Denník N

Nočná pekárnička na vŕšku

Foto – autor (pri jednom z dnes už, žiaľ, neaktuálnych nočných výletov zlatopiesočným autobusom)
Foto – autor (pri jednom z dnes už, žiaľ, neaktuálnych nočných výletov zlatopiesočným autobusom)

Ako ma Tesco traumatizuje zrušením nočného predaja v oboch posledných hypermarketoch – alebo nie je mierový trolejbus ako zlatopiesočný autobus.

Obsah článku
  1. Nero Wolfe a Immanuel Kant
  2. Hlava horšia než kofeín
  3. Školské nočné mory
  4. Hotel a zahrabaná mŕtvola
  5. Spásonosné pazvuky
  6. Zlatopiesočný autobus a mierový trolejbus
  7. Nočná pekárnička na vŕšku

Môže existovať niečo dobrodružnejšie než nikdy nevedieť, ako prebehne najbližších 24 hodín? Nemôže.

Tak vyzerá môj život, keďže som na voľnej nohe. Roboty mám vždy veľa – aj cez „víkendy“ a „sviatky“ –, ale vzhľadom na externe zadávané termíny a nerovnomernosť pracovnej záťaže (náhle lavíny zadaní sa striedajú s „hluchými“ obdobiami) je nemožné nastaviť si pravidelnú životosprávu, aby sa každý deň podobal na druhý ako vajce vajcu.

1. Nero Wolfe a Immanuel Kant

Pritom to by bol môj ideál. Vždy som obdivoval fiktívneho detektíva Nera Wolfa práve za toto. A snažím sa ho v tom napodobňovať, no ako som práve vysvetlil, nedá sa to – na rozdiel od Wolfa nie som milionár. Nero Wolfe nástojil na tom, že každý deň musí prebiehať rovnako: napríklad každý deň od desiatej do dvanástej predpoludním a od štvrtej do šiestej popoludní sa chodieval venovať orchideám v skleníku na streche svojho domu – zarábať v tom čase peniaze bolo pre neho vylúčené.

Ej, keby sme si mohli také niečo dovoliť my bežní smrteľníci! Asi nato nám slúži krásna literatúra: aby nám predostierala ideály, ktoré sú síce nedosiahnuteľné, ale aspoň sa k nim každý deň môžeme snažiť čoraz viac približovať. Wolfe každý deň obeduje o štvrť na dve, a ja žartom hovorievam, že každý deň obedujem o 13:44; snažím sa to síce dodržiavať, no často je to fikcia a v mnohé dni musím pre nadmernú pracovnú záťaž zrušiť obed úplne.

Od vymyslenej postavy k skutočnej: aj slávny filozof Immanuel Kant – jeden z mojich najobľúbenejších – bol vraj podobný ako Wolfe. Vraj každý deň presne v tú istú minútu vyšiel zo svojho domu s paličkou na prechádzku – susedia si podľa neho mohli nastavovať hodinky. Ale znova: ľahko sa to robí (predpokladám) materiálne zabezpečenému profesorovi filozofie, ťažšie nám bežným smrteľníkom.

2. Hlava horšia než kofeín

Keďže nastaviť si pravidelnú životosprávu je pre mňa nemožné, už desaťročia zápasím s nerovnomerným spánkom. Dlhoročné experimenty mi ukázali, že najlepšie sa cez deň cítim vtedy, keď sa mi podarí spať v noci od desiatej do piatej. (A potom si ešte zdriemnuť cez deň od štvrť na štyri do štvrtej.) To je wolfovsko-kantovský ideál. Nedarí sa mi ho dosiahnuť takmer nikdy.

Moja typická noc vyzerá tak, že sa mi nedarí zaspať. Ani na prvý pokus, ani na druhý, ani na tretí. Neraz celú noc proti svojej vôli prebdiem. Často nepomôže ani v predošlý večer prepochodovať 12 kilometrov cez Dunaj do petržalského veľkého Tesca a naspäť. Stačí mi len, keď si večer alebo v druhej polovici dňa niečo zaujímavejšie prečítam či pozriem – a už mi to víri v hlave natoľko, že na nočný spánok niet pomyslenia.

Odborníci ľuďom s poruchami spánku odporúčajú, aby v druhej polovici dňa nepili čierny čaj, kávu ani kofeín v žiadnej podobe. Dodržiavam to. Kedysi som bol milovník čiernych čajov z najrôznejších kútov sveta, ale v záujme nápravy spánku som sa ich celkom vzdal a presedlal som výlučne na čaje bylinkové a ovocné. No nepomáha to – aj tak v typickú noc nezaspím. Čo s hlavou, v ktorej neustále víria myšlienky vzpružujúcejšie než štyri šálky kávy? Odreže si človek hlavu na druhú polovicu dňa a nasadí si ju znova na krk až na druhé ráno?

3. Školské nočné mory

Ak už sa mi zaspať podarí, neraz ma navštívia nočné mory. Mnohé z nich z mojich školských čias. Ako som spomenul v predošlom blogočlánku, jedna z nočných môr je tá, že ideme písať písomku z matematiky a ja nič neviem. Jej variácia (áno, do dnešných dní, teda nocí) je tá, že idem ústne odpovedať z ruštiny (často dokonca na maturite) a znova nič neviem. (Na gymnáziu sme mali veľmi prísnu ruštinárku.)

Prebúdzanie z matematickej nočnej mory u mňa prebieha v dvoch fázach: najprv si vždy uvedomím – ale veď ja už nie som gymnazista! Hurá, veď na vysokej škole máme už len samé moje obľúbené predmety – angličtinu a nemčinu! V ďalšej – druhej a poslednej – fáze prebúdzania si uvedomím: moment, ale veď ja už dokonca nie som ani na vysokej škole! Už ani len tie obľúbené predmety netreba zvládnuť – stačí už „len“ zarábať peniaze.

Tretia častá školská mora je taká, že mi hrozí prepadnutie z telocviku, prípadne to, že nedostanem na vysokej škole zápočet z telesnej výchovy. Áno, neviem, ako dnes, ale za mojich čias aj študenti cudzích jazykov museli získavať zápočty z telocviku. Vyberal som si neomylne „turistiku“ – po tom, čo nás v úvodnom ročníku nútili nacvičovať spartakiádu (!). Našťastie, prakticky ihneď nato skolaboval komunistický režim a namiesto ďalších hromadných nácvikov spartakiády sme začali chodiť hromadne demonštrovať na Námestie SNP. Jeho hornú časť dodnes nazývam „Kňažko a Budaj“.

Nočné mory z telocviku môžu takisto súvisieť s vyučujúcim na gymnáziu. Tri zo štyroch rokov sme mali tamojšieho legendárneho – humorného, no zároveň prísneho (obdivuhodná a výsostne pedagogická kombinácia!) – telocvikára („To dokáže aj cvičený foxteriér!“), ten bol v poriadku. Jeden zo štyroch rokov nás však vyučoval iný telocvikár, ktorý mi premenil telocvik na nočnú moru. Raz sme nacvičovali basketbal – nábeh na kôš a zavesenie lopty do koša. Ja som nielenže nikdy nedokázal zavesiť loptu do koša, ale som aj nabiehal na kôš tak čaptavo, že telocvikár len zakrútil hlavou: „Avenarius, to je katastrofa – štyri mínus až päť.“ V škole v prírode sa tento telocvikár opil, a keď na mňa po večierke naďabil mimo chatiek, kde sme boli ubytovaní, rozohnal sa a päsťou ma udrel do tváre; rozbil mi pritom okuliare. Viem, že som nemal byť po večierke mimo chatky, ale

4. Hotel a zahrabaná mŕtvola

Moja najčastejšia nočná mora je tá, že som celé leto, tri či štyri mesiace, ubytovaný v hoteli v niektorom slovenskom mestečku, no vzhľadom na pracovnú záťaž neraz musím aj na zopár týždňov hotel opustiť a až neskôr sa doň znova vrátiť. Nočná mora spočíva v tom, že koncom augusta idem na recepciu hotela a pýtam sa, či som niečo dlžný. Recepčný mi predloží taký účet, že ma vo sne zaleje studený pot a protestujem: „Ale toto nemôže byť pravda! Veď ja som tu v priebehu leta aj celé týždne nebol!“ Recepčný vždy len zakrúti hlavou, súcitne, ale neoblomne: „Je mi ľúto, pane. Nedali ste nám vedieť, že tu nebudete. Nemohli sme tú izbu prenajímať nikomu inému. Musíte spätne zaplatiť za celé štyri mesiace.“ Lenže ja to nemám z čoho zaplatiť. Zbankrotoval som. Pri tomto uvedomení sa zvyknem prebudiť a s neskutočnou úľavou si uvedomiť, že žiadny hotel platiť netreba. (Inšpiráciou nočnej mory je zrejme to, že v 90. rokoch sme z poverenia organizácie spravovanej americkým veľvyslanectvom chodievali každé leto vyučovať slovenčinu Američanov pôsobiacich na Slovensku a neraz sme pritom boli celé leto ubytovaní v rôznych hoteloch a hotelíkoch.)

To však nie je moja najhoršia nočná mora. Ňou je opakujúci sa sen (neviem, či ho mám opísať takto verejne, ale opíšem ho), podľa ktorého som kohosi zavraždil a jeho mŕtvolu som zahrabal niekde na kraji lesa. Ktovie, čo by na túto nočnú moru povedal psychoanalytik. Vo sne sa nikdy nevyskytuje samotný zločin, ani jeho dôvod, ba ani obeť nie je špecifikovaná (len toľko je jasné, že ide o chlapa, nie ženu). Celý sen spočíva v tom, že už-už sa na to príde a po týždňoch či mesiacoch mŕtvolu pri lese niekto vyhrabe a spojí si ju so mnou. Utešujem sa tým, že od raného (príliš raného?) detstva som nadšeným čitateľom detektívok a kriminálok, pričom jedným z významných podžánrov (zastupuje ho napríklad britský autor James Hadley Chase) je práve tento: rozprávačom knižky je zloduch a väčšina knižky spočíva v tom, ako po spáchaní zločinu uniká pred políciou a dúfa, že sa mu to celé prepečie. Preto verím, že pri nočnej more ide len o reflexiu často prečítanej fikcie a nie o hlbší odraz psychiky. Aj pri prebudení z tohto sna býva neskutočnou úľavou konštatovanie, že som nikoho nezavraždil; paradoxne vďaka tomu neraz začínam nový deň s lepšou náladou, než keby sa mi táto najhoršia z nočných môr neprisnila.

Ako teda stráviť noc, keď sa nedarí zaspať? Tradičná rada znie: vytrvať, neúnavne sa každý deň pokúšať zaspať v ten istý čas, a ono sa to raz napraví. Nie, u mňa sa to vzhľadom na nerovnomernú pracovnú záťaž nenapraví (niekedy jednoducho spať ísť nemôžem a – proti svojej vôli – musím dokončiť prácu neskoro večer či v noci).

5. Spásonosné pazvuky

Druhá možnosť znie: ak sa nedarí spať, tak aspoň využiť nočný čas na prácu. Tak to robievam. Pri zaspávaní používam „softvér pazvukov“: White Noise, ktorý umožňuje zaspávať pri (pa)zvukoch dažďa, víchra, morského príboja či vlaku hrkotajúceho na koľajniciach – na výber sú stovky rôznych pazvukov, a aj ich neustále obmieňam. Často mi pazvuky pomôžu zaspať, často však nie. Keď nie, tak mi pomáha výborná funkcia tejto apky (spúšťanej zo škridly – tabletu alebo zo škridlofónu – mobilu): automatické vypnutie pazvuku po nastavenom čase. Väčšinou si nastavím 32 minút, a ak sa ani do 32 minút počúvania pazvukov nepodarí zaspať, vtedy viem, že treba vstať a začať radšej pracovať.

Raňajkovať je dovolené až o piatej ráno – piatu hodinu rannú považujem za oficiálny začiatok nového dňa. Čo však robiť, ak sa nepodarí zaspať ani do pol štvrtej ráno? Až do februára tohto roka som mal zaužívaný účinný rituál: ak sa ešte ani o pol štvrtej ráno nepodarilo zaspať, treba vyskočiť a zbehnúť pred dom na zastávku nočného autobusu – o 3:36 odchádza posledný nočný k hypermarketu Tesco na Zlatých pieskoch. Tam sa dá okolo štvrtej ráno kúpiť bageta na raňajky a s bagetou sa potom dajú prepochodovať 3 kilometre k električkovému depu Jurajov dvor, z ktorého po štvrtej už začínajú vychádzať prvé ranné električky. Kým sa človek znova dostane domov, rozkrojí bagetu, namaže ju Lunterovou nátierkou (každý deň inou), nakrája paprikovú oblohu, posype všetko bylinkovou soľou a naleje do šálky ľadové mlieko – už je aj päť hodín: legitímny čas raňajok a pekný začiatok nového dňa.

Skvelý rituál! Ale len do konca februára tohto roka. Od 1. marca už má Tesco zatvorený v noci aj hypermarket na Zlatých pieskoch, aj ten v Petržalke (čo bola dobrá náhradná možnosť, keď počas koncertných podujatí uzatvárali na noc ten zlatopiesočný).

6. Zlatopiesočný autobus a mierový trolejbus

V polmiliónovej Bratislave teraz zostali jediné celonočne otvorené potraviny: rodinný podnik, založený v roku 1993, na Mierovej ulici v Prievoze, otvorený každý deň v roku okrem štyroch dní, nepretržite 24 hodín. K týmto potravinám už neodchádza spred domu o 3:36 „zlatopiesočný autobus“, ale „mierový trolejbus“. Ale veď dobre.

Pri prvej pokusnej návšteve – počas dňa – som si overil, či majú aj uprostred noci čerstvé pečivo. „Áno, máme, už okolo pol štvrtej.“ Výborne! Počas prvej nočnej návštevy sa však ukázalo, že išlo len o pečivo biele, ktoré nejem. „Tmavé nám dodávajú až okolo piatej.“ Hm, no dobre – budem to musieť vyskúšať, tentoraz v opačnom garde: okolo štvrtej ráno vyraziť peši z centra Bratislavy do Prievozu – a s ukoristenou (verme, že tmavou) bagetou sa odviezť od predajne mierovým trolejbusom domov k povolenému času raňajok (piatej hodine).

Ďalšia možnosť je o trištvrte na päť ráno vyraziť peši z centra Bratislavy a prepochodovať cez Dunaj vyše 6 kilometrov až k veľkému petržalskému Tescu, ktoré už teraz nie je otvorené celú noc, ale otvára až o šiestej ráno. Je to veľmi pekná pochodová trasa – nielen cez novo-Starý most cez Dunaj, ale aj popri malebnom Chorvátskom ramene obkolesenom komunistickými panelákmi. Pôvabné – ale v noci?! Pravda, aj brieždenie a svitanie má svoje čaro. Iná vec je, že v zime je o piatej ráno ešte dlho pred svitaním – a v lete dávno po ňom. Frustrujúce!

7. Nočná pekárnička na vŕšku

Také sú momentálne alternatívne plány. Uvidíme, či sa rozvinú na pravidelnú rutinu. Lenže beda! Prvých 19 marcových dní tohto roka už stačilo na to, aby sa u mňa rozvinula nová nočná mora. Tentoraz na tú tému, ako – strastiplne, neraz márne – zháňam v nočnej Bratislave čerstvé pečivo na raňajky. Až mi tie sny pripomínajú Buñuelovu klasiku Skrytý pôvab buržoázie.

V najnovšom vydaní nočnej mory to bolo tak, že v Bratislave fungovala jediná nočná, rodinná pekárnička na vŕšku podobnom Kolibe – evidentne sa na vŕšok presťahovala predajňa potravín z prievozskej Mierovej ulice. Na vŕšok sa dalo buď namáhavo (v noci!) šliapať – alebo tu bola možnosť požičať si z parkoviska pod vŕškom benzínové autíčko podobné detskému v lunaparku. Tak som si požičal autíčko, vyviezol som sa na vŕšok, kúpil som si tmavú bagetu, zviezol som sa autíčkom znova dole, odstavil som ho na parkovisku pri väčšej zastávke hromadnej dopravy, a spokojne som sa odviezol domov.

Keď som o piatej ráno krájal bagetu na raňajky, zrazu ma zalial studený pot: preboha, veď som zabudol vrátiť kľúč od benzínového autíčka! Čo teraz?! Autíčko predsa patrí majiteľom rodinnej pekárničky na vŕšku! A oni majú vo dvore pekárničky agresívnych psov – to som jasne v noci videl. Prebehol som k šatníku a siahol do vrecka kabáta: naozaj! Bol v ňom kľúčik od benzínového autíčka. Raňajky musia ísť bokom – ako kľúčik čo najrýchlejšie vrátim do pekárničky? S hrôzou som sa pozeral, ako kabát, priamo v mojich rukách, začal meniť svoj odtieň z čierneho kabáta na hnedý a sivý a tmavomodrý a naspäť na čierny. A zobudil som sa.

Polmiliónové mesto si zaslúži aspoň jednu jedinú celonočne otvorenú pekáreň. Ach, Tesco, čo si mi to urobilo?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.