Denník N

Odkaz kampane 2019: nezastavujme sa bratia! (ani sestry!)

Demokrati sa u nás v celom 30 ročnom období chovali voči minulosti nedôsledne a zbabelo… A tak sa nepotrestané a nepomenované fašistické  zlo  – rovnako ako zlo z čias nadvlády moskovských komunistov, alebo z éry mečiarizmu – znovu a znovu mutuje a vracia.  

Vopred poviem pointu : v našich dejinách sme mali zopár kľúčových období, po ktorých už nič nebolo také, ako dovtedy.  Prvým takým bolo iste  dvojročie 1848-49,  aj 1918-19. Zlomom bolo dvojročie 1938-39, potom zasa 1945-46, 1968-69, a napokon 1989-90.  Táto prezidentská kampaň je súčasťou prelomového obdobia rokov 2018-19, po ktorom – ako verím – konečne opustíme minulosť dvoch totalít, ktorá nás dosiaľ brzdí ako  ťažka gula na nohe. Aby sa to stalo, musíme sa (my, demokrati)  prestať tváriť, že žiadna guľa nie je.

Našou šancou na otvorenie diskurzu ako obnoviť víziu slobodného, toleratného a demokratického Slovenska, je  v tomto roku 2019, hlavne  prezidentská kampaň. Už tá doterajšia    prinesla so sebou sprehľadnenie situácie, aj zintenzívnenie  verejného diskurzu. Vládnúci nechali pod tlakom okolností  konať ruku spravodlivosti – aj to dáva šancu veľkej zmene očakávaní a tým pádom aj aktivity voličov.  Jednotlivé politické a názorové skupiny , aj aktéri vyšli počas kampane  zo zákopov a vyložili karty. Nevadí, že to často nebol príjemný pohľad, v našej situácii je najdôležitejšie  vyjasniť si , kto tu za čo kope. Ľudia potom dokážu zázraky…

 

…………………………………………………………….

Prezidentská kampaň 2019 nastolila otázky o prenikaní mafie do politiky,  menej už sa tématizovalo, že  po prvý krát nemá kampaň žiadne finančné limity (tento americký model nám  zaviedol SMER). Počas kampane došlo  ku rozkladu a konfliktom vo vnútri konzervatívnych síl, kedže záujemcov o tzv. „boj s liberalizmom“ je až až.  To posledné podnecoval aj fakt, že kampaň  kolidovala so 14 marcom. Téme  Jozef Tiso a Slovenský štát by sme sa ale i tak nevyhli, veď medzi kandidátmi je presila takých, čo sa (zväčša falošne) oháňajú národom, katolicizmom, či konzervativizmom.  Olej do predvolebného ohňa neváhali priliať ani vysokí cirkevní predstavitelia : šokovali podporou bývalého komunistu, jeden biskup zasa verejným  prekliatím liberálov.   Svojimi témami nás „obšťastnili“  tzv. alternatívne prúdy, ergo putinovci. Tí kontaminovali prezidentskú kampaň  nenávisťou ku migrantom, ku homosexuálom, ku liberalizmu, ku Židom, ku novinárom, ku Západu (…atď.) .

V kampani sa potvrdil  rast politického extrému, napokon o tom raste vieme  už od minulých parlamentných volieb.  Dúfajme len, že sa vďaka jeho roztrieštenosti žiaden z početných kandidátov extrému neprepasíruje do druhého kola. V tejto chvíli (text píšem vo volebnú  sobotu poobede), sa takej možnosti ešte všetci obávame… A celkom vylúčiť sa nedá ani katastrofa,  že by takými boli obaja. Agresivita rôznych mutácií protidemokratickej politiky  od minulých volieb neklesala, ale rástla. Má to na triku aj SMER a spol. , pretože sa nestali proklamovanou hrádzou proti extrémizmu, ale naopak – jeho spojencom. Videli sme v tých troch rokoch,  aj napr. v parlamente, ako si   červení  vedia rozumieť   s hnedými, aj to , ako sa všetci tí   mečiarovci , ficovci, dankovci, atď.  vedia nastaviť  na  antiliberálny vietor, ak sa im zazdá, že nadúva plachty.

 

 

Ako sme dostali až sem? ………………………………………………………………….

Červeno-hnedá  vlna extrému je aj u nás (tak ako v Poľsku, či v Maďarsku)  dôsledkom dlhodobých chýb liberálnych demokratov. Dvíha sa najmä od úpadku „modrých“, zodpovedných za pád vlády I.Radičovej. Napokon, ani v rokoch predtým sa  noví demokrati u nás nedokázali postaviť jednoznačne a dôsledne proti zvyškom totalitnej minulosti ,  symbolizovanej pre jedných  J.Tisom, pre iných zasa  G.Husákom. Jedni zo zbabelosti, iní preto, že s nimi chceli ostať v istom zmysle spojení a akvizovali na to voličov

Slovenskí demokrati nevyužili šancu  po výhre v r. 1998 , kedže už čoskoro opustili  víziu demokratického a nekorupčného Slovenska. Po  desaťročie trvajúcej  gorilej degenerácii (2002-2012) sa dostali na pokraj zániku. Ale ani po takejto lekcii  neposkytli nekomunistické sily voličom alternatívu , ktorá by bola reálnou  protiváhou síl minulosti, vládnúcich u nás  v  rodovej línii KSČ, KSS, HZDS, ZRS, SOP až po  SNS. Neschopnosť a svárlivosť slovenských demokratických strán poskytla silám minulosti   čas a   priestor , aby využili plazivú radikalizáciu (a fašizáciu) politického prostredia.   Zhmotnením toho je napr. kandidát Harabín – živý to dôkaz prežívania druhov, o ktorých sme verili, že   vyhynuli v minulom storočí…. a  ako vieme, dotyčný pán nebol v práve skončenej kampani jediným takým  exemplárom.

 

 

Tisov odkaz v kampani ……………………………………………………………………..

V prezidentskej kampani sa opäť raz stala témou otázka vzťahu sekulárnej liberálnej demokracie a tunajších konzervatívnych vízií, súvisiacich s tzv. národniarmi, resp. s protizápadnými konzervami z prostredia RKC, nezriedka sa odvolávajúcimi aj na odkaz J.Tisa.

Istý kresťanský kandidát na prezidenta (F.Mikloško) napr. v  televíznom predvolebnom rozhovore vyzdvihol Tisove kňazstvo – označil ho za hlavný dôvod, prečo nemal byť  J.Tiso popravený. Počúvam podobné špekulácie už roky , takže v tomto sobotnom čase, kým spoločne čakáme na výsledok prezidentských volieb, napíšem čo to o tejto téme.  Nie je totiž  takou odťažitou, ako by sa zdalo.

 

 

odmietnutie  falošných mýtov sa už nedá odkladať.

 

Začnime teda  tým kňazstvom. Kňazstvo môže byť iste veľkým,  aj posvätným poslaním. Ale ako každé iné, aj toto poslanie môže človek zradiť. Pre mňa nie je kňazom ten, kto – jedno že v sutane – znásilní, alebo sexuálne zneužije dieťa. Taký človek zradil Krista (pozri Matúš, 18. verš 6.), prekročil aj ľudský zákon a musí podliehať spravodlivosti.

Podobné kritérium vzťahujem aj na J.Tisa. Je predsa očividné, že prinajmenej od prijatia najvyššej štátnej funkcie  nebol  hlásateľom  evanjelia,  ale politickej propagandy svojej (totalitnej) strany, vrátane rasovej a nacionalistickej  nenávisti. Ten Tiso, ktorého poznáme z verejného účinkovania, nebol Kristovým nasledovníkom, ale nasledovníkom Adolfa Hitlera. Ním aj ostal, žiaľ,  až za Hitlerov  hrob. A Slovenský štát, aj jeho štátne inštitúcie a armáda – s ním. Pochybuje niekto, že to bolo najväčšou  tragédiou Slovenska počas 20. storočia? ak nie, preskočte v texte na záver. Ak áno, pripájam na občerstvenie pamäte  fakty:

 

Tiso hazardoval so životmi , aj so štátom ………………………………………………………

Tiso nebol dedinským farárom, za akého ho občas majú. Nebol ani filozofom nejakého konzervativizmu. Bol predovšetkým dlhoročným profesionálnym politikom, ktorý prežil roky v pražskom parlamente , v kabinetoch moci aj salónoch medzivojnovej politiky. Získal si povesť politického realistu. Lenže o to viac si  už dlho pred koncom vojny  musel byť vedomý, že Nemecko smeruje do katastrofy. Jasné mu to malo byť prinajmenej od vstupu USA do vojny. Ale Tiso sa tentoraz nezachoval ako realista. Nechystal  žiaden plán „B“, ale nechal, aby obyvateľstvo  Slovenska ostalo koncom vojny na milosť alebo nemilosť Spojencov. Tí sa mohli nad našimi mestami zmilovať, ale mohli ich v boji s fašizmom aj vybombardovať, práve tak, ako  Drážďany, Berlín, Viedeň  a iné nepriateľské mestá. Vodcovia Spojencov si predsa pamätali, ako ochotne sa slovenský režim hrnul  s Hitlerom do vojny proti nim. Každý vedel, že Slovenský štát poslal svoju  armádu do bojov proti ZSSR ako prvý po Hitlerovi, už 24 hodín  po nemeckom útoku. Pamätal si to aj Tiso, ale nemyslel na záchranu životov a majetkov obyvateľov Slovenska, iba apaticky čakal na koniec. Mohol byť pre obyvateľstvo aj veľmi krvavým. Také chovanie bolo v jeho postavení jedným šialeným hazardom s ľuďmi, aj Slovenskom.

 

Otec  radikálneho antiliberalizmu……………………………………………………..

Ak skúmame pôvod Tisovej oddanosti  Hitlerovi, nenájdeme obdiv ku nacizmu. Ten  mal Tiso za novo pohanstvo.  To, čo mali Hitler a Tiso spoločné, bola nenávisť ku konceptu slobody jednotlivca, aj ku  liberálnej a zastupiteľskej demokracii Západu.

V Tisovom príbehu a vyjadreniach vidno  bytostný odpor ku západnej „skazenosti“, ktorý ale nestál na kresťanskom duchu, ale na hromade  metafyzických  povier (a ´la slobodomurárske sprisahania, židovské ovládanie sveta, Andrejské, Fatimské a iné proroctvá o blízkom konci sveta, atď. atď.).

Mýty a metafyzické povery nacistov, fašistov aj ľudákov by dnes mohli byť už iba na smiech, ak by na Slovensku  nestrašili podnes.  Ale strašia…vlastne ony sú jadrom tzv. Tisovho odkazu. A to sme mohli sledovať aj v práve skončenej prezidentskej kampani.

Nikdy ešte od Novembra nebolo Slovensko takým „konzervatívnym“ (či skôr antiliberálnym). Ak by ani tieto prezidentské voľby tento trend nezvrátili, potom Slovenskej republike hrozí zásadná deformácia, alebo aj strata  demokracie.

Poďme si teda povedať niečo o tom, ku čomu sa tak hlásia mnohí prezidentskí kandidáti : o odkaze  J.Tisa.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt tiso, zatknutie

V základoch Tisovej politiky, aj tej posmrtnej , sú  lži…………………………………

Tiso prijal, na rozdiel od napr. premiéra K.Sidora, z Hitlerových rúk príkaz, doslova diktát, vytvoriť Slovenský štát. Súhlasil s takým osamostatnením Slovenska, ktoré z neho urobilo Hitlerov satelit. Utajil pred verejnosťou, že išlo o diktát. Utajil aj  dodatky ku „Ochrannej zmluve“, ktoré spochybňujú slovenskú zvrchovanosť na vlastnom území. Utajil to všetko preto, lebo v očiach verejnosti nechcel byť tým, čí bol – tzn. Hitlerovou bábkou. Klamal o spôsobe  vzniku štátu preto, lebo mu Hitler doprial hru na zvrchovanosť a on osobne  zatúžil po sláve skutočného zakladateľa štátu.

Utajil aj to, že Vatikám nesúhlasí s jeho prezidentsvom, ani s jeho pro-hitlerovskou  politikou. Tiso totiž potreboval, aby si národ myslel, že ako prezident je nástrojom a výrazom vôle pápeža a celej RKC. Pápež bol a je pre rímskych katolíkov neomylným  zástupcom Boha na zemi –  s takým spojencom sa Tisovi na katolíckom Slovensku ľahko vládlo. Tak sa mu – so zdanlivou podporou Vatikánu – najľahšie  zavádzala diktatúra jednej strany.  Ak by vtedy ľudia vedeli, že rímsky pápež za jeho politikou nestál, ale že od nej odrádzal…! Ale  to Tiso utajil a robil zo seba nie iba  politického, ale aj duchovného  Vodcu.

Všetky tieto klamy  stáli a padali na Hitlerovom vojnovom úspechu.  Tiso to vedel a rozhodol sa,  že ak Hitler padne, pôjde s ním do historického prepadliska aj on.  No tým predurčil ťarchu, ktorá nebola iba jeho. Ostala na nás, na štáte a našich dejinách. V  strachu pred morálnou zodpovednosťou  za zločiny voči slovenským  občanom, napr. vyvezeným Židom, alebo voči povstalcom a nevinne pozabíjaným dedinčanom – prekrýval svoju vinu  metafyzikou o záchrane národa a viery. Ale to nebolo ani poctivým,  ani pravdivým.

Tiso sa od založenia štátu ani len  nepokúsil urobiť Slovenský štát niečím, čo  by mohli prijať za svoj aj iné národnosti, rasy, iné konfesie.  Rozhodol sa pre nacionalistický a ideologický režim, hlásajúci radikálne interpretácie  kresťanských dogiem a stojaci od založenia na Hitlerých rasových a antidemokratických tézach.   Ale vo svojom hitlerizme nezastupoval ani zďaleka celé slovenské občianstvo.  Nepôsobil s požehnaním Vatikánu… a ešte menej v duchu Kristovho evanjelia.

Jeho klamstvá sú odsúdeniahodné o to viac, že bol prvým z ne-nemeckých politikov, ktorý sa už v r. 1943 dozvedel,  že Hitler  priemyselne vraždí európskych Židov. Aj tých , ktorých mu ako občanov Slovenského štátu dal do rúk (s príplatkom 500 ríšskych mariek na osobu). Dostal totiž správu dvoch utečencov z likvidačného tábora Auschwitz-Birkenau, preukazujúcu pravý charakter tzv. konečného riešenia židovskej otázky.  Ani toto poznanie, šokujúce pre politika – a ešte viac pre kresťana – nezvrátilo Tisovu  vôľu ostať  Hitlerovým spojencom.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt tiso, kňaz

 

Verný hitlerovec, aj proti svojim …………………………………………………..

Tiso ostal na Hitlerovej strane aj v auguste 1944, keď sa časť jeho generálov pokúšala o to, čo mal urobiť predovšetkým  on – o vymanenie sa spod fašizmu a ukončenie spojenectva s Hitlerom. Ako politický realista musel vedieť, že generáli,  pripravujúci SNP, sú predvídavejší, než on.  Veď povstanie vypuklo viac než rok od zvratu vo vývoji II. svetovej vojny (bitka pri Stalingrade bola vo februári 1943, bitka pri Kursku v júli 1943). Nemecká moc sa nezadržateľne rúcala aj v Afrike. V tú jeseň 1944, keď Tiso vyznamenával nemecké vojsko (30.októbra.1944), ktoré „pozval“ proti vlastným ľuďom,  bola už armáda USA po vylodení v Normandii (jún 1944)   v oslobodenom  Paríži (august 1944).  Červená armáda bola vo Varšave (august 1944), aj za Dukelským priesmykom.

Americké lietadlá v tej dobe  pravidelne križovali slovenské nebo a bombardovali, napr. aj  Bratislavu (jún 1944), Dubnicu nad Váhom, Dubovú, Malacky – Nový Dvor, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok, Medveďovo, Považskú Bystricu a Sládkovičovo.

V dobe vypuknutia SNP bol v rukách spojencov aj Rím (jún 1944),  v Rumunsku prebehol  puč armády (jún 1944), ktorým sa tento štát  postavil na stranu Spojencov. Vďaka tomu sa vyhol najhorším dopadom fronty a po vojne obhájil svoju územnú celistvosť, vrátane Sedmohradska. Ale Tiso držal Slovenskú republiku na strane hitlerovcov.

Pripomeňme, že v júni 1944 BBC odvysielala na slovenské územie správu Vrbu a Wetzlera, dvoch slovenských Židov , ktorí ušli z tábora smrti a podali svedectvo. Dovtedy o tom vedel na Slovensku iba Tiso a jeho blízke okolie , ale ani po tomto zverejnení nezmenil politiku. Tiso viedol Slovensko do porážky v II. svetovej vojne práve tak bezohľadne, ako Hitler Nemecko.

Po vzbure vo vlastnej armáde sa Tiso ku Povstaniu postavil tak, ako  si prial  Hitler : sú to banditi, ktorých vykynožíme, ich dediny vypálime.  Nevieme o žiadnom Tisovom pokuse uchrániť povstalecké územia pred pomstou nacistov na civilnom obyvateľstve.  Nepokúsil sa ani vyjednávať so Spojencami, hoci si bol vedomý, že Slovensko zavliekol  do prehratej vojny, a to ešte aj  po boku najneľudskejšieho režimu novoveku. Nikdy svoju chybu neuznal. Po potlačení SNP už iba prizeral represáliám a  po obsadení Slovenska vojskami Červenej armády  zo Slovenska ušiel, ponechajúc obyvateľstvo aj štát jeho osudu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt tiso

Tvorca  mýtu …………………………………………………………

Keď bol Tiso dolapený (áno, utekal na nenávidený Západ!), dodal mu Beneš auru politika, ktorý „zomrel za Boha a národ“.  To je falošný mýtus.  Napokon ak by bol chcel  bojovať a mrieť za národ, Boha alebo za štát, neutekal by sa ukryť  do rakúskeho kláštora. Tiso nebol bojovníkom, ale  obeťou tej istej tragickej chyby, ktorá ho  urobila prezidentom: spojenectva  s Hitlerom.

Dolapený  Tiso si vo väzení začal vytvárať – podobne ako napr. Breivik – zo svojho nešťastného konca politický odkaz.  Čo obsahuje? V Tisovom odkaze si dnešní jeho obdivovatelia nachádzajú napr. extrémny politický klerikalizmus, ktorý by nedbal hneď zatvárať a trestať každého, kto vyznáva niečo iné. Je v ňom aj  antisemitizmus, rasizmus a  neznášanlivý nacionalizmus.  Preto si v Tisom odkaze  nachádzajú dnešní neofašisti podnety ku nenávisti voči Rómom, homosexuálom a vôbec  všetkému, čo je odlišné rasou, alebo farbou pleti. Tisova éra  povýšila neznášanlivosť na slovenský svojráz. No a samozrejme, obsahuje aj  ideu autokratického štátu, potláčajúceho konfesijnú toleranciu a demokraciu.  A toto všetko je napokon  – presne podľa kánona goebelsovskej propagandy –  zabalené  do balíčka svätej vojny proti boľševizmu.  Nejdem sa širšie rozpisovať, že aj táto časť Tisovho odkazu je falošnou : dnes je zrejmé,  že  skutočnou protiváhou boľševického komunizmu bol demokratický a liberálny Západ, a nie fašistický Hitler. Rukolapné dôkazy toho poskytuje aj súčasná slovenská politika, v ktorej sa potvrdzuje politická blízkosť fašistických a komunistických pohrobkov  (pozri aj v  prezidentskej kampani).

 

Spôsobil Slovensku nevyčísliteľné politické škody ……………….

Po vojne  Tisova Slovenská republika zanikla. Územie Slovenska síce nebolo rozdelené (ako bolo hitlerovské Nemecko), ani okupované (ako bolo hitlerovské Rakúsko) – ale i tak nás Tisova éra kompromitovala  v celom povojnovom období.

Tisov pro-hitlerovský štát, s  antiliberálnou ideológiou,  politickým  klerikalizmom  a rasovou neznášanlivosťou ležal na Slovensku ako temný tieň, pre ktorý  po vojne skrachovali všetky snahy o udržanie autonómie , či aspoň politických inštitúcií.  Nepomohol ani (dočasný) rešpekt pred obeťami SNP. Po exemplárnych procesoch s ľudákmi prišli procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami, vrátane povstalcov. V obnovenom č-s štáte sa Slovensko stalo menej než provinciou, iba územím, direktívne riadeným Prahou.  Moc si utužila centralizmus  tak, ako nikdy predtým. Spojenie  „slovenský záujem“ alebo „slovenská politika“ ostali na dlhé desaťročia prísnym tabu.  Kvôli tieňom Tisovho štátu sa pražskému mocenskému centru podarilo na Slovensku vytvoriť také šíky poslušných služobníkov , ako nikdy v minulosti. Roky a desaťročia bolo nemožné hájiť slovenský záujem, dokonca to bola hanba.

Napokon – oné tiene  Tisovho štátu zavinili fatálne ideové rozdelenie  slovenských nekomunistických síl ešte aj po novembri 1989 (už od čias odchodu J.Čarnogurského z VPN). Aj pre ne sa už 30 rokov problematizuje a odďaľuje splnenie hlavného poslania novembrovej  generácie demokratov – tzn. nastolenie nekomunistickej a stabilnej vlády, ktorá by Slovensko odstrihla od zlého dedičstva oboch totalít, komunistickej aj ľudáckej.

 

Tisov  odkaz v súčasnosti ……………………………………………

Tisov odkaz existuje – ale nesmie byť na Slovensku vzorom, ale varovaním. Tiso nám totiž zanechal  – okrem hanby za zločiny na nevinných občanoch – aj toxický ideologický odpad , v podobe politického zneužitia ideálov kresťanstva, aj ideálov národa, ako aj v podobe politickej ideológie neznášanlivosti a antiliberalizmu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt tiso, kňaz

……………………………………………………………………………………

V práve skončenej  prezidentskej kampani sme si chtiac či nechtiac pripomenuli zopár právd, ktoré sú nám nemilé. Napr. že u nás si môžu „zakandidovať“ za prezidenta, aj získať istú priazeň verejnosti, také extrémistické, až patologické osobnosti, aké boli v kampani 2019. Videli sme v tej kampani aj to, ako hlboko sa do mysle slovenskej verejnosti zahryzla ruská propaganda, hrajúca s protizápadnou a antiliberálnou kartou. Aj to, ako sa  protizápadné sily  ešte aj dnes inšpirujú fašistickou minulosťou z čias J.Tisa.

Na druhej strane,  v diskurze  týchto významných volieb bolo cítiť aj nové časy, kedy sa  verejnosť, zmobilizovaná tragédiou dvoch mladých,  búri proti „únosu štátu“ , aj proti nevraživosti a xenofóbii. K prínosom skončenej prezidentskej kampane  rátam aj to negatívne, lebo sa tým  obnažilo, ako spolupracujú  pohrobkovia komunistickej totality s tou časťou konzervatívcov, (alebo aj kňazov), ktorí stavajú na ideologickom odkaze  J.Tisa .  Až doteraz sa to spojenectvo kamuflovalo,  ale ostrá  kampaň osvetlila nemilú pravdu.

Po tejto noci budeme vedieť jasnejšie než kedykoľvek predtým, ako sme v tejto republike na tom, my , demokrati. Nič už po týchto voľbách nebude  ako predtým  – a to bez ohľadu na to, kto bude o dva týždne víťazom. Verím, že prezidentská kampaň 2019 môže byť  začiatkom slovenskej jari 2019-2020. Može to výjsť, ale iba ak sa opäť – tak po slovensky –  nezastavíme kdesi na pol ceste.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.