Denník N

Ak demokracia prehrá kvôli kresťanskej kampani, Slovensko to kresťanom nikdy neodpustí

Niekde tu sme čosi zmeškali.

Stali sme sa symbolom toho, čo demokrati pokladajú za odvádzanie pozornosti pre marginalizované témy. Vzdali sme sa čestnej účasti v diskusii o budúcnosti slušného Slovenska, aby sme sa sústredili na témy, v ktorých ani my sami často nevieme zachovať pokoj a máme zvyk prejsť z triezveho dialógu do súboja emócií.

Zmeškali sme túto šancu prejaviť sa ako inteligentný a rozumný debatér v diskusii o budúcnosti vlastného štátu, ku ktorého vytvoreniu sme nemalým dielom prispeli. Nepokúsili sme sa o nápravu vzťahov s ostatnými demokratickými frakciami, zabudli sme na to, že slušní ľudia sú aj tam vonku, kam my už možno nechodíme.

V tejto chvíli sa však povaha zápasu o prezidentský palác zmenila a týka sa nás oveľa viac ako predtým. Pred prvým kolom sme mali luxusnú možnosť snažiť sa o prejav hodnôt a o protest proti mainstreamu. Teraz sú kandidáti len dvaja.

V tejto chvíli je možno viac ako kedykoľvek predtým dôležité zamyslieť sa nad tým, čo dobré robí kresťanstvo pre Slovensko.

Toto nám prinieslo prvé kolo prezidentských volieb

Prezidentské voľby sú ako Petriho miska, v ktorej možno robiť sociálne pokusy. Kontext oboch volebných kôl je dôležitý ako celok, ale pravdou zostáva, že význam diskusie spred prvého kola sa diametrálne odlišuje od diskusie, ktorá bude predchádzať druhému kolu.

Dvaja kandidáti, ktorí doň postúpili, budú musieť tejto situácii primerať svoje stratégie a prispôsobiť sa realite, ktorá je merateľná v číslach. Zuzane Čaputovej dalo svoj hlas 40% voličov, Marošovi Šefčovičovi 18%. To je spolu len 58%. Takže niekde vo vzduchu zostáva tých zvyšných 42% hlasov, ktoré od voličov dostali ostatní kandidáti. Spočítaním hlasov sa teda súboj znovu začal, tento raz však naostro.

Ani nie dve hodiny po definitívnom uzatvorení volebných miestností pred verejnosť predstúpil Maroš Šefčovič so svojou strategicky zvolenou rétorikou o tom, ako už odmalička chodí do kostola, ako doň chodil aj na svojich zahraničných postoch v Zimbabwe a v Kanade, ako chce na Slovensku budovať hodnoty tradičnej kresťanskej rodiny a bojovať proti liberálnym experimentom. Asi dvanásť hodín potom, ako sa dozvedel, že postupuje do druhého kola, sa ho v televíznej relácii Na telo spýtali, či pozná desatoro božích prikázaní. Niektorých možno neprekvapilo, že tento samozvaný konzervatívny kandidát zvládol vymenovať len asi polovicu morálnych pilierov kresťanstva, a aj to v nesprávnom poradí.

Samozrejme, niektorí poznáme aj fakty o jeho pôsobení v Bruseli. Osobne by som nerád skĺzol do osočovania, ale naznačím len toľko, že podľa mojich indícií Maroš Šefčovič bol doteraz kvalitne európskym politikom. Jeho inšpiratívny obrat k viere si všimli aj v New York Times, ale to je na inú debatu.

Kresťanstvo sa stáva ústrednou témou prezidentských volieb. Nebolo to tak v parlamentných voľbách, nie je to tak vo voľbách do europarlamentu, nebolo to tak ani v komunálnych voľbách, a napriek tomu je toto teraz ústrednou témou oboch prezidentských volebných kôl. Moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová v povolebnej relácii televízie Markíza veľmi bystro podotkla, že tento súboj o prezidentské kreslo často pripomína zápas o najlepšieho kresťana. Taktizovanie samotného Maroša Šefčoviča to dokazuje.

Tento prezidentský kandidát sa vo svojej snahe o promptné vytvorenie konzervatívneho obrazu o sebe samom dokonca stretol s predstaviteľmi slovenských cirkví.

Trnavský arcibiskup, mons. Ján Orosch, v priamom prenose omše v televízii LUX na dôvažok ku konfliktu medzi kresťanským svetonázorom a zvyškom názorového spektra bez obalu napadol svojho predchodcu, emeritného biskupa mons. Róberta Bezáka, ktorý podporuje kandidátku Čaputovú, a pán arcibiskup Orosch dokonca naznačil, že voliť a propagovať kandidátku z liberálnejšieho spektra je ťažkým hriechom.

Niektorí praktizujúci katolíci aj tak kandidátku Čaputovú volili, a nebolo ich málo. Situácia sa evidentne zmenila a postavenie cirkevných hodnostárov v očiach svojich veriacich takisto. Otázkou teda zostáva, prečo sa myslenie katolíka zmenilo.

Keď katolícke autority pred rokmi otca Roberta Bezáka odvolali z pozície trnavského arcibiskupa bez toho, aby slovenská verejnosť dostala uspokojivé komplexné vysvetlenie, aj slovenský katolík sa začal meniť. Generácia pred nami by si možno nedovolila ponoriť sa do úvah o tom, či môže byť kňaz zlý a intrigánsky človek, tobôž nie biskup. Naše staré mamy nepremýšľali o klerikoch tým istým spôsobom, ktorým sa premýšľa o politikoch. Nezvykli sme upodozrievať Cirkev z mocenských súbojov a žabomyších vojen.

Teraz však cítime, že aj v Cirkvi takéto problémy sú.

Cesta rozkazov bez dialógu už teda nie je aplikovateľná.

Vyhlásenie, že veriaci človek nemôže voliť toho ktorého kandidáta, jednoducho nie je postavené na realite, s ktorou je dnešný kresťan zžitý. Rovnako pohľad pána arcibiskupa nemôžeme považovať za celkový pohľad katolíkov, pretože pán arcibiskup reprezentuje len ich časť, v istom zmysle dokonca reprezentuje len sám seba. Ak by sme chceli považovať Jána Oroscha za obraz katolíckej Cirkvi, podľa tejto logiky by sme museli rovnako považovať i Roberta Fica za obraz Eúropskej únie, a to skrátka nie je možné.

Jeden človek jednoducho nemôže reprezentovať celé spoločenstvo. Ani vtedy, ak je vysoko to postavená autorita, ktorá je na jednom mieste vo vedúcej pozícii. Slovo jednotlivca, nech je akokoľvek vysoko postavený, nestačí na definíciu postoja davu.

Kresťan dnes evidentne musí premýšľať a voliť sám za seba.

Dôsledky tejto samostatnosti sú však prinajmenšom rozporuplné.

Kresťanský volič pre väčšinu znamená hlúpy volič

Presvedčený kresťan je vo volebnej mašinérii mnohými považovaný za druhotriedneho, politicky negramotného voliča. Celé toto lákanie na kresťanské hodnoty je jasným spoliehaním sa na to, že kresťanskému voličovi bude stačiť už len to slovo – kresťanský. Je to rovnaká stratégia, podľa ktorej si niektorí ľudia kupujú mobilné telefóny, autá či topánky. Politický zápas na Slovensku z kresťanstva urobil značku. Je to jednoduché vystupovanie, ktoré je pre mnohých veriacich ľudí jednoducho veľmi atraktívne.

Príkladov tohto prístupu možno nájsť v našej krátkej politickej histórii mnoho.

Marián Kotleba pri jednej príležitosti údajne zasvätil stranu ĽSNS Panne Márii, hoci často prejavuje náznaky neznášanlivosti, ktoré sa s persónou samotnej Márie Bohorodičky v kresťanskej viere absolútne nedajú spojiť.

Štefan Harabin sa zasa prezentuje ako číro kresťansky vychované dieťa, ktoré stojí na tradícii a hodnotách, hoci osobne odsúdil františkánskeho kňaza na nepodmienečné odňatie slobody, a to aj napriek kňazovmu zhoršenému zdravotnému stavu.

Kresťanstvo sa stalo značkou zakrývajúcou iné kvalitatívne problémy.

Tento marketingový ťah funguje z viacerých dôvodov. Jedným z nich by mohol byť fakt, že ako kresťania sme veľmi intenzívne presexualizovanou komunitou. Sex a jeho rôzne zákutia sa stal obľúbenou témou našich morálnych i politických rozhodnutí.

Pri voľbách v roku 2009 malo mnoho z našich voličov problém s faktom, že kandidátka Iveta Radičová žila v nemanželskom vzťahu (ktorý bol vtedy často nálepkovaný slovom konkubinát).

V roku 2019 je Zuzana Čaputová kritizovaná aj preto, lebo je rozvedená a nemá odmietavý postoj k mileneckým vzťahom homosexuálov. Tieto témy sú ľahkými návnadami na kresťanov, ktoré využili snáď všetci jej politickí protivníci.

V značkovom kresťanovi totiž tieto prvoplánové a naučené marketingové pasce majú vytvoriť pocit, že je Zuzana Čaputová otvorenou nepriateľkou morálneho spôsobu života, mravnosti a akejkoľvek súdnosti, ktorá by si aspoň trochu ctila tradície.

Zároveň to ale dokazuje ešte jednu vec. Téma kresťanstva sa stáva nástrojom na unášanie demokracie, pretože často priamo zabraňuje rozumnému a triezvemu dialógu.

Je to rovnaká metodika, s akou pedofili lákajú na sladkosti deti do svojich dodávok. Cukrík pre zmätené dieťa, aby dobrovoľne nastúpilo cudziemu človeku do auta, hocijaký výrok zahŕňajúci kresťanstvo a tradičné hodnoty pre zmäteného voliča, aby vložil do urny hlas niektorému pánovi, čo sa tak rád oháňa peknými slovami o morálke.

Pretože kresťanský volič je v slovenskej politickej mašinérii braný iba ako ovplyvniteľný a kúpny tovar, len ako negramotný hlas do potrebného počtu.

Sex je jednou jedinou témou, ktorá reálne zaznela pred prvým kolom volieb

Možno si to myslím len ja, ale mám pocit, že médiá si veľmi zgustli na sexuálne orientovaných otázkach. Prirodzene, médiá sa snažia o vytvorenie a podnecovanie verejnej debaty, z ktorej im plynie sledovanosť a príjem. Problémy s odpoveďami Zuzany Čaputovej na tému sexuality sa objavili naprieč celým spektrom médií, ich analýzy sme počuli v rozhlase, televízii i na internete, niektorí milovníci sexuálnej tematiky dokonca podľa pravidiel ľudovej slovesnosti vytvorili vlastné pamflety, podľa ktorých liberáli na Slovensku údajne nenávidia bežné rodiny s deťmi a túžia ich úplne nahradiť rôznymi odchýlkami od toho, čo sa považuje za sociálnu normu pre rodinu.

Pre prezidentského kandidáta je však táto téma druhoradá.

Prezident podpisuje zákony, reprezentuje doma i v zahraničí, vedie dialóg so svojimi spoluobčanmi, je nositeľom všetkých štátnych vyznamenaní a hlavným veliteľom ozbrojených síl. Nie je tvorcom zákonov ani pisárom právnych predpisov.

V druhom kole by sme mohli dúfať, že sa diskusia otočí k relevantnejším témam, ale kandidáti i médiá sa hneď po sčítaní prvých hlasov vybrali iným smerom.

Zuzana Čaputová dostala otázku, či si myslí, že aj napriek svojmu pohľadu na homosexualitu môže zaujať konzervatívneho voliča v druhom kole, okamžite potom, čo sa ukázalo, že v prvom kole zvíťazila. Médiá znovu nastoľujú konflikt sexuality ako nosnú tému pre druhé kolo prezidentských volieb.

Tí politici, ktorí sa snažia zo sexuality urobiť primárnu tému, znovu a po miliónty raz urážajú našu inteligenciu. Je viac ako jasné, že nás vnímajú ako obmedzených a negramotných voličov, ktorých ľahko oblbnúť.

Problémom však zostáva realita, že my takí často aj sme. Práve sa to ukazuje.

Duel v druhm kole prezidentskej voľby 2019, a čo ak by bol zvolený Šefčovič?

Zostali nám dvaja kandidáti.o

Mnohým konzervatívnym voličom možno z toho stále vyjde Maroš Šefčovič, pretože sa kresťanským spôsobom aspoň prihovára, aj keď možno nie je úplne autentický. Otázkou však zostáva, koho tento človek zastupuje. Zastupuje stranu SMER, ktorá je u nás pri moci už dlhšie ako desať rokov, a predsa jej vláda absolútne nezlepšila našu demokraciu. SMER je najdlhšie vládnucou stranou v histórii Slovenska a je zarážajúce, ako málo táto strana pre Slovensko dokázala urobiť za taký dlhý čas.

SMER sa rád hrá na zástancu demokracie, ale nespráva sa tak. Utajuje informácie, ktoré by mali byť voľne dostupné všetkým občanom, bojuje proti slobode slova, obmedzuje slobodu novinárov a nazýva žurnalistov protislovenskými prostitútkami.

Ak by sme to boli práve my, práve kresťanskí voliči, ktorí by naklonili misku váh k Marošovi Šefčovičovi, čím by sme demokracii na Slovensku priamo ublížili, všetky ostatné demokratické ily našej krajiny by si to zapamätali.

Už by nás nikto nepočúval, keby sme chceli obhajovať princípy svedomia a slušnosti.

Už by nikto neveril, že nám ide o dobro celej spoločnosti.

Tentokrát by sme prišli o poslednú kožu na tvári.

Naše postavenie je už teraz na Slovensku problematické, a v mnohom si za to môžeme sami. V tejto chvíli však máme šancu utrpieť jednu z najväčších porážok v histórii Slovenska. Ak to neautentické, nálepkované a značkové kresťanstvo vyhrá voľby Marošovi Šefčovičovi len preto, lebo sme nekritická masa hlupákov, za ktorú nás vládna garnitúra SMERu považuje, celá kresťanská komunita na Slovensku zrejme stratí aj posledné zvyšky dôstojnosti v očiach ostatných občanov našej krajiny.

Zamyslime sa nad tým, či je konflikt medzi konzervatívnym a liberálnym myšlienkovým svetom kandidátov naozaj prioritou, ktorá je v prezidentských voľbách najdôležitejšia. Zamyslime sa nad tým, či je naozaj možné, aby novonadobudnuté kresťanstvo Maroša Šefčoviča z neho urobilo lepšieho kandidáta len preto, že sa nazýva kresťanským. Zamyslime sa nad tým, či svätý otec František nemá pravdu, keď vyhlasuje, že je lepší úprimný ateista ako pokrytecký kresťan.

Možno je čas, aby sme politické úvahy o budúcnosti vlasti začali viesť poriadne a zodpovedne, pretože niekde tu sme už raz čosi veľmi dôležité zmeškali. Tieto prezidentské voľby sú v doterajšej histórii Slovenska možno tou najdôležitejšou šancou pokúsiť sa o spoločnú reč s ostatnými demokratickými frakciami, ktoré rovnako ako my túžia po slušnejšom a spravodlivejšom domove.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie