Denník N

Quo vadis Slovenská republika – Prečo nie sme neutrálni?

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Malá krajina si na poli medzinárodnej politiky môže vybrať prakticky len z 2 možností: 1. aktívne sa združovať s väčšími, silnejšími krajinami alebo 2. byť neutrálna. Prečo si Slovensko doposiaľ vždy vybralo 1. možnosť? Čo nám táto stratégia priniesla a čo nie? Čo by sa mohlo zmeniť, keby sme išli inou „cestou“?

Prečo Slovensko nie je neutrálne? Obdobie, počas ktorého bolo územie dnešného Slovenska súčasťou Uhorska, samo o seba možnosť nejakej formy neutrality popieralo. V danom období oficiálne nejaké Slovensko ani neexistovalo, takže úvaha o nejakej neutralite bola v tých časoch kompletne mimo tohto „súdka“.

V období  1. ČSR bolo zase kvôli početnej nemeckej menšine v krajine(3 milióny obyvateľov )rozhodujúce udržiavať mýtus čechoslovakizmu, takže priestor pre sebaurčenie nejakej slovenskej neutrality prakticky neexistoval. Oficiálne totiž ani v tomto prípade, Slováci v podstate neexistovali. Navyše, neutralitu samú o sebe existencia Československa popierala, keďže sa jednalo o štátny útvar, ktorý vznikol s výraznou pomocou Francúzska a Veľkej Británie. To jeho orientáciu určitým smerom priam predurčovalo.

Nedovolím si tvrdiť, že Európska únia je zoskupením, ktoré by Slovensku prinášalo výhradne zlé veci. To by určite pravda nebola, ale napriek tomu mi nedá neupriamiť pozornosť na všeobecne známy fakt, že približne rovnaký počet peňazí, aký zo štrukturálnych fondov EÚ čerpáme, zároveň Bruselu každoročne aj vyplácame. Inými slovami, peniaze, ktoré síce z EÚ dostávame sa reálne dajú nájsť aj na Slovensku. EÚ nás však obohacuje o byrokratický kolotoč, ktorým tieto peniaze nevyhnutne musia prejsť.

Za zmienku istotne stojí aj fakt, že v júni 2012 schválil slovenský parlament aj naše prispievanie do Eurovalu. Teda, inak povedané, aktívnu finančnú účasť na splácaní dlhu, ktorí občania SR nikdy nespôsobili.

Doslova už na samostatnú knihu by vydala naša orientácia ohľadom nepokojov na Ukrajine. Okrem faktu, že celá slovenská populácia v posledných mesiacoch doslova tŕpla, či nám Rusko úplne nevypne plyn, by sa dalo pomerne dlho polemizovať aj o tom, koľké firmy na Slovensku sú stratové pre zníženie dopytu z ruskej strany.

Podobne rozporuplné emócie vyvoláva(aspoň u autora článku) aj fakt, že po našom vstupe do EÚ v roku 2004 bol hneď v prvom období kladený obrovský dôraz na vyrovnávanie slovenských a západoeurópskych cien, predovšetkým, čo sa týka potravín a bežného spotrebného tovaru, zatiaľ čo, k vyrovnaniu platov nedošlo ani po takmer 11 rokoch nášho členstva. A to ani len minimálne. Stačí si zájsť do ľubovoľnej zo západoeurópskych krajín a človek sa až zarazí nad tým, že platové podmienky sa pri niektorých pozíciách líšia často aj v pomere 1:4(slovenské : ľubovoľné západoeurópske).  Na rozdiel od spomínaných cien sa tento rozdiel doposiaľ žiadna z európskych inštitúcií pokryť nesnažila. Aspoň teda rozhodne nie takým istým tempom ako spomínané ceny.

Podľa môjho názoru má malá krajina, akou je aj Slovensko, na poli medzinárodnej politiky v podstate len 2 možnosti:

  1. neutralitu
  2. úzku spoluprácu s nejakou mocnou a veľkou krajinou

Vezmúc do úvahy túto hypotézu a históriu našej krajiny sa domnievam, že tým najlepším súčasným riešením pre Slovenskú republiku, by bola jej neutralita a pokiaľ možno v čo najväčšej miere. Dobrým protiargumentom(mierna schizofrénia autora čisto náhodná) tohto názoru, ktorý by mi eventuálne mohol niekto predhodiť je napr. príklad Belgicka v období I.svetovej vojny. Belgicko bolo totiž v danom období neutrálne a Nemecko jeho neutralitu absolútne ignorovalo, pričom využilo jeho územie ako priestor pre vhodné rozmiestnenie svojich síl počas útoku na svoj hlavný cieľ – Francúzsko. Mojim protiargumentom by bolo nasledovné: Belgicko by bolo napadnuté aj keby bolo priamo pod francúzskym protektorátom. Malo jednoucho tú smolu, že stálo agresorovi v ceste.

Švédsko napr. zo svojej neutrality počas II.svetovej vojny výrazne vyťažilo. Krajina vtedy predávala životne dôležitú železnú rudu ako Nacistom, tak aj Sovietom. Nie, žeby autor článku uvádzal bilaterálne obchodovanie s dvoma totalitnými ideológiami ako žiarivý príklad neutrality, to vôbec nie. Cieľom bolo skôr načrtnúť príklad krajiny, ktorá si zachovala svoju neutralitu aj v tej najextrémnejšej situácií.

Čo je pre Slovensko v súčasnosti najvýhodnejšie?  Napriek tomu, že sa Studená vojna dávno skončila, veľa sa dnes hovorí o napätej medzinárodnej situácií medzi západom a Ruskou federáciou v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. Nedávno sa dokonca rozšírila po Slovensku správa o údajnom plánovaní výstavby základne NATO v Poprade. V meste vtedy proti tejto iniciatíve prepukli spontánne protesty. Napokon vysvitlo, že sa jednalo o známu novinársku formu hydiny. Zreteľne to však ukazuje, že obyvateľstvo SR(alebo minimálne jeho časť) sa ani zďaleka nestotožňuje s tým, čo vykonáva(alebo v tomto prípade nevykonáva, keďže sa to vlastne nestalo) politická garnitúra krajiny. Napriek tomu, že sme dlhodobo členmi Severoatlantickej aliancie, ľudia protestujú proti výstavbe jej fiktívnych základní na našom území.

Podľa výsledkov prieskumu Globálneho indexu terorizmu (ang. „Global Terrorism Index“)organizácie Inštitút pre ekonomiku a mier (ang. „Institute for Economics & Peace“) z roku 2014 patrí Slovenská republika medzi krajiny, na ktoré nemá terorizmus žiaden dopad. Jedna vec je však podobný prieskum a celkom iná je odpoveď na nasledujúcu otázku: kedy je krajina potenciálne viac ohrozená terorizmom? Keď je úplne neutrálna, alebo keď sa jej vojaci zúčastňujú misií na strane veľmoci, ktorá dlhodobo aktívne proti terorizmu bojuje? Záujmy v boji proti terorizmu, ktoré patria v NATO medzi tie prioritné, majú ďaleko od riešenia problémov, ktoré Slovensko reálne riešiť potrebuje(čo samozrejme neznamená, že hrozbu terorizmu treba podceňovať).

V roku 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda. Jej podpísaním Francúzsko a Veľká Británia(bez účasti československých politikov) súhlasili s odstúpením pohraničných území ČSR Nemecku. ČSR sa vďaka tomu stala mimoriadne ľahkým cieľom. Francúzski, ani britskí politici však proti Nemecku nezasiahli ani vtedy, keď nemecké vojská zabrali zvyšok Čiech a Moravy a na Slovensku vznikol kontroverzný Slovenský štát.

Žiadna zo západných krajín sa neponáhľala Československu pomôcť ani po zvrátení demokratického vývoja v auguste 1968. Naozaj veríme tomu, že keby nás napadla nejaká mocnosť v súčasnosti, tak by nám iná vplyvná krajina  „bežala“ na pomoc? Otvorenosť krajiny z hľadiska pracovného trhu, investícií, možností štúdia,  či prepravy tovaru je jedna vec a treba dodať, že v dnešnej dobe je prakticky nevyhnutná. Niečo celkom iné je však automaticky dúfať v zázrak v prípade katastrofy.

Z uvedeného vyplýva zásadné ponaučenie: žiadna z mocných krajín, východných, či západných, nikdy kvôli Slovensku svoje mocenské záujmy ohrozovať nebude. Slováci by sa mali spoliehať predovšetkým sami na seba. Riešením tejto dilemy je neutralita, a to pokiaľ možno, v čo najväčšom rozsahu. Koniec koncov, nie nadarmo sa vraví: „kde sa dvaja bijú, tretí(nezúčastnený) vyhráva.“

Vojna je sporom medzi 2 zlodejmi, ktorí sú príliš zbabelí na to, aby bojovali vo svojej vlastnej bitke.“

( Thomas Carlyle )

 

Zdroje:

Global Terrorism Index 2014 – Measuring and understanding the impact of terrorism. Institute for Economics & Peace. Dostupné online:

http://www.visionofhumanity.org/sites/default/files/Global%20Terrorism%20Index%20Report%202014_0.pdf

Zdroj obrázku: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Non_violence_sculpture_by_carl_fredrik_ reutersward_malmo_sweden.jpg

Teraz najčítanejšie