………………………
Tiso prijal, na rozdiel od napr. premiéra K.Sidora, z Hitlerových rúk príkaz, doslova diktát, vytvoriť Slovenský štát. Súhlasil s takým osamostatnením Slovenska, ktoré z neho urobilo Hitlerov satelit. Utajil pred verejnosťou, že išlo o diktát. Utajil aj dodatky ku „Ochrannej zmluve“, ktoré spochybňujú slovenskú zvrchovanosť na vlastnom území. Utajil to všetko preto, lebo v očiach verejnosti nechcel byť tým, čí bol – tzn. Hitlerovou bábkou. Klamal o spôsobe vzniku štátu preto, lebo mu Hitler doprial hru na zvrchovanosť a on osobne zatúžil po sláve skutočného zakladateľa štátu.
Utajil aj to, že Vatikám nesúhlasí s jeho prezidentsvom, ani s jeho pro-hitlerovskou politikou. Tiso totiž potreboval, aby si národ myslel, že ako prezident je nástrojom a výrazom vôle pápeža a celej RKC. Pápež bol a je pre rímskych katolíkov neomylným zástupcom Boha na zemi – s takým spojencom sa Tisovi na katolíckom Slovensku ľahko vládlo. Tak sa mu – so zdanlivou podporou Vatikánu – najľahšie zavádzala diktatúra jednej strany. Ak by vtedy ľudia vedeli, že rímsky pápež za jeho politikou nestál, ale že od nej odrádzal…! Ale to Tiso utajil a robil zo seba nie iba politického, ale aj duchovného Vodcu.
Všetky tieto klamy stáli a padali na Hitlerovom vojnovom úspechu. Tiso to vedel a rozhodol sa, že ak Hitler padne, pôjde s ním do historického prepadliska aj on. No tým predurčil ťarchu, ktorá nebola iba jeho. Ostala na nás, na štáte a našich dejinách. V strachu pred morálnou zodpovednosťou za zločiny voči slovenským občanom, napr. vyvezeným Židom, alebo voči povstalcom a nevinne pozabíjaným dedinčanom – prekrýval svoju vinu metafyzikou o záchrane národa a viery. Ale to nebolo ani poctivým, ani pravdivým.
Tiso sa od založenia štátu ani len nepokúsil urobiť Slovenský štát niečím, čo by mohli prijať za svoj aj iné národnosti, rasy, iné konfesie. Rozhodol sa pre nacionalistický a ideologický režim, hlásajúci radikálne interpretácie kresťanských dogiem a stojaci od založenia na Hitlerých rasových a antidemokratických tézach. Ale vo svojom hitlerizme nezastupoval ani zďaleka celé slovenské občianstvo. Nepôsobil s požehnaním Vatikánu… a ešte menej v duchu Kristovho evanjelia.
Jeho klamstvá sú odsúdeniahodné o to viac, že bol prvým z ne-nemeckých politikov, ktorý sa už v r. 1943 dozvedel, že Hitler priemyselne vraždí európskych Židov. Aj tých , ktorých mu ako občanov Slovenského štátu dal do rúk (s príplatkom 500 ríšskych mariek na osobu). Dostal totiž správu dvoch utečencov z likvidačného tábora Auschwitz-Birkenau, preukazujúcu pravý charakter tzv. konečného riešenia židovskej otázky. Ani toto poznanie, šokujúce pre politika – a ešte viac pre kresťana – nezvrátilo Tisovu vôľu ostať Hitlerovým spojencom.
Verný hitlerovec, aj proti svojim …………………………………………………..
Tiso ostal na Hitlerovej strane aj v auguste 1944, keď sa časť jeho generálov pokúšala o to, čo mal urobiť predovšetkým on – o vymanenie sa spod fašizmu a ukončenie spojenectva s Hitlerom. Ako politický realista musel vedieť, že generáli, pripravujúci SNP, sú predvídavejší, než on. Veď povstanie vypuklo viac než rok od zvratu vo vývoji II. svetovej vojny (bitka pri Stalingrade bola vo februári 1943, bitka pri Kursku v júli 1943). Nemecká moc sa nezadržateľne rúcala aj v Afrike. V tú jeseň 1944, keď Tiso vyznamenával nemecké vojsko (30.októbra.1944), ktoré „pozval“ proti vlastným ľuďom, bola už armáda USA po vylodení v Normandii (jún 1944) v oslobodenom Paríži (august 1944). Červená armáda bola vo Varšave (august 1944), aj za Dukelským priesmykom.
Americké lietadlá v tej dobe pravidelne križovali slovenské nebo a bombardovali, napr. aj Bratislavu (jún 1944), Dubnicu nad Váhom, Dubovú, Malacky – Nový Dvor, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok, Medveďovo, Považskú Bystricu a Sládkovičovo.
V dobe vypuknutia SNP bol v rukách spojencov aj Rím (jún 1944), v Rumunsku prebehol puč armády (jún 1944), ktorým sa tento štát postavil na stranu Spojencov. Vďaka tomu sa vyhol najhorším dopadom fronty a po vojne obhájil svoju územnú celistvosť, vrátane Sedmohradska. Ale Tiso držal Slovenskú republiku na strane hitlerovcov.
Pripomeňme, že v júni 1944 BBC odvysielala na slovenské územie správu Vrbu a Wetzlera, dvoch slovenských Židov , ktorí ušli z tábora smrti a podali svedectvo. Dovtedy o tom vedel na Slovensku iba Tiso a jeho blízke okolie , ale ani po tomto zverejnení nezmenil politiku. Tiso viedol Slovensko do porážky v II. svetovej vojne práve tak bezohľadne, ako Hitler Nemecko.
Po vzbure vo vlastnej armáde sa Tiso ku Povstaniu postavil tak, ako si prial Hitler : sú to banditi, ktorých vykynožíme, ich dediny vypálime. Nevieme o žiadnom Tisovom pokuse uchrániť povstalecké územia pred pomstou nacistov na civilnom obyvateľstve. Nepokúsil sa ani vyjednávať so Spojencami, hoci si bol vedomý, že Slovensko zavliekol do prehratej vojny, a to ešte aj po boku najneľudskejšieho režimu novoveku. Nikdy svoju chybu neuznal. Po potlačení SNP už iba prizeral represáliám a po obsadení Slovenska vojskami Červenej armády zo Slovenska ušiel, ponechajúc obyvateľstvo aj štát jeho osudu.
Tvorca mýtu …………………………………………………………
Keď bol Tiso dolapený (áno, utekal na nenávidený Západ!), dodal mu Beneš auru politika, ktorý „zomrel za Boha a národ“. To je falošný mýtus. Napokon ak by bol chcel bojovať a mrieť za národ, Boha alebo za štát, neutekal by sa ukryť do rakúskeho kláštora. Tiso nebol bojovníkom, ale obeťou tej istej tragickej chyby, ktorá ho urobila prezidentom: spojenectva s Hitlerom.
Dolapený Tiso si vo väzení začal vytvárať – podobne ako napr. Breivik – zo svojho nešťastného konca politický odkaz. Čo obsahuje? V Tisovom odkaze si dnešní jeho obdivovatelia nachádzajú napr. extrémny politický klerikalizmus, ktorý by nedbal hneď zatvárať a trestať každého, kto vyznáva niečo iné. Je v ňom aj antisemitizmus, rasizmus a neznášanlivý nacionalizmus. Preto si v Tisom odkaze nachádzajú dnešní neofašisti podnety ku nenávisti voči Rómom, homosexuálom a vôbec všetkému, čo je odlišné rasou, alebo farbou pleti. Tisova éra povýšila neznášanlivosť na slovenský svojráz. No a samozrejme, obsahuje aj ideu autokratického štátu, potláčajúceho konfesijnú toleranciu a demokraciu. A toto všetko je napokon – presne podľa kánona goebelsovskej propagandy – zabalené do balíčka svätej vojny proti boľševizmu. Nejdem sa širšie rozpisovať, že aj táto časť Tisovho odkazu je falošnou : dnes je zrejmé, že skutočnou protiváhou boľševického komunizmu bol demokratický a liberálny Západ, a nie fašistický Hitler. Rukolapné dôkazy toho poskytuje aj súčasná slovenská politika, v ktorej sa potvrdzuje politická blízkosť fašistických a komunistických pohrobkov (pozri aj v prezidentskej kampani).
Spôsobil Slovensku nevyčísliteľné politické škody ……………….
Po vojne Tisova Slovenská republika zanikla. Územie Slovenska síce nebolo rozdelené (ako bolo hitlerovské Nemecko), ani okupované (ako bolo hitlerovské Rakúsko) – ale i tak nás Tisova éra kompromitovala v celom povojnovom období.
Tisov pro-hitlerovský štát, s antiliberálnou ideológiou, politickým klerikalizmom a rasovou neznášanlivosťou ležal na Slovensku ako temný tieň, pre ktorý po vojne skrachovali všetky snahy o udržanie autonómie , či aspoň politických inštitúcií. Nepomohol ani (dočasný) rešpekt pred obeťami SNP. Po exemplárnych procesoch s ľudákmi prišli procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami, vrátane povstalcov. V obnovenom č-s štáte sa Slovensko stalo menej než provinciou, iba územím, direktívne riadeným Prahou. Moc si utužila centralizmus tak, ako nikdy predtým. Spojenie „slovenský záujem“ alebo „slovenská politika“ ostali na dlhé desaťročia prísnym tabu. Kvôli tieňom Tisovho štátu sa pražskému mocenskému centru podarilo na Slovensku vytvoriť také šíky poslušných služobníkov , ako nikdy v minulosti. Roky a desaťročia bolo nemožné hájiť slovenský záujem, dokonca to bola hanba.
Napokon – oné tiene Tisovho štátu zavinili fatálne ideové rozdelenie slovenských nekomunistických síl ešte aj po novembri 1989 (už od čias odchodu J.Čarnogurského z VPN). Aj pre ne sa už 30 rokov problematizuje a odďaľuje splnenie hlavného poslania novembrovej generácie demokratov – tzn. nastolenie nekomunistickej a stabilnej vlády, ktorá by Slovensko odstrihla od zlého dedičstva oboch totalít, komunistickej aj ľudáckej.
Tisov odkaz v súčasnosti ……………………………………………
Tisov odkaz existuje – ale nesmie byť na Slovensku vzorom, ale varovaním. Tiso nám totiž zanechal – okrem hanby za zločiny na nevinných občanoch – aj toxický ideologický odpad , v podobe politického zneužitia ideálov kresťanstva, aj ideálov národa, ako aj v podobe politickej ideológie neznášanlivosti a antiliberalizmu.
……………………………………………………………………………………
V práve skončenej prezidentskej kampani sme si chtiac či nechtiac pripomenuli zopár právd, ktoré sú nám nemilé. Napr. že u nás si môžu „zakandidovať“ za prezidenta, aj získať istú priazeň verejnosti, také extrémistické, až patologické osobnosti, aké boli v kampani 2019. Videli sme v tej kampani aj to, ako hlboko sa do mysle slovenskej verejnosti zahryzla ruská propaganda, hrajúca s protizápadnou a antiliberálnou kartou. Aj to, ako sa protizápadné sily ešte aj dnes inšpirujú fašistickou minulosťou z čias J.Tisa.
Na druhej strane, v diskurze týchto významných volieb bolo cítiť aj nové časy, kedy sa verejnosť, zmobilizovaná tragédiou dvoch mladých, búri proti „únosu štátu“ , aj proti nevraživosti a xenofóbii. K prínosom skončenej prezidentskej kampane rátam aj to negatívne, lebo sa tým obnažilo, ako spolupracujú pohrobkovia komunistickej totality s tou časťou konzervatívcov, (alebo aj kňazov), ktorí stavajú na ideologickom odkaze J.Tisa . Až doteraz sa to spojenectvo kamuflovalo, ale ostrá kampaň osvetlila nemilú pravdu.
Po tejto noci budeme vedieť jasnejšie než kedykoľvek predtým, ako sme v tejto republike na tom, my , demokrati. Nič už po týchto voľbách nebude ako predtým – a to bez ohľadu na to, kto bude o dva týždne víťazom. Verím, že prezidentská kampaň 2019 môže byť začiatkom slovenskej jari 2019-2020. Može to výjsť, ale iba ak sa opäť – tak po slovensky – nezastavíme kdesi na pol ceste.