Denník N

Všetci sme kresťania, ak chceme

Milosrdný Samaritán
Milosrdný Samaritán

Postupne sa v interaktívnom mediálnom predstavení verejnosti a ľudí, ktorí ašpirujú na to, aby v jej mene hovorili ukazuje, že byť kresťanom nie je zárukou ľudskej a osobnostnej integrity. Nezabudnime na to. Ľudia a ich sensus fidei (cit osobnej viery) intuitívne ale artikulovane ukázali, že v ich svedomí voliť niekoho iného ako im radí človek v cirkevnom úrade nepovažujú za nezlučiteľné so svojim presvedčením a svedomím. Láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou vychádzajúcou hoci aj z úst biskupa. Dá sa predpokladať, že toto ešte nebola posledná lekcia.

Je však definitívne jasné, že sa kresťania môžu a vedia na svet dívať aj s dôverou v budúcnosť a so sebavedomím zrelých ľudí a občanov, ktorí prerástli svojich terajších lídrov a obzerajú sa po nových. Prehliadaný fakt či živený mýtus o tom, že iní kresťania ako tí „konzervatívni“ na Slovensku neexistujú, padol. Slovensko má na viac. Otvorený pohľad zrelého občana do budúcnosti je zlučiteľný s jeho osobnou vierou.

V televízii Lux bol na prvú pôstnu nedeľu priamy prenos rímskokatolíckej bohoslužby. V kázni trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha zaznelo explicitné usmernenie namierené proti takzvanej ultraliberálnej kandidátke na prezidentku Slovenskej republiky. Vraj tí, ktorí ju budú voliť, spáchajú ťažký hriech. Aj keď ide len o kategóriu zo skrípt katolíckej morálnej teológie, ktorou sa majú riadiť spovedníci, vysvetlime si, že ide o hriech podobný vražde, veľkej krádeži či manželskej nevere či obžerstvu. Je jasné, že ide o usmernenie pre členov rímskokatolíckej cirkvi, ktorí chodia pravidelne na svätú spoveď.

Invektívy si vyslúžil aj iný kandidát, ktorý sa podľa arcibiskupa v jednom z prezidentských duelov vyslovil vraj s prílišným pochopením o partnerskom spolužití ľudí toho istého pohlavia. Verejnosť v ňom spoznala Františka Mikloška. Mohli by sme túto nedeľnú epizódu zľahčiť tým, že kostol bol vzhľadom na katolícke zvyklosti aj na to, že išlo o priamy prenos zo slovenského Ríma a bohoslužbe predsedal neemeritný arcibiskup, poloprázdny. Prorocké znamenie. Televízia LUX bohoslužbu však naživo vysielala a je dostupná aj s príhovorom arcibiskupa aj v jej archíve. A stala sa predmentom živej verejnej diskusie.

Pri tejto príležitosti sa veľká časť slovenskej verejnosti – tá angažovanejšia a katolícka, čo predstavuje pár desiatok percent populácie –  začala nahlas nutne zaoberať tým, čo to znamená byť dnes kresťanom. Nahlas si o tom zauvažoval Pod lampou aj profesor Tomáš Halík. Slovenská verejnosť zareagovala na tieto úvahy v prvom kole prezidentských volieb nečakane jednoznačným spôsobom. Pokus upevňovať stereotypy narazil na odhodlanie ísť dopredu a dať Slovensku inú budúcnosť. Nedávne „strategické“ opatrné (a tak trochu vypočítavé či pokrytecké) verejné úvahy koaličných aj opozičných lídrov o nepripravenosti Slovenska na netradičnú prezidentku zaznamenali vážne spochybnenie. Slovensko je pripravené na viac, ako si vie predstaviť jeho súčasná parlamentná reprezentácia.

Druhý Vatikánsky koncil a zotrvačnosť minulých predsudkov

Pokúsme sa o tom trochu popremýšľať. Jednotlivé kresťanské cirkvi mali v minulosti v rámci ochrany svojej ortodoxie, po slovensky pravovernosti, pomerne rozšírenú prax označovať iné kresťanské spoločenstvá za schizmatikov, bludárov, heretikov, odpadlíkov, modloslužobníkov či nie kresťanov.

Na Druhom Vatikánskom koncile na začiatku druhej polovice 20. storočia zrušili rímsky pápež a ortodoxný patriarcha vzájomné exkomunikácie pravoslávnej a rímskokatolíckej cirkvi. Koncil začal vnímať a hovoriť, že zrnká pravdy sa nachádzajú aj mimo rímskeho katolicizmu. Židov Koncil začal pomenúvať ako starších bratov vo viere. Zmenil sa postupne aj prístup k takzvaným odlúčeným bratom a začalo sa otvorene hovoriť o ekumenickej spolupráci kresťanov.  V spolupráci so svetovým luteránskym zväzom sa aj vo Vatikánskom ústredí začal na konci 20. storočia formulovať aj teologický konsenzus medzi katolíkmi a evanjelikmi. Priznajme , že výzvou sú stále takzvaní aktuálni heretici či odpadlíci. Takto expresívne katolícka hierarchia a ľudový katolizicmus označuje katolíkov, ktorí sa prestanú „páčiť“ alebo sa aj rozhodnú formálne zrieknuť svojej príslušnosi k rímskokatolíckej cirkvi a stanú sa napríklad luteránmi. Dokonca aj takých, ktorí formálne nie sú „odpadlíkmi“, úradná cirkev usilovne diskredituje a kompromituje v očiach verejnosti. Jan Hus by vedel rozprávať, keby mohol.

Byť džentlmenom a byť kresťanom podľa C.S. Lewisa

V tejto perspektíve je dnes fakt, že niekto je kresťanom, jednoducho okrem iného aj sociologická kategória. A je celkom pochopiteľné, že ako kresťan sa môže označiť hocikto. Má to však istý háčik.

Samo osebe je to podobné tomu,  ako o tom hovoril C. S. Lewis, keď sa pokúšal analyzovať označenie galantného a distingovaného muža ako džentlmena. Kedysi to bol aristokratický spoločenský status, dnes je s týmto slovom podľa C.S. Lewisa spojené očakávanie osobnej kvality a charakternosti. Očakávania s označením niekoho za kresťana v porovnaní s bežnou populáciou nie-kresťanov sú podobné. Vysoké či vyššie. Spájame s nimi istú etickú a duchovnú úroveň členov cirkví.

Kto chce byť kresťanom, ten ním je

Po kázni arcibiskupa Oroscha či po návšteve Maroša Šefčoviča u predsedu Konferencie biskupov Slovenska je aj slovenskej verejnosti jasnejšie, že kresťanom môže byť či je hocikto. Stačí, že sa tak označí. Človek ako trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch, kresťanskí či národní kandidáti ako Štefan Harabin alebo Marian Kotleba či Maroš Šefčovič, Milan Krajniak a ďalší. Napríklad aj ja. Áno aj ja som kresťan a aj ja som bol v čase trnavskej kázne v kostole. Inom . A môžeme pokračovať. Áno aj Robert Fico či Marián Kuffa môžu byť kresťania podobne ako František či Jozef Mikloško, Vladimír Palko či Igor Matovič.

Z toho dosť jasne vystupujú kontúry faktu, že byť kresťanom v občianskej spoločnosti nič mimoriadne neznamená. Je to „len“ sociologická kategória. Podobne ako fakt, že máme slovenský pas – rovnako ako ho majú Ján Slota či Andrej Danko. Aj kresťania môžu byť nedokonalí ľudia. To na tom nič nemení, že sú kresťanmi. Môžu to byť aj ľudia, ktorých označujeme tým jednoduchým slovom ZLÍ. Lebo kresťania nie sú len preto, že sú kresťanmi, ani lepší ani horší ako iní ľudia. C.S. Lewis to vysvetlil. Na slove džentlmen. Netreba s týmto termínom spájať príliš vysoké očakávania. Je to v zásade len sociologická kategória príslušnosti ku kresťanskej komunite.

Jednota v rôznorodosti alebo milosrdný Samaritán

V priestore našej európskej civilizácii panuje pomerne široký konsenzus ohľadom toho, čo je mravne dobré či zlé. Pri pretrvávaní rozdielov v kresťanskom pohľade na jednotlivé sporné témy, ktoré sa opierajú predovšetkým o rozdielnu interpretáciu konfesionálne, teda vnútrocirkevne, podmienenej náuky, ide o vnútorné predpisy cirkevných spoločenstiev, ktoré sa na ne dívajú z hľadiska vlastného vnútorného cirkevného učenia.

Mentalita exkomunikácie spojená s pocitom mravnej nadradenosti tu však pretrvala. V kresťanoch toto vedomie žije aj vďaka nedostatku konštruktívneho vnútorného dialógu na tému pluralizmu či kresťanského pluralizmu v samotnom vnútri mnohých cirkví. Ľudia sú rôzni, rôzni sú aj kresťania a ich interpretácie toho, ako sa postaviť zodpovedne, ľudsky aj v perspektíve osobnej viery k aktuálnej životnej situácii.

Tento spor nie je však ničím nový. Poznáme už z prorockej starozákonnej literatúry rôzne príbehy či z evanjelia podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.

Milosrdný Samaritán

Fenomenologicky už tesár z Nazaretu hovoril, že nie tí, ktorí Ježiša oslovovali správne „Pane, Pane…“, ale tí ktorí vnímali v reálnom čase potreby a starosti ľudí okolo seba a vedeli im ochotne pomôcť boli JEHO ľuďmi, jeho učeníkmi či nasledovníkmi.

Pasca tradičných riešení

Je preto úplne v poriadku, ak sa páni Harabin, Kotleba, Orosch či Šefčovič označujú za kresťanov či tradičných  kresťanov. Tento rozmer tradičnosti však so sebou nesie aj  formalizmus zažitých foriem správania, nadradenosti a pocitu vlastnej výlučnosti. Tento moment si z Biblie pamätáme viacerí.

Práve biblický formalizmus kritizovaný predovšetkým v súdobej skupine nábožensky angažovaných farizejov sa stal aj súčasťou hovorového označenia „farizej“. Pôvodne išlo o historicky relevatnú skupinu v rámci židovstva tzv. druhého šalamúnovho chrámu. Do dejín vstúpili ako horliví a povrchní formalisti. Hoci aj medzi nimi boli skvelí ľudia. Aj apoštol Pavol sa z pohľadu biblickej exegézy a teológie napríklad hlásil k farizejskej tradícii Gamaliela.

To čo prevládlo vo vedomí a evanjeliovej pamäti ohľadom farizejov je slovom „farizej“ verbalizovaná spomienka, že práve oni sú modelom správania náboženskej povrchnosti. Je to práve formalizmus a prázdnota, ktorá ich charakterizuje. A ruka v ruke s nimi ide aj hodnotenie ľudí podľa príslušnosti a nie skutočného konania na základe osobnej viery. Tradičnosť je preto pascou, ktorá ak ju ľudia, o ktorých vieme, že žijú trochu alebo zásadne inak ako verejne hlásia, hlásateľov takejto rutinérskej „viery“ úplne efektívne zároveň demaskuje.

Nositelia a vyznavači tradícií

Preto sa pochopiteľne na „tradičnej“ vlne spojili spomenutí muži ako jeden „muž“ v horlivej nenávisti voči „zmene – autentickej žene, ktorá je na obzore“ a vidia svoje ohrozenie práve tam. Odtiaľ im hrozí, že ich pokrytectvo bude demaskované v duchu rozprávania o cisárových nových šatách.

Aby bolo jasné: ako veriaci človek sa nebojím Harabína, Šefčoviča, Kotlebu ani Oroscha. Verím, že láska a pravda raz určite zvíťazia. Bojím sa toho, čo ich nenávisť a toxické šírenie tejto nenávisti zaseje do našej spoločnosti.

Víťazstvo a uzdravenie spoločnosti nás môže totiž stáť príliš veľa. A už to aj mnohí z nás cítia. Preto sú dnes mimoriadne dôležité slová, ktoré volajú po spolupráci a spojení ľudí dobrej vôle, širokého srdca a poctivej mysle, ktorá si pamätá nedávnu minulosť. Tisovskú, komunistickú, mečiarovskú aj tú kaliňákovsko-ficovskú.

Kto nás ohrozuje

Našu krajinu viac ako náročné civilizačné výzvy či démonizované menšiny a ich hypotetické práva, ktoré nový človek v úrade prezidenta nemá ako presadzovať, ohrozuje nenávisť ľudí, ktorí klamú, podvádzajú, šíria strach a nenávisť. A rozdeľujú slovenskú spoločnosť.

Ohrozujú nás práve egoisti, ktorí nevedia priznať, že boli či sú boľševikmi alebo komunistami, sú fašistami alebo rasistami, že mlčali vtedy, keď mali hovoriť a užívali si výhody, kým iní pre svoje presvedčenie a vieru trpeli. Len klamú o tom, čo robili či hovorili. Aj o tom, čo robiť chcú. Muži, ktorí nepochopili, že nestačí hlásiť sa ku kresťanstvu, ale treba byť v prvom rade dobrým človekom.

Chcem veriť, že to je v našich rukách

To, že morálny a ľudský kredit ľudí ako Harabin, Kotleba či Šefčovič mal svoje temné zákutia sme vedeli a vedeli sme to aj pochopiť. Bolo to pomerne jasné aj mnohým ľuďom, ktorí sú kresťanmi.  Po nedeli 10. marca 2019 je však zrejmejšie aj to, že byť kresťanom či dokonca ani byť oficiálnym cirkevným predstaviteľom nie je zárukou ľudskej a osobnostnej integrity. Nezabudnime na to. Láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou vychádzajúcou hoci aj z úst duchovného prvého, druhého či tretieho stupňa.

Nenávisť a lož sa však nevzdajú sami. Po sobote 16. marca 2019 je zrejmá ešte jedna vec. Treba opäť ísť voliť a potvrdzovať v ďalšom vývoji toto rozhodnutie  či voľbu deň čo deň.  Chcem veriť, že viera v dobrú vec je silnejšia ako slizká temnota, ktorá sa nás všetkých chce zmocniť. Nechcem sa tomu len prizerať.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kocúr

Teológ, pedagóg. Zakladajúci člen PS, expert a člen tímu pre školstvo a vzdelávanie.