Denník N

Chýbajúci pilier demokracie. Komunity

WhatCity? pouličný festival na Mickiewiczovej ulici, organizovaný oz. Punkt a ITB Development s.r.o. máj 2018
WhatCity? pouličný festival na Mickiewiczovej ulici, organizovaný oz. Punkt a ITB Development s.r.o. máj 2018

Ak sledujete dianie v strednej Európe a na Slovensku, uvedomíte si, ako významným je pre nás tento čas. Deje sa veľa vzrušujúcich a zásadných vecí, ktoré ovplyvňujú naše životy, politické usporiadanie, rozhoduje sa o našom smerovaní, budúcnosti demokracie. Ako toto všetko uchopiť a prepojiť s mestom? Žijem interdisciplinaritou a jedným z najväčších životných pôžitkov je pre mňa poznanie. Zároveň rada spoznávam vzorce ľudského správania a hľadám súvislosti. V tomto príspevku si preto dovolím sumarizáciu momentov z mojej praxe plánovačky, moderátorky, facilitátorky a ženy, ktorá prepája. Budem hovoriť o mestách, samospráve a roli profesistov v dobe ohrozenej demokracie.

 

Machiavelli. Rozvoj mesta

 

Florencia, vrcholná renesancia. Niccolo Machiavelli. Poznáte ho pravdepodobne podľa jeho diela Vladár[1], v ktorom popisuje pragmatickú cestu k uchopeniu a udržaniu moci napriek zaužívaným morálnym princípom. Okrem Vladára však za pozornosť stojí dielo Rozhovory (Discourses), v ktorých popisuje formu vládnutia v mestských štátoch. Z rozsiahleho diela vyberiem zaujímavé myšlienky venujúce sa politike rozvoja. Machiavelli tvrdí, že mestá sa môžu rozvíjať len vtedy, ak sú slobodné. Čo pre Machiavelliho znamená sloboda je pluralita a diverzita skupín, ktoré v meste (ekonomicky) pôsobia. Zmieňuje i to, že prospech skupín však ide v protichodnej trajektórii s prospechom jedného, absolutistického vladára.

Práve to, že zdroje smerujú k jednému vladárovi na vrchole pyramídy spôsobuje, neprospech skupín, ktoré v meste pôsobia. Nato, aby skupiny v meste mohli rozvíjať svoju ekonomickú činnosť, musia mať vytvorené podmienky na život, čo znamená mať i možnosť vyznávať svoje vierovyznanie, práva občanov a nebyť prenasledovaní.

Machiavelli tiež hovorí, že nie všetky mestá na svete môžu byť slobodné. Niektoré z nich boli neslobodné príliš dlho napríklad v systéme vládnutia absolutistických vládcov. V tom prípade je systém správy a mentalita obyvateľov mesta nastavená tak silne, že je ťažko až nemožné zmeniť toto nastavenie na iný systém. Mesto, ktoré sa ekonomicky rozvíja musí vyhovovať potrebám viacerých. Machiaveli už v 16. storočí popísal princípy demokracie a tolerancie (okrem iného i voľného trhu), ktorý sa realizoval práve v mestách.

 

Chýbajúci pilier

 

Poďme ďalej. Nedávne rozhodnutie Amazonu, ktorý chcel svoju regionálnu pobočku vybudovať na Manhattane vzbudilo veľmi negatívne ohlasy medzi lokálnymi rezidentami, ktorí sa zmobilizovali, demonštrovali tak dlho, až nakoniec technologický gigant ustúpil[2]. Obyvatelia argumentovali tým, že nové kancelárie prudko dvihnú životné náklady a nájmy v okolí, zatiaľ čo daňový benefit nebude vôbec porovnateľný s negatívnymi dôsledkami. Podobný príklad sa opakoval aj v Seattli, kde Amazon svoju pobočku nakoniec postavil a tento scenár sa potvrdil[3]. Prirodzene, Amazon sa zameriava na mestá s vysokou znalostnou kapacitou (zamestnancov) akou New York jednoznačne je.

Pre pominentného ekonóma Raghurama Rajana však tento príklad neznámy nie je. Vo svojej nedávnej knihe Tretí pilier[4] popisuje to, čo robí dobrú spoločnosť: štát, trh a komunity. Posledný aktér však dostáva od prvých dvoch veľmi málo priestoru pre realizáciu moci a svojich potrieb. Rajan popisuje, že žijeme v dobe, ktorá je pre kapitalizmus nebezpečná. – Ak ľudia stratia dôveru v to, že sa môžu na trhu kompetitívne uplatniť, ak budú vidieť ich komunity degradujú – ich nedôvera sa môže zmeniť v prudkú nenávisť.-

Ekonóm indického pôvodu pôsobí v duchovnom centre voľnej trhovej ekonomiky, na Chicagskej Univerzite (ktoré je mimo iné hypersegregované mesto). Vyslúžil si reputáciu nepohodlného ekonóma keď v roku 2005 predpovedal ekonomickú krízu, ktorá prišla o tri roky nato. Každopádne Rajan v knihe hovorí opäť v prospech trhu, ale i v prospech komunít.

Tvrdí, že demokracia v najlepšom pomáha zabrániť vlastným záujmom (sledujte prosím Machiaveliho postrehy o absolutistických vladároch). Hovorí však aj o tom, kedy je komunita oveľa silnejšia ako trh či štát. Ide hlavne o prípady, kedy sú lokálne väzby oveľa silnejšie ako legálne, či procesuálne, momenty, kedy napríklad komunitná banka poskytne úver i človeku, ktorého by globálna banka vyhodnotila ako rizikového. Komunálna banka ho podporí, pretože ho pozná a vyhodnocuje ako individuum, nie štatistickú stránku. V paralele mesta môžeme vidieť lepšie správanie medzi komunitnými developermi, či lokálne pôsobiacimi aktérmi (developeri, ktorí stavajú lokálne majú obyčajne lepšie produkty a vzťahy s klientami a inými hráčmi). Musia ich mať, aby sa udržali v hre.

Rajan upozorňuje, že oslabovanie komunít má veľmi vážne následky, niekedy zmiešané susedstvá sa menia na segregované susedstvá extrémne bohatých a chudobných. Tieto môžu spôsobiť, že isté komunity prestanú podporovať trh. Rajan v opatreniach, ako proti tomuto bojovať rozvíja aj o myšlienku základného príjmu, ktorý vzápatí zavrhne. Myslí si, že by sa tieto prostriedky (okrem iného) mali nasmerovať do lokálnej samosprávy pre komunity. Tieto by mali mať aj vyššiu finančnú kontrolu nad istými programami vo vlastnom území. Medzi ďalšími opatreniami pre zachovanie komunity spomína napríklad i to, aby rodičia bohatých dostali daňové úľavy, ak pošlú svoje dieťa do školy v zlom distrikte (a podporili tak diverzitu a zmiernili segregáciu).

 

Slovensko a komunity

 

Pomaly sa dostávame ku kľúčovému slovu večera: komunita.

V roku 1997 bol na Slovensku a v Škótsku realizovaný sociologický prieskum, ktorý skúmal to, čo si ľudia vybavia pod pojmom komunita[5]. Výsledky boli prekvapivé: zatiaľ čo si Škóti pod pojmom vybavovali pomerne konkrétne aspekty susedstva ako ulicu, obchody na ulici, ľudí, ktorí v ňom žili, pre Slovákov bol tento pojem skôr abstraktný a nevedeli si presne predstaviť jasné asociácie.

Prieskum realizovaný v prvých rokoch demokracie by mohol byť interpretovaný jednoducho predchádzajúcim režimom, na čele ktorého stál štát a hlboko pod ním bola masa jednotlivcov. Stretávanie, spoločné aktivity neboli podporované, boli podozrivé alebo perzekuované. Zľahčene by sme to mohli interpretovať tak, že komunizmus zabil komunity. Kapitalizmus, ktorý ho potom nahradil sa zasa nezdravo zameral na jednotlivca, ktorého fetišizoval do jednotky (spotreby) a základu spoločnosti. Opäť treba si uvedomiť, že žijeme v dobe, ktorej symbolom je selfie. Jej mentálne nastavenie nevytvára tlak na zdieľanie s ostatnými. Klimatická kríza je ale v hre a vytvorí úplne iný imperatív.

Mestskému geografovi Pavlovi Šuškovi však táto interpretácia nestačila a príčiny absencie komunít na Slovensku vidí ešte hlbšie – v organizácii slovenskej spoločnosti. Tu prichádzame k skutočne zaujímavemu momentu: Na Slovensku bola totiž iba malá časť populácie, v ktorej dochádzalo k tolerantnému stretu neznámych jednotlivcov a kultúrnemu vývoju – zo svojej definície mestskej spoločnosti. Slovenská spoločnosť bola historicky postavená ako vidiecka spoločnosť, v ktorej záležalo na týchto atribútoch: tom, odkiaľ si, tom, aké je tvoje pohlavie, aká je tvoja viera a koho poznáš. V 21. storočí by sa vám to zdalo úsmevné, ale mne to úsmevné vôbec neprišlo v momente komunálnych volieb a nutnosti kandidátov dokazovať svoj pôvod snáď do 6. generácie ako predpoklad správnej služby.

Môžeme pokojne povedať, že slovenská spoločnosť bola dlho organizovaná v rámcoch vidieckej mentality malých skupín, ktoré sa vzájomne kontrolovali a zápasili o zdroje.

 

Segregácia

 

Vráťme sa ale k Rajanovi a chýbajúcemu pilieru. Pokiaľ trh a štát vytláča komunitu a spôsobuje segregáciu spoločnosti, má to i hlboké politické dôsledky. Robert Sapolsky vo svojej inšpirujúcej knihe Behave: The Biology of Humans at Our Best and Worst[6] hovorí o tom, že ak je spoločnosti prezentované, že je rozdelená, tak je častým následkom i nižšia účasť vo voľbách, pretože ľudia neveria, že môžu niečo zmeniť.

Toto je pre nás v strednej Európe veľmi známa situácia. Každý, kto má facebook vie, ako polarizované názory tam zaznievajú, aj ako ľahko sa tam podsúvajú konšpirácie a manipulované tézy. So sociálnymi sieťami a ich vplyve na spoločnosť by sme mohli stráviť samostatný TEDx. Pre skratku posuňme tento príspevok tým, že veľa dezinformácií, horkosti a osobnej vzdialenosti je možné rýchlo a úspešne vytvoriť na sociálnych sieťach.

 

Som konštruktivistka. Pre mňa je vždy otázkou, čo sa s týmto dá robiť?

 

Cvičenie moci a zmena štýlu politiky

 

Slovensko zažilo turbulentný rok. Stále zažíva mimoriadne vzácny čas pre tvorbu vlastnej identity. Vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa do spoločnosti uvoľnila mimoriadne silná emócia, ktorá zmobilizovala obrovskú masu ľudí po celej krajine. To, čo malo za výsledok zosadenie premiéra Roberta Fica a výmenu väčšiny ministrov malo, ale oveľa zaujímavejší priebeh. Desať vytrvalých protestov v každom počasí. Za každým protestom sa niečo stalo, pohli sa ľady. Najviac však ľudia začali robiť to, čo v našej krajine nebolo bežné posledných 29 rokov (a predtým už vôbec nie).

 

Začali úspešne trénovať moc.

 

Pre existenciu demokracie je vedomie, že ľudia môžu ovplyvňovať veci verejné absolútne kľúčové. Rok tréningu na námestiach, v mrazoch, daždi, rok mobilizovania rodín, debát, otváraní politických tém, ciest po Slovensku vytvoril momentum, ktoré verím, že budeme zúžitkovávať ďalej.

 

Výsledky sa prejavili v komunálnych voľbách, kedy sa do vedenia miest dostali teamy veľmi konštruktívnych reprezentantov a úradníkov, mužov aj žien. Dnes sa v niektorých mestách môžeme konečne pustiť do riešenia rokmi zanedbávaných problémov. Musím povedať, že tento pocit je veľmi bytostný. Verím, že zjednotenie v prezidentských voľbách je pokračovaním tohto momenta. Dozrel čas na konštruktívnych, slušných reprezentantov našej spoločnosti a konštruktívnu a slušnú spoločnosť samotnú.

Bývalá ministerka zahraničných vecí Maďarska Kinga Göncz na konferencii organizácie PDCS[7] v Bratislave v roku 2014 hovorila, že v čase oslabenej demokracie sa veľmi dobre presadzujú dva typy lídrov. Jeden, ktorého typovo môžeme nazvať deštruktorom je ten, ktorý celú svoju agendu stavia na polarizácii, nálepkovaní a treste nepriateľov, pričom však málokedy rieši úlohy, o ktoré sa mal starať. Ťaží z chaosu a dekonštrukcie systému, proti ktorému sa stavia. Medzičasom zaisťuje prostriedky pre seba samého (či blízkych). Jeho protipólom je líder, typovo nazvaný healer (ránhojič, liečiteľ). Tento nikdy nenálepkuje nepriateľov a jeho jazyk I činy sú založené na raste, rozvoji a podpore spoločnej aktivity. Jeho politický štýl je služba.

 

Po tom všetkom, čo sme zažili viem, že sme na Slovensku v momente, kedy sa línia deštruktorov láme a začíname chápať význam ľudí, ktorí liečia rany.

 

Mestské komunity sú piliermi veľkej demokracie

 

Vráťme sa k mestám a profesiám, ktoré rozvíjajú mestskú spoločnosť (nielen fyzicky, ale i mentálne). Vieme, že v našej krajine historicky chýba pocit spolupatričnosti a skúsenosť fungujúceho komunitného života. Tento si tvoríme práve teraz. Muži a ženy, ktorí pracujú v odboroch ako architektúra, plánovanie, verejná správa, manažéri a manažérky komunitného rozvoja, učitelia, učiteľky, skrátka všetci ľudia, ktorých profesie sú viazané na rast a rozvoj majú mimoriadne dôležitú rolu, pretože práve kvalita ich práce je praktickým výsledkom toho, o čo bojujeme.

 

V debatách o demokracii, medzinárodnej politike sa veľmi často hovorí o role EU, veľkých politikov, spoločností v tóne, akoby sme ako občania nemali na nič dosah. Je to veľmi frustrujúci rámec. Akceptovať potom tézu, že stredná Európa sa radikalizuje je potom veľmi ľahké – a ako nesprávne. Nerobme tú chybu, o ktorej píše Rajan. Neobchádzajme a nevzdávajme sa role komunít a tej najnižšej úrovne, v ktorej sú komunity mimoriadne aktívne – lokálnej samosprávy. V mestách sa populizmus nemôže udržať dlho, pretože ak nedodávate (neideologické) výsledky a neriešite mesto pre všetkých, tz. neriešite zeleň, dostupné bývanie, chodníky, dopravu, kultúru, kvalitné vyžitie obyvateľov vo vedení mesta sa dlho neudržíte (minimálne kým nepríde niekto lepší). Pri poslednom stredoeurópskom fóre sme sa na túto tému zarozprávali s Mishom Glennym[8], významným britským autorom a žurnalistom. Mestá sú schopné odolávať populizmu a ideológiam. V Spojených štátoch sú to práve primátori miest ktorí sa efektívne spájajú a bojkotujú Trumpove neplnenie záväzkov Parížskej dohody (v boji proti klimatickej zmene). Pokiaľ odlúčime rétoriku, praktickú politiku môžu efektívne blokovať mestá.

V Poľsku taktiež nachádzme mestá ako napríklad Wroclaw, Gdaňsk, Gdynia (medzi inými), v obsadení ktorých je vládna koalícia neúspešná. Spoločným znakom primátorov týchto miest je relatívna indiferencia k politickým stranám, zmieňovaný ránhojičský, služobný prístup k riešeniu problémov mesta (mimo toho, že sú skauti, ktorí sú od svojej podstaty takto vychovávaní). Svoje mestá dlhodobo a viditeľne rozvíjajú, obyvatelia ich poznajú a opätovne si ich spokojne volia k výkonu funkcie.

 

Reálna bašta populizmu a ideológiam je na úrovni miest a ich fungujúcich komunít. V mestách sú politici konfrontovaní reálnymi ľuďmi. Fungujúce komunity v tomto aspekte hrajú mimoriadne silnú rolu.

 

Komunikácia medzi odbornou a laickou verejnosťou

 

O mestské komunity sa musíme ako profesionáli starať, podporovať ich, pri stretnutí s ľuďmi vedieť ako komunikovať a tvoriť vzťahy. V spoločnosti je veľa horkosti a veľa ľudí ju neváha prezentovať v najhorších formách. Participácia – zapájanie verejnosti do rozhodovania o veciach verejných v tomto aspekte dostáva úplne iné konotácie nástroja cvičenia moci.

 

Záverom, dovoľte mi pripojiť skúsenosť z projektu, na ktorom s kolegyňami z občianskeho združenia Punkt a Banskobystrickým samosprávnym krajom realizujeme na strednom slovensku. Ide obnovu budovy zvolenského gymnázia, ktoré bolo jedným politickým vedením uzatvorené, ponechané na deštrukciu. Nové vednie sa tento stav snaží zvrátiť a doteraz investovalo (na Slovensko) nemalé prostriedky do participatívneho procesu zapojenia verejnosti. Do tohto pomerne vypätého prostredia s politickou históriou prichádzame ako nestranné profesionálky. Ako postupovať keď problém budovy, ktorý riešime má v skutočnosti oveľa hlbšie korene?

 

Popri odbornej práci interného týmu sme zvolili taktiku stretávaní s verejnosťou, ľudmi zo sídliska. Pri prvom stretnutí vidíme, že týchto ľudí sa zo samosprávy nikto nikdy nič nepýtal, sociálna a kultúrna infraštruktúra miesta je nedostatočná, ľudia fungujú vo svojich individuálnych životoch a sídlisko je k tomu od mesta odlúčené fyzicky rušnou rýchlostnou cestou. Nedá sa sem z centra prísť ani pešo, ťažko na bicykli, ľudia sú závislí od áut a riedkych autobusov. Skrátka je to miesto, ktoré dlho nevidelo svoj rozvoj. Nálada obyvateľov je klasicky opatrná. V miestnosti cítiť koncentrovanú energiu podozrievavosti. Toho, čo im z Bratislavy donesieme.

Dnes prezentujeme príklady dobrej praxe z ostatných miest, pričom sa snažíme dať ľuďom i širší rámec obnovy, toho, čo by budova mohla priniesť pre celé sídlisko. Nie je to pre mňa prvá akcia tohto typu, prichytím sa ale pri zimomriavkách, keď kolega Gábor Bindics z Aliancie Stará Tržnica bez akýchkoľvek akademizmov a profesionálneho jazyka vysvetľuje, čo je obchod s pridanou hodnotou, a teda ako môže kaviareň s dielničkou plnou nástrojov pomôcť každému, komu sa pokazí stolička a potrebuje si ju opraviť. To, že i starší ľudia ticho súhlasne pokyvujú hlavami je znak – áno, sme na správnej ceste. Sme na správnej ceste! Toto si v momente uvedomia i všetci ostatní prezentéri a večer pokračuje v jednoduchom, ránhojičskom jazyku. Veľkou odmenou na konci dňa je to, že ľudia samotní hovoria, ako si zničili mesto sami a ďakujú nám za iniciatívu. (Projekt pokračuje ďalej)

 

Môže sa stať i to, že počas týchto stretnutí budete konfrontovaní útočne. Z mojich skúseností tieto majú formu obviňovania niekoho za nejaký stav, historická neprávosť. Čo pomáha je poďakovať sa za otázku, zaznamenať ju, ale rovnako vedieť odmietnúť zle formulovanú otázku a nenechať sa zatiahnúť do hry na útok a obranu. Ďakujem, ja vás počujem, ale nie som tu preto, aby som riešil veci z minulosti, pretože tie nevieme ovplyvniť, ale som tu teraz preto, aby sme spoločne riešili vašu prítomnosť a budúcnosť.

V polarizovanej spoločnosti podporovanej sociálnymi médiami je tak ľahké chytiť sa na linku obviňovania a emotívnej argumentácie. Odpoveďou by nemalo byť argumentovanie na sociálnych sieťach, ale slušné a osobné sformulovanie iného naratívu a uznania bytosti na druhej strane. Zároveň vyhranenie sa voči extrémnym tézam v debate.

 

My si totiž môžeme vyberať i nemať názor a aj to ako debatu budeme formulovať  – toto nie je málo.

 

Ak túto debatu postavíme na jazyku slobôd, rozvoja, hľadania blízkosti a k tomu pridáme oveľa viac osobného kontaktu (prosím berte facebook s oveľa väčšou rezervou) sme na ceste, na ktorej chceme byť. Na ceste, ktorú vieme oveľa viac kontrolovať, a hoci je náročnejšia a pomalá, má medzi ľuďmi oveľa dlhodobejšiu rezonanciu. Táto totiž rozohrieva vnútro nádejou – to je kvintesenciou ľudskej duše. Pre nádej a spravodlivé riešenie problémov dokážu ľudia prekonávať nesmierne prekážky a tvoriť. A na tomto sa dá už niečo postaviť.

Želám vám teda to, aby ste sa dnes na svoju profesiu pozreli novým pohľadom, pochválili sa, povzbudili a opäť sa čoraz viac priblížili ľuďom….

 

Príspevok zazneje na TEDx Olomouc s témou Ľudia ľuďom, 22.3.2019

 


Zdroje:

[1] https://en.wikipedia.org/wiki/The_Prince

[2] https://www.nytimes.com/2019/02/14/nyregion/amazon-hq2-queens.html

[3] https://www.businessinsider.com/amazon-hq2-vanishing-seattle-shows-how-the-city-is-gentrifying-2018-2

[4] https://www.penguinrandomhouse.com/books/566369/the-third-pillar-by-raghuram-rajan/9780525558316/

[5] Moodie, Marková, Farr, Plichtová, 1997. The Meanings of the Community and of the Individual in Slovakia and in Scotland

[6] Behave: The Biology of Humans at Our Best and Worst

[7] Partners for Democratic Change Slovakia

[8] https://en.wikipedia.org/wiki/Misha_Glenny

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Milota Sidorova

Facilitátorka, plánovačka, moderátorka, analytička, networkerka a feministka v službách spravodlivejšieho mestského plánovania