Darovanému Šefčovičovi na zuby nepozeraj

Veď buďme radi! Od SMERu sme sa báli oveľa horšej ponuky na prezidentského kandidáta, než aká prišla v podobe šarmantného, zo Slovenska ťažko korumpovateľného eurokomisára, navyše bez odporu k progresívnej a proeurópskej politike.

Chválili ho nielen jeho ľudia: Fico, Blanár, Bláha, Raši a Číž, Tomáš a Stromček, ale predovšetkým premiér Pellegrini i europoslaňkyňa pani Beňová, ba dokonca dezertér Marek Maďarič a kolega diplomat Eduard Kukan! Priam k archanjelovi Slovenska ho chtiac nechtiac prirovnal arcibiskup Ján Orosch a blahosklonne aj celá Konferencia biskupov. Ak by Béla Bugár sám nekandidoval, tiež by ho chválil, však už do tej jamy svojim vyjadrením o odporúčaní kandidáta so skúsenosťami skoro spadol. A aj v radoch opozície bolo cítiť úľavu, že Slovensko bude mať prinajhoršom distingovaného a diplomaticky skúseného prezidenta.

Ó aký dar zo SMERáckej stajne! A ako naše staré dobré príslovie hovorí: darovanému Ševčovičovi na zuby nepozeraj. Navyše, keď aj tie má také bezchybné. (Keby o nich sám pred novinármi nehovoril, asi by som ich so slušnosti nezmienil.) Ale v tej ľudovej múdrosti sa skrýva nielen rada „keď dávajú ber“, ale i druhá časť „a chyby nehľadaj“.

Ktovie ako dlho by sme tie chyby pod elegantným zovňajškom diplomata hľadali, keby sa mu darilo hladko vyhrávať. Lenže – ej bisťu (medzi nami hôrnymi chlapcami), ocitol sa pod tlakom a ten dokáže aj z diplomata poľahky gate stiahnuť.

V prvej fáze kampane bol asi sám sebou, teda procedurálne pripravený, diplomaticky kulantný, politicky skúsený a primerane stranícky lojálny. Lepšia európska úroveň. Ale u voličov bol výsledok  rozpačitý až nepresvedčivý. A keďže tá štandardná, nacvičená tvár diplomata nezabrala, nechal sa spolustraníkmi presvedčiť, že musí začať hrať divadlo.

Šlo mu to celkom dobre. Tisícročné národné dejiny založené na hodnotách tradičnej slovenskej rodiny (uff!), vždy a predovšetkým záujmy Slovenska, odhodlanie spájať čo i nespojiteľné, žiadny prezlečený SMERák, ale 100% nezávislý kandidát, nikdy zástanca liberálnych hodnôt, ale vždy do kostola (Boha myslím nespomenul ani raz, len kresťanské hodnoty a kostol) sa utiekajúci slovenský konzervatívec – liezlo to z neho najprv ako z chlpatej deky, ale potom sa chytil. Najviac ho nakopla zdrvujúca prehra a na prvej tlačovke po vyhlásení výsledkov prvého kola to už vyzeralo, že nasadne na tygra. V poslednej chvíli si uvedomil, že zosadnúť z neho by znamenalo, že ho zožerie kompletne – aj s jeho kariérou v Bruseli.

Zachoval sa opäť skúsene politicky: keď prehrávaš, začni s inou pretvárkou, oslovuj iný elektorát, niečo zo seba zataj, niečo nesplniteľné začni sľubovať. Volebný tím ho oblepil slovenskými symbolmi, prikázali mu, aby bol neuveriteľne veriaci, vypočítavo počítali s tým, že v Bruseli môže byť mužom EU a doma Jánošíkom, že prezident sa môže vzdať imunity a byť jedným z ľudu. A tento – ževraj politicky skúsený Šefčovič – to všetko prijal za svoj názor!

Je ťažké v tom pôsobiť autenticky, ale diplom z moskovskej univerzity sa nedostával zadarmo. Takže vzdelanie, talent a dnes už aj skúsenosti mu v tom pomáhajú.

Včerajšia tlačovka (v utorok 19. marca) priniesla jeho ďalšiu tvár. Zdá sa, akoby sa rozhodol od Čaputovej opisovať. Veď keď to funguje jej, prečo by to nefungovalo s oveľa oveľa širším úsmevom aj jemu? Takže médiá zaznamenali ústretovosť, zmierlivý, či dokonca až porazenecký(?) tón.

Analytici z tímu Šefčovičovej volebnej kampane asi neskoro, ale predsa pochopili, že prirodzená sila osobnosti je silnejšia, ako volebné triky onálepkovaného super pozitívneho eurodiplomata.

Lasica a Satinský sa kedysi predháňali kto je lepší herec, jeden tvrdil že zahrá aj dvojbodku a druhý, že zahrá aj obložený chlebíček. Ale človeka, ktorý vie byť v celej svojej profesijnej kariére a v najťažších verejných skúškach sám sebou, zahrať nie je možné. Určite to nezvládne ani Maroš Ševčovič.

Zdá sa, že Zuzana Čaputová práve toto nehrá a preto vyhrá.